Denník N

Trnavské divadlo bolo v 70. rokoch síce aj pre deti, ale stalo sa miestom slobody a tajnej reči, spomína Nvota

Juraj Nvota. Foto - Post Bellum
Juraj Nvota. Foto – Post Bellum

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779

Režisér a herec Juraj Nvota počas normalizácie pôsobil v populárnom trnavskom divadle. Repertoár predstavení, ktoré realizovalo čiastočne mimo dosahu komunistickej cenzúry, ponúkal divákom šifrovanú spoločenskú kritiku.

Neskôr stáli pri počiatkoch Nežnej revolúcie v Trnave v popredí práve tamojší divadelníci.

Z dediny do mesta, na Dalího a Miróa

Juraj Nvota sa narodil 1. marca 1954 v Bratislave, aj keď jeho rodičia vtedy žili v dedinke Vígľaš-Pstruša neďaleko Zvolena. Rodičov s prvým synom Jánom ešte pred Jurajovým narodením z Bratislavy prakticky vysťahovali.

Jurajov otec pochádzal z Juhoslávie, čo mu v 50. rokoch značne sťažilo život. Juhoslovanský prezident Tito sa odmietol podriadiť Stalinovi, v dôsledku čoho na osoby so vzťahom k Juhoslávii padol tieň podozrenia zo špionáže.

Paranoický strach komunistických špičiek tak postihol aj Jurajovho otca, ktorý si ešte pred jeho narodením odsedel dva roky vo vyšetrovacej väzbe u Dvoch levov v Bratislave. Odmietol sa priznať k vykonštruovanému obvineniu. Kým ostatní zatknutí už boli dávno vo výkone trestu, Nvotovho otca týrali vo vyšetrovačke, čo bolo pre neho ťažšie, ako znášať väzenie.

Jurajova matka celý čas nevedela, kde jej manžel je. Po dvoch rokoch ho nakoniec z väzby prepustili, musel však aj s rodinou okamžite opustiť Bratislavu. O všetkom sa Juraj dozvedel až v dospelosti, hovorí, že otec sa už strachu z hroziacich represií nezbavil.

Juraj vyrastal v malebnom prírodnom prostredí slatinských lazov, pod ruinou zámku Vígľaš, ktorý padol za obeť bojom pri oslobodzovaní. V malej dedinke Pstruša sa rodina usadila kvôli otcovmu zamestnaniu: ako agronóm tu pracoval v Poľnohospodárskom výskumnom ústave.

„Dedinku tvorilo okolo desať domov pre zamestnancov ústavu. Nebol tam ani obchod. To bolo v období, keď boli potraviny na lístky. Ale núdzou sme netrpeli. Chovali sme sliepky a veľa potravín rodičia dopestovali. Život bol veľmi skromný, ale družný,“ spomína a dodáva: „Prežil som veľmi šťastné rané detstvo. Rodičia sa mali radi, a to bolo pre mňa vtedy to najhlavnejšie.“

Začiatkom 60. rokov sa rodina pre otcovu profesiu opäť presťahovala, tentoraz do Piešťan. Juraj už v chlapčenskom veku začal pociťovať spoločenské a najmä kultúrne uvoľňovanie. V tamojšom parku na Kúpeľnom ostrove sa usporadúvali sympóziá, na ktorých svoje akčné umenie predstavil Filko, Mlynarčík, Jankovič a ďalší.

Otca aj vďaka stále zreteľnejšej liberalizácii režimu zamestnali ako vedeckého pracovníka v Slovenskej akadémii vied. V roku 1964 sa tak rodina definitívne vrátila do Bratislavy. Vo väčšom meste a v slobodnejších časoch mohol Juraj čoraz intenzívnejšie sledovať rozmanitosť kultúrneho diania.

„Je dobré mať staršieho brata. V Prahe bola výstava Salvadora Dalího a Joana Miróa, dovtedy niečo nemysliteľné. Brat to túžil vidieť. Naši ho pustili, no iba pod podmienkou, že zoberie aj mňa. Mal som asi 12 rokov a on 17. Bol to dobrodružný výlet. Dlho potom, keď som bol chorý, som sa sám doma snažil maľovať ako Dalí,“ vysvetľuje.

Počas mládežníckych rokov naňho zásadným spôsobom vplýval práve starší brat. Mnohé jeho časopisy o divadle a hudbe putovali aj do Jurajových rúk.

„V jeho časopisoch som sa mohol dočítať o súbore Living Theater, ktorý vyhostili z Ameriky. Malinová a Beck hrali Frankensteina, putovali po Európe a jedna zo zastávok bola aj v Prahe. To, čo dovtedy nebolo, zrazu bolo tu. Dozvedali sme sa, čo je to happening, počúvali sme o meditáciách, túžili zažiť jam sessions, s kamarátmi sme mali radi jazz a rhythm’n’blues. Miles Davis, Cream a Jimi Hendrix, to bolo naše materské mlieko.“

Dospievanie v okupovanej krajine

Cez brata sa postupne dostával k podnetným knihám, najväčšmi ho zaujímalo divadlo. Ešte na základnej škole bolo pre Juraja silným zážitkom, keď spoločne so spolužiakom Mikulášom „Maňom“ Hubom navštívili predstavenie v Divadle na Korze. Z Beckettovej absurdnej hry Čakanie na Godota ostal podľa vlastných slov „frapovaný“. Odvtedy sa v divadle objavoval čoraz pravidelnejšie, ako gymnazisti už zvykli navštevovať aj predstavenia v Redute. No ešte pred nástupom na gymnázium prišla invázia cudzích vojsk.

Spoločenská nálada v druhej polovici 60. rokov bola podľa Juraja Nvotu fantastická, s partiou sa dokonca kamarátili s Dubčekovým synom. Projekt socializmu s ľudskou tvárou sa však aj preňho a mnohých ďalších definitívne skončil prebudením do rána 21. augusta 1968. O sovietskej okupácii sa dozvedel pred potravinami, keď uvidel dlhočizný rad, vzápätí už videl aj obrnené transportéry.

„Bolo to veľmi ponižujúce a smutné. Nechodili sme do školy. Odmontovali sme všetky tabuľky s názvami ulíc, aby sme dezorientovali okupantov. Raz som s kamarátom pozoroval zo strechy nášho domu situáciu v meste. Ako sme sedeli na sedle strechy, zrazu okolo nás presvišťali guľky. Na Červenom kríži, pred zelovocom, jedna z nich zasiahla chlapca. Odviezla ho sanitka. Ako štrnásťroční sme mali strach ísť do mesta, tá streľba bola v prvých dňoch strašidelná,“ spomína na pohnuté momenty čerstvo po invázii.

Po maturite v roku 1973 spočiatku uvažoval, že bude pokračovať v otcových vedeckých šľapajách a skúsi štúdium biológie, nakoniec sa však rozhodol pre Vysokú školu múzických umení v Bratislave. „Na prijímačky som išiel zo zvedavosti. Chcel som vidieť, ako to tam prebieha, aby som sa nabudúce vedel dobre pripraviť, ale vzali ma na prvý raz.“

Okupanti z Bratislavy a celého Československa neodišli; z pohľadu sovietskych aj domácich straníkov bolo preto potrebné spoločnosť znormalizovať. Napriek otcovmu väzneniu v 50. rokoch mal Juraj celkom vyhovujúci kádrový posudok na to, aby mohol študovať.

Na vysokú školu sa v prvých normalizačných rokoch ešte dostali aj deti ľudí, pre ktoré onedlho štúdium prestalo byť z kádrových dôvodov reálne. V jeho ročníku študoval napríklad syn kalvínskeho kňaza Andrej Maťašík, dcéra zo strany vyhodeného diplomata Miroslava Čibenková či syn Angličanky Miloš Ruppeldt. Neskôr už uchádzačom s takýmto „podozrivým“ pôvodom režim robil problémy.

Počas štúdia divadelnej réžie na VŠMU Juraja najprv dva roky pedagogicky viedol Jozef Budský, neskôr rovnako dlhý čas Miloš Pietor. Promoval v roku 1977 a, ako hovorí, normalizácia už vtedy prebiehala natvrdo. Juraj Nvota sa s časťou hercov z ročníka a s dramaturgmi Čibenkovou a Maťašíkom dostali do divadla v Trnave, ktoré v tom čase nieslo nevinný názov Divadlo pre deti a mládež.

