Denník N

Kreslil detskú knižku o vojne, teraz môže skončiť v tej skutočnej na Donbase

Ilustrátorská dvojica z Ľvova: Andrij Lesiv a Romana Romanyšyn. Foto N – Vladimír Šimíček
Ilustrátorská dvojica z Ľvova: Andrij Lesiv a Romana Romanyšyn. Foto N – Vladimír Šimíček

Ilustrátori z Ľvova Andrij Lesiv a Romana Romanyšyn rozprávajú, prečo dávajú prednosť ukrajinčine pred ruštinou a prečo sa ich oceňovaná kniha nedostala k deťom na východe krajiny. Na Slovensku boli v čase literárneho festivalu BRaK.

Vaše štúdio Agrafka má stránku v angličtine a ukrajinčine, ale nie v ruštine. Aký máte postoj k ruštine?

Je to len jazyk, ktorým sa dorozumievajú ľudia. Na západnej Ukrajine sa rozpráva po rusky veľmi málo, nie je to v našom regióne tradícia ani sme sa ruštinu neučili na škole. Urobili by sme v nej veľa chýb. Žijeme na Ukrajine, a preto sme sa rozhodli, že budeme mať stránku v ukrajinčine, a angličtina je zase univerzálnym svetovým jazykom. V prvej triede, keď sme nastúpili do školy v roku 1991, Ukrajina už bola nezávislá a na západe väčšina škôl neučila po rusky.

Západná časť bola prvá, ktorá sa rozhodla prejsť na ukrajinčinu?

Bola to u nás dlhodobo tradícia, ešte aj počas komunizmu. Naši rodičia sa, samozrejme, učili po rusky, ale my sme si už namiesto ruštiny mohli vybrať napríklad angličtinu či nemčinu.

Doma ste sa rozprávali po ukrajinsky?

Len v ukrajinčine, dokonca aj stará mama a starý otec používali miestny dialekt, haličtinu, kde je veľa poľských slov.

Veľa ľudí na Ukrajine po okupácii Krymu odmieta rozprávať po rusky. Nie je to prehnaná reakcia? Veď ako hovoríte, je to len jazyk.

Pre nás je to len reč, ale pre iných jeden zo spôsobov ako žijú či myslia, je to pre nich viac, a preto sa rozhodli, že to budú v čase vojny robiť ako jednu vec pre svoju krajinu. Je veľmi fajn, že na Ukrajine začala byť populárna ukrajinčina, pretože jazyk je veľmi dôležitý pre kultúru. Tak ako pre tú vašu je dôležitá slovenčina.

Už sa politici naučili rozprávať po ukrajinsky? Taký bývalý premiér Mykola Azarov vedel len po rusky a jeho ukrajinčina mala prezývku azyrovka…

Posunulo sa to. Rozprávať po ukrajinsky je teraz prejavom novej politickej kultúry, vo vláde máme napríklad ľudí z Gruzínska, ktorí sa snažia rozprávať po ukrajinsky.

Vašu oceňovanú detskú knihu Vojna, ktorá zmenila Rondo nedávno preložili do slovenčiny. Vyjde aj v ruštine?

Jedno malé moskovské vydavateľstvo Kompozit rozmýšľa, že by nás preložilo. Vieme si však predstaviť, že by s tým mohli mať v Rusku problémy. Vydávajú nezvyčajné knihy o vojne či smrti. Uvažuje o tom aj naše domáce Ľvovské vydavateľstvo, ktoré vydáva knihy len v ukrajinčine. Už sme dohodnutí na čínskom, kórejskom a francúzskom preklade. Slovenčina bol náš prvý preklad.

Svoju knižku ste nakreslili hlavne pre deti a ich rodičov, aby im vedeli vysvetliť, čo to vojna vlastne je. Dostala sa kniha aj na okupovaný Donbas?

Nemyslím si, je to veľmi komplikované. Ukrajinské knihy tam ani nie sú povolené a je veľmi ťažké ich tam dostať. Ľudia na druhej strane k ukrajinským knihám nemajú prístup.

Mali tam niekedy prístup k ukrajinským textom?

To bol vždy veľký problém, napríklad pred dvomi rokmi v Donecku bolo tak možno jedno kníhkupectvo, kde sa predávali ukrajinské knihy. Aj to sa však počas vojny muselo zatvoriť a presunúť do Odesy. Na jednej strane to bolo prirodzené, pretože tam väčšina rozpráva po rusky. Na druhej strane tam však funguje veľký ruský biznis s literatúrou, ktorý ovládol priestor. Takže šancu mali len malé nezávislé kníhkupectvá, ale už aj tie sú preč.

Kedy ste sa rozhodli, že urobíte knihu o vojne?

Počas majdanu veľa našich kamarátov, umelcov aj dizajnérov, urobilo veľa umeleckých diel vo verejnom priestore, množstvo plagátov. My sme vtedy nemohli pracovať, boli sme paralyzovaní. Potom v lete sme si uvedomili, že musíme niečo urobiť. Tiež sme chceli pomôcť rodičom, jedna moja kamarátka sa rozplakala, keď mