Denník N

Nedeľná nekázeň: Nenechajme sa paralyzovať strachom z nového

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Život pulzuje tam, kde prichádza k zmenám, kde sa stojaté vody pohnú. Vtedy je potrebné porozumieť tomu povzbudzujúcemu: Vstaň a choď. Možno sa to dá, len si to už dávno neskúsil.

V Jánovom evanjeliu je zaznamenaný príbeh o tom, že pri jazere Betezda ležal človek, ktorý bol chorý 38 rokov. Raz za čas sa voda v jazere pohla a kto doň vtedy vstúpil prvý, uzdravil sa.

Keď ide Ježiš okolo, chorého muža si všimne a opýta sa ho, či chce byť zdravý. Je to čudná otázka. Niekto by v nej mohol vnímať nepochopenie alebo priamo výsmech. V odpovedi chorého čítame len beznádej: „Pane, nemám človeka, ktorý by ma priniesol k jazeru, keď sa voda pohne. Kým prídem tam, vstúpi iný predo mnou.“ V týchto slovách vyjadruje celú tragiku svojho života. Samozrejme, že by bol rád zdravý! Ale to nejde. Iní sú vždy rýchlejší a on nemá nikoho, kto by mu pomohol. Ďalší priebeh je opísaný len stručne: Ježiš mu prikáže, aby vstal a išiel – a on to urobí. Stavia sa na vlastné nohy. Oplatilo sa mu čakať a veriť. Dočkal sa.

Takýto náhly zvrat, takýto happy end nám je cudzí. Keby to bolo také jednoduché. Keby chorému človeku stačila dôvera. Keby stačilo dokázať vieru a človek by bol uzdravený, bolo by to skvelé! Ale naša skúsenosť je iná. Aj ľudia s obrovskou dôverou a vôľou žiť umierajú. Aj ľudia, ktorí sa za svoje uzdravenie modlia, alebo sa za nich modlia iní, musia svoje rôzne chronické, onkologické, psychické ťažkosti či postihnutia znášať celé roky, niekedy celý život.

To, že Ježiš uzdravil zo všetkých iba jedného, nás chráni pred ilúziami a nereálnymi očakávaniami, a to, že keď budeme Bohu veriť, bude všetko v poriadku. Nakoniec by bol chorý vlastne vinný – mal malú, slabú, nedostatočnú vieru. Ale toto by bol chybný úsudok. Zlá teológia.

Niektorí ťažko chorí ľudia sa napriek zlým prognózam uzdravili. Sú takí, ktorí onkologické ochorenia, stavy po náročných, rizikových operáciách prekonali. Z kritických stavov, v ktorých vyzerali ako beznádejné prípady, sa zotavili a vrátili do života.

Žijeme v 21. storočí, v ktorom lekárska veda, lieky a medicínska technika prináša obrovské pokroky, no ani to samo osebe na odstránenie, zvládnutie mnohého utrpenia nestačí. Dôležitý je vždy človek, ktorý si uvedomuje, že je stvorený na Boží obraz, že má milovať. Je dôležité, aby boli naše domovy, ale aj nemocnice či zariadenia opatrovateľskej služby miestom, kde slabý, unavený, osamelý, chorý človek zažije láskavú blízkosť iného človeka. To je to, čo potrebuje zo všetkého najviac. Človeka. Človeka, ktorý by ho sprevádzal, ktorý by časť cesty prešiel s ním. Človeka, ktorý by dokázal počúvať jeho obavy, bezmocnosť a plač. Človeka, ktorý by zniesol, keď bude hovoriť o strachu zo smrti, a neumlčal by ho falošnými útechami. Človeka, ktorý si vie nájsť pre iného čas. A lásku. Vďaka Bohu za všetkých lekárov, sestry a ošetrovateľov, ktorí napriek všetkým materiálnym a finančným nedostatkom vedia v pacientovi či klientovi vidieť človeka. Vďaka Bohu za každého, ktorý sa o svojho starého rodiča, partnera či postihnuté dieťa vytrvalo stará. Každý takýto človek prináša uzdravenie.

To, čo človeka ochromí natoľko, že sa nedokáže pohnúť z miesta, nemusí byť len choroba. Človeka môže ochromovať neustála pochybnosť o vlastnej hodnote. Pocit menejcennosti. Osamelosť. Iracionálne pocity viny, ktoré si so sebou vlečie od detstva, lebo vzal na seba zodpovednosť za zlyhania, ktoré nespôsobil. Sebadeštrukčné sklony, ktorými hnev na ľudí, ktorí mu ublížili, obracia proti sebe. Strach z odsúdenia, keď objaví a prejaví svoju inakosť.

V týchto a podobných situáciách sa ocitáme všetci. Dúfame, že sa niečo pohne. Lebo život pulzuje tam, kde prichádza k zmenám, kde sa stojaté vody pohnú. Vtedy je potrebné porozumieť tomu povzbudzujúcemu: Vstaň a choď. Možno sa to dá, len si to už dávno neskúsil.

Všetko má svoj čas. Príležitosť k prejavu ľudskosti je vždy aj príležitosťou k zmene. Niekedy sa začína obyčajným triezvym pomenovaním neradostnej situácie, opisom toho, čím vlastne trpíme, čo hľadáme a potrebujeme. Predpokladom zmeny je sebareflexia, kritické sebaskúmanie. Je však otázne, či zmenu vo svojom živote, vo svojom prostredí, svojich rodinách, v cirkvi a spoločnosti chceme, či o ňu stojíme. Ak áno, čo to pre nás znamená.

Dynamické zmeny v spoločnosti niektorých kresťanov vyrušujú. Ale dá sa na ne pozerať s dôverou. S dobromyseľnosťou. S nádejou. Sme svedkami toho, že mladí ľudia spolu žijú a privádzajú na svet deti skôr, ako vstúpia do manželstva. Mladí otcovia sa vedia postarať o bábätko, niektorí s ním zostávajú na rodičovskej dovolenke, bez strachu, že tým ohrozia svoju mužskosť. Tí, ktorí pomáhajú jednotlivcom či skupinám ľudí na okraji spoločnosti alebo sa zasadzujú za ochranu životného prostredia, to robia s profesionálnou zdatnosťou, z presvedčenia, s nadšením a pokorou. Snažia sa žiť čestne, nevzdávajú sa túžby budovať si kvalitné vzťahy pre seba a pre svoje deti. Pred zraneniami, ktorým boli vystavení v nešťastných vzťahoch, cirkevných spoločenstvách, ktoré ich z nejakého dôvodu odsúdili, sa snažia chrániť. Robia všetko pre to, aby chyby iných neopakovali.

Je preto namieste, aby sme sa pýtali, či sa tento svet nestáva ľudskejším vďaka ľuďom, ktorí sa nenechajú paralyzovať strachom z nových výziev. Lebo kým sa niektorí kresťania obávajú otvoriť otázky sexuálnej výchovy v školách, rodovej rovnosti a mnohé iné, kým živíme obavy z toho, či nás neohrozia utečenci, moslimovia, LGBTI, a kým ostávame ľahostajní k tomu, čo môžeme urobiť pre životné prostredie, pre pravdu, spravodlivosť, proti korupcii, čakáme pri stojatých vodách. Nepočujeme, že je čas vstať a ísť ďalej. Nerozumieme, že ten najdôležitejší prejav viery – lásku dnes vo svojom konaní viac uplatňujú tí, ktorí o nej hovoria podstatne menej ako my, kresťania, cirkvi.

To, čo vedie k uzdraveniu a oslobodeniu človeka dnes, neprináša hneď len radosť. Niekedy paradoxne odmietnutie a novú bolesť. Rozbúrenie stojatých vôd. Rigídne trvanie na dobových poriadkoch, na akomsi „prirodzenom zákone“, ktorý potláča každý prejav inakosti a rozmanitosti, alebo len slabosti, ignorovanie nových poznatkov o človeku a svete – to všetko znemožňuje, aby sa náš život a náš svet stával ľudskejším.

Ale Boh je medzi nami v človeku, ktorý v sebe nesie obraz Boží. V človeku, ktorý je schopný lásky. Boh si vždy nájde spôsob, ako pomôcť, pozdvihnúť, uzdraviť. Nikdy to s nami nevzdá.

Nekázeň

Teraz najčítanejšie