Pri nakrúcaní prvého slovenského celovečerného filmu Kruté radosti v roku 2001. Foto – TASR

Tajná reč trnavského divadla

Postavenie československého divadelníctva priamo zapadalo do celkovej situácie normalizačnej kultúry. Umenie, divadlo nevynímajúc, malo v prvom rade vychádzať z požiadaviek a potrieb komunistickej strany. Nvota dobovú prax opisuje takto: „Vtedy sa robili päťročné dramaturgické plány. Divadlá museli predkladať hry na ministerstve kultúry. Riaditelia strážili, aby tam boli predstavenia k výročiam oslobodenia, k VOSR a SNP, potom nejaká ruská hra a zo socialistického tábora. Dával sa dôraz na angažovanosť. Preto teraz to slovo neviem vystáť.“

Kultúrni aparátnici najdôslednejšie dozerali na veľké súbory, čiže najmä na divadlá v Bratislave, Košiciach, Martine a ďalších mestách. V 70. rokoch sformované trnavské Divadlo pre deti a mládež sa tak do istej miery držalo na chvoste pozornosti straníckych cenzorov. Na spomínaných oficiálnych dramaturgických poradách sa úlohy trnavských divadelníkov preberali spoločne s bábkovými divadlami, teda nešlo o príliš sledovaný súbor. „Preto sa v Trnave – akoby v závetrí – darilo nášmu ostrovu slobody. Prešli nám tituly, ktoré neprešli v Bratislave.“

Známym príkladom je hra Môj priateľ René, ktorú napísali Lasica a Satinský. Aj keď obľúbení komici už mali svoje predstavenie naštudované a pripravené, ústredný výbor KSS im premiéru zakázal.

Lasica a Satinský si potom po jednom z letných predstavení trnavského súboru v Bratislave Juraja počkali v zákulisí a ponúkli mu možnosť režírovať ich hru: „Či by sme ju neurobili my, keď oni nemôžu. Dlho som váhal, či predsa len nedostanú povolenie. Po troch rokoch, keď sa nič nedialo, sme Reného v úprave naštudovali. Trnavské divadlo sa vtedy postupne stávalo čoraz populárnejším. Na premiérach sedelo viac Bratislavčanov ako domácich. Na Hobita chodili máničky až z Ostravy. Náš ostrov priťahoval tým kúskom slobody, ktorý bol šifrovaný medzi riadkami.“

V druhej polovici 70. rokov a v ďalšej dekáde sa trnavské divadlo stalo určitou oázou pre divákov bažiacich po aspoň nepriamom a v druhom pláne ukrytom komentári k neblahým prejavom režimu, ktoré sa ľudí dennodenne dotýkali. Juraj Nvota konštatuje, že ich generačné divadlo s režisérom Blahom Uhlárom a ďalšími inscenovalo repertoár, ktorý „komunikoval esperantom, podtextom, tajnou rečou medzi riadkami, ktorej všetci rozumeli“.

Keď inscenovali Macbetha, ich divákom bolo zrejmé, že tyrania Shakespearovej postavy v skutočnosti zobrazuje vládu Gustáva Husáka.

Divadelný riaditeľ Ladislav Podmaka bol oproti iným relatívne „liberálne zmýšľajúci“, aj vďaka nemu repertoár nepozostával len z propagandistických titulov. Do trnavského súboru sa po výpovedi na Novej scéne pridal napríklad aj Jaro Filip, ktorému konvenoval takýto spôsob tvorby.

O divadlo prejavilo záujem aj zahraničie. Súbor navštívil divadelné festivaly v Lyone, v Aarhuse, ale do New Orleansu ho už súdruhovia nepustili. Juraja Nvotu na zahraničných zájazdoch s divadlom alebo počas chvíľ strávených s bratislavskými ochranármi na kysuckých Brízgalkách sledovala Štátna bezpečnosť. Nečudo, veď tam chodili aj disidenti z Prahy, dokonca Brízgalky navštívil aj Václav Havel.

Situácia okolo divadla sa zhoršovala. Hercov sledovali, čo vyústilo do výpovede Jána Zachara. Dôvodom bolo, že na stretnutí so študentmi pedagogickej fakulty v klube Fortuna hral na gitare vlastné vtipné piesne o neslobode a hlúposti u nás.

„Totalita najviac neznášala humor. V Prahe sa začali prvé demonštrácie. Tajní z divadla vzali šepkársku knihu k predstaveniu Mandát, v ktorom sme na každom predstavení na záver rozbili bustu Stalina. Zakázali nám hosťovať v iných mestách. Na jednu reprízu poslali Ľudové milície, aby netlieskali, ale pískali. Blížila sa revolúcia.“

Divadelníci v revolúcii

Po oficiálnom Gorbačovovom vyhlásení „perestrojky“ a „glasnosti“ obyvatelia tzv. východného bloku čoraz výraznejšie vyjadrovali túžbu po slobode. Druhá polovica 80. rokov bola podľa Nvotu charakteristická slabnutím kontroly režimu.

