Denník N

Využime silu Európy

Problémom Európy nie je nedostatočná sila, problémom je nedostatok politickej vôle na zhromaždenie jej síl.

Autor je vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničné veci
a bezpečnostnú politiku a podpredseda Európskej komisie

Geopolitické otrasy, ktorých sme dnes svedkami, jasne ukazujú, ako naliehavo je potrebné, aby Európska únia našla svoju cestu vo svete, ktorý sa čoraz viac vyznačuje politikou postavenou na hrubej sile.

Žijeme vo svete geostrategickej konkurencie, v ktorom sa niektorí svetoví lídri vôbec neštítia použiť silové prostriedky, a kde sa ako zbraň využívajú hospodárske a iné nástroje. Európania musia prispôsobiť svoje videnie sveta tak, aby ho boli schopní vidieť taký, aký je, a nie taký, v aký dúfame. Ak chceme obstáť v konkurencii USA a Číny, musíme si znova osvojiť mocenský jazyk a musíme na seba nazerať ako na významného geostrategického hráča.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že je ťažké čeliť tejto výzve. Európska únia napokon vznikla práve preto, aby s mocenskou politikou skoncovala. Priniesla mier a právny štát, a to oddelením tvrdej moci od ekonomiky, rozhodovania o pravidlách a mäkkej moci. Vychádzali sme z toho, že multilateralizmus, otvorenosť a reciprocita boli tým najlepším modelom nielen pre náš kontinent, ale aj pre širší svet.

Svet sa však uberá iným smerom. Čelíme, žiaľ, krutej realite, v ktorej existuje množstvo geostrategických hráčov, ktorí na presadenie svojich predstáv neváhajú použiť mocenské nástroje. Každý deň vidíme, ako sa na strategické účely využívajú hospodárske nástroje, dátové toky, technológie a obchodné politiky.

Ako má tejto novej situácii čeliť Európa? Mnohí tvrdia, že zahraničná politika Únie nebude nikdy úspešná, pretože Európa je príliš slabá a príliš rozdelená. Samozrejme, platí, že ak sa členské štáty nezhodnú na kľúčových smeroch pôsobenia, trpí naša kolektívna dôveryhodnosť. Niekedy sme schopní dosiahnuť konsenzus, len pokiaľ ide o vyjadrenie našich obáv, ale len málokedy sa zhodneme na tom, čo treba robiť. Pri pravidle jednomyseľnosti je ťažké dosiahnuť dohody o kontroverzných otázkach a vždy je tu riziko paralýzy. Členské štáty si musia uvedomiť, že využívaním práva veta oslabujú nielen Úniu, ale aj samy seba. Okrem toho nestačí len tvrdiť, že by bolo potrebné posilniť úlohu Európy vo svete, a zároveň do nej neinvestovať.

Európa sa musí vyhnúť pocitu odovzdanosti, ale aj rozptyľovaniu síl. Odovzdanosť znamená byť presvedčený, že problémy vo svete sú príliš početné alebo príliš vzdialené, aby nimi všetci Európania mohli byť znepokojení. Pre spoločnú strategickú kultúru je nevyhnutné, aby všetci Európania vnímali bezpečnostné hrozby ako nedeliteľné. Myslieť si, že Líbya a región Sahel sa týkajú len stredomorských krajín, je rovnako absurdné ako veriť, že bezpečnosť pobaltských krajín sa môže týkať len východnej Európy.

Rozptyľovaním síl je, ak chceme byť angažovaní všade, vyjadrujúc obavy alebo dobrú vôľu spolu s poskytovaním finančnej pomoci na humanitárnu pomoc alebo obnovu. Ako keby svetové veľmoci mali právo na rozbíjanie porcelánu, pričom Únia je tá, ktorá musí prirodzene poskytnúť nové taniere. Musíme jasne pomenovať naše politické ciele a musíme mať jasno, aj pokiaľ ide o celé spektrum našich schopností.

Vo forme európskej obchodnej a investičnej politiky, finančného vplyvu, diplomatickej prítomnosti, schopností v oblasti tvorby pravidiel a čoraz silnejších bezpečnostných a obranných nástrojov máme k dispozícii celý arzenál prostriedkov na presadzovanie nášho vplyvu. Problémom Európy nie je nedostatočná sila. Problémom je nedostatok politickej vôle na zhromaždenie jej síl tak, aby sa zabezpečila ich súdržnosť a aby sa maximalizoval ich vplyv.

Diplomacia nemôže uspieť, ak ju nepodporia činy. Ak chceme udržať krehké prímerie v Líbyi, musíme podporiť zbrojné embargo. Ak chceme, aby dohoda o iránskom jadrovom programe prežila, musíme zabezpečiť, aby Irán, ak sa rozhodne vrátiť k jej úplnému dodržiavaniu, získal príslušné výhody. Ak chceme, aby západný Balkán úspešne pokračoval v procese zmierenia a reforiem, musíme ponúknuť dôveryhodný proces pristúpenia k EÚ, ktorý bude prinášať ďalší prospech. Ak chceme mier medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi, musíme sa zasadzovať o riešenie na základe dohody všetkých strán a medzinárodného práva. Ak nechceme, aby africký región Sahel upadol do stavu bezprávia a neistoty, musíme tam vystupňovať naše aktivity. Toto všetko sú príklady situácií, v ktorých sa musia členské štáty zhostiť svojich povinností.

Okrem riešenia kríz v susedstve Európy existujú ešte dve ďalšie kľúčové priority:

Po prvé, Európska únia musí vytvoriť novú, integrovanú stratégiu pre Afriku a s Afrikou, naším sesterským kontinentom. Musíme byť ambiciózni a využívať naše politiky v oblasti obchodu, inovácií, zmeny klímy, kybernetického priestoru, bezpečnosti, investícií a migrácie, aby sme aj prakticky preukázali to, čo tvrdíme, teda že sme rovnocennými partnermi.

Po druhé, musíme so všetkou vážnosťou pristúpiť k vypracovaniu dôveryhodných prístupov k súčasným celosvetovým strategickým hráčom: k USA, Číne a Rusku. Zatiaľ čo sa tieto krajiny v mnohých ohľadoch líšia, všetky tri sa v praxi vyznačujú uplatňovaním techniky prepájania jednotlivých aspektov a mocenskej politiky. Naša reakcia by mala byť diferencovaná a odstupňovaná, avšak zároveň premyslená a pripravená na ochranu hodnôt a záujmov EÚ a dohodnutých medzinárodných zásad.

Toto však nebude jednoduché, a ani sa všetko nepodarí dosiahnuť tento rok. V politických bojoch sa však víťazí alebo prehráva v závislosti od ich rámcovania. Rok 2020 by mal byť rokom, keď Európa aktívne uplatní svoj geopolitický prístup, aby tak unikla osudu aktéra hľadajúceho svoju identitu.

© Project Syndicate, 2020

Politici píšu

Teraz najčítanejšie