Dohľad na divadlami bol jedným z príkladov. Juraj Nvota uvádza prípad Radošinského naivného divadla, v ktorom už tesne pred revolúciou, na jeseň 1989, režíroval hru Vygumuj a napíš. Scenár bol napísaný k päťdesiatinám hudobného skladateľa Janka Melkoviča, ale v hre sa mapovalo aj posledných 50 rokov v živote spoločnosti. Podobne ako pri ostatných potenciálnych predstaveniach, aj túto hru museli najprv predviesť pred skúšobnou komisiou, ktorá mala posúdiť jej ideovú spôsobilosť.

„Bola to takzvaná preberačka. Po predstavení si nás so Stanom Štepkom zavolali do kancelárie. Bolo dlhé ticho, členovia komisie vzdychali a hovorili: ‚No my vám to povolíme hrať, ale pomôžete nám nájsť nejaké zamestnanie, lebo nás všetkých vyhodia.‘ Už to neboli takí bohorovní a drsní funkcionári, slabla ich sila. Normalizácia mlela z posledného. Nezmyselný režim sa začal postupne rozpadávať sám. Ale bolo mu v tom treba pomôcť. K tomu rozpadávaniu.“

To, čomu Nvota hovorí „zdvíhanie nálad“, prebiehalo práve s výrazným pričinením kultúrnych inštitúcií. Práve v čase násilného potlačenia študentských protestov počas 17. novembra 1989 v Prahe prebiehala v bratislavskom štúdiu L+S premiéra hry Györgya Schwajdu Pomoc v réžii Juraja Nvotu. Po boku bratislavských hercov v nej vystupovala aj časť trnavských. „Počas premiéry ma vytiahol z osvetľovačskej kabíny tamojší tajomník, že im niekto telefonoval z Prahy, čo sa stalo. Zbili študentov na Národní tříde a sú tam aj mŕtvi.“

Podobne ako veľká časť verejnosti, aj Juraj Nvota a jeho kolegovia sa bezprostredne nato zaktivizovali. Spočiatku chceli s dramaturgom Martinom Porubjakom a scénografom Jánom Zavarským túto správu po predstavení zverejniť. V ten deň však ešte k ničomu nedošlo.

Na druhý deň verejné stanovisko prejavili divadelníci na bratislavskej Malej scéne. Trnava nezostala pozadu. „My sme v Trnave v nedeľu nehrali, tak sme štrajkovať začali až v pondelok. Vedúca straníckej organizácie pred vchodom do divadla ľuďom oznamovala, že nehráme z technických príčin, ale diváci sa nedali oklamať a namiesto na predstavení sa zúčastnili na prvej verejnej diskusii, na ktorej sa čítalo vyhlásenie študentov, podmienky vyšetrenia udalostí v Prahe a žiadosť o odstúpenie vedúcich funkcionárov. Medzi ľuďmi to už vrelo.“

Vzápätí sa na pôde divadla ustanovil koordinačný výbor, ktorý usmerňoval občiansku činnosť. Rozličné vyhlásenia z Prahy a Bratislavy im nápomocne tlačili aj na biskupstve.

„Všetko sme smerovali k demonštráciám na námestí, lebo v jednote je sila. Nemali sme síce tribúnu, ale náš divadelný balkón ju nahradil dostatočne. Hneď pod ním bolo námestie. Stačilo vyniesť aparatúru, ktorú divadlo malo, ozvučiť to a rečníci mohli osloviť ľudí. Postupne sa okolo divadla začali zjavovať ľudia, ktorí chceli pomáhať. Tak sa k nám pridal pán Brocka, vedec Ladislav Kováč, štrajkový výbor z pedagogickej fakulty a ďalší a ďalší. Žiaľ, aj také indivíduá ako Arpád Matejka, ktorý sa neskôr zmocnil mestských priestorov VPN, vymenil zámky a založil trnavskú promečiarovskú iniciatívu.“

Týmto spôsobom a v tomto priestore sa utváralo turbulentné revolučné dianie v Trnave. Na námestie pred divadlom každý deň prichádzali čoraz väčšie davy. Osobitne sa Jurajovi v pamäti zapísal ohnivý prejav Mariána Labudu z jedného večera. Ten si hneď po tom, ako dorečnil a zišiel z balkóna, sadol vedľa Juraja a varoval pred tým, aký opojný môže byť dojem moci, ktorý rýchlo nadobudol počas svojho prejavu.

Juraj Nvota pri preberaní ceny Igric v roku 2008 za film Muzika. Foto – TASR

Udalosti sa valili

Protestné aktivity smerovali k vyhláseniu celorepublikového generálneho štrajku. Napriek snahám komunistických funkcionárov upokojiť situáciu k štrajku došlo 27. novembra. Po ňom už bolo jasné, že predstavitelia režimu stratili väčšinovú podporu spoločnosti, ktorej chceli vládnuť.

„Bolo to obdobie jednohlasnosti, všetci sme boli spolu, ale bola ešte obava, čo sa môže stať. Stále to nebolo vybavené. Kto zažil rok ’68, ten vedel, čoho sú súdruhovia z Východu schopní.“

Eufóriu Nežnej revolúcie Juraj Nvota prežíval intenzívne. Pretože predtým párkrát hosťoval aj v Martinskom divadle, z VPN ho vyslali, aby posmelil do štrajku aj tamojšie osadenstvo. Chodil tiež po okolitých mestách a podnikoch na diskusie s občanmi.

Spolu s Vladimírom Oktavcom a Petrom Šimunom sa v Trnave výrazne podieľal na novembrových udalostiach, ktoré viedli k postupnej demokratizácii a k skončeniu vlády jednej strany.

„Všetci sme mali veľkú radosť, že totalita padla. Začínalo sa však niečo, s čím sme nemali skúsenosti. Mysleli sme si, že jednoducho všetko preberieme od európskych štátov a bude. Nebolo to také jednoduché, na čo nás západní politici stále upozorňovali, že nás čaká veľa práce a chce to veľa trpezlivosti. Niektorí trpezliví neboli a začali hrabať pre seba. To ľudí najviac roztrpčilo.“

Nvota s odstupom času komentuje aj nie práve čitateľnú zákulisnú situáciu a politický vzostup mnohých karieristov. „Nežná revolúcia sa skončila, VPN sa rozdelila na rozličné strany a začal sa zápas o dôveru ľudí, boj o moc. Som presvedčený, že ŠtB v pozadí lustrácií slušným ľuďom podkladala pod nohy nášľapné míny. Trvalo ešte dlho, kým sme si mohli vydýchnuť, že sme od Rusov preč, kým sme si vo voľbách zvolili takú stranu, ktorá nás neťahala na východ, ale do EÚ a NATO.“

Kým zánik komunistického zriadenia Juraj Nvota vítal s otvorenou náručou, z rozpadu spoločného československého štátu má traumu. Predovšetkým nesúhlasil so skutočnosťou, že samostatnosť sa využívala ako politická karta, nehovoriac o nacionalistických a fašizujúcich tendenciách.

„Umelci by mali mať schopnosť vycítiť nebezpečenstvo, ktoré je v nás a ktoré je proti samotným ľuďom,“ hovorí dnes. Podobne ako mnohí jeho kolegovia, aj on citeľne vnímal, že divadelné súbory po nástupe demokracie akoby stratili časť divákov i určitú vnútornú motiváciu pre systémovú kritiku. Domnieva sa, že vtedy sa aj divadlo jednoducho „zanešvárilo bulvárom“.

Juraj Nvota pôsobil aj ako úspešný televízny a filmový režisér, vo svojich filmoch sa podľa vlastných slov okrem iného snažil zmapovať život v komunizme, lebo človek si nevyberá, kedy a do akej doby sa narodí.

V súčasnosti žije v Bratislave a prednáša na VŠMU. Neprestajne sa venuje režírovaniu a príležitostne aj herectvu. Naposledy sa objavil v historickom filme Já, Olga Hepnarová.

 

Venujte 2 % z daní Post Bellum

Počas minulých režimov bolo neprávom odvedených alebo odsúdených desaťtisíce občanov našej krajiny. Opakujeme ich príbehy, aby sa minulosť viac neopakovala.

Pomôžte nám.

Údaje potrebné pre asignáciu dane:

Post Bellum SK

Klincová 35

821 08 Bratislava

IČO: 42218012 IBAN: SK12 0200 0000 0029 3529 9756

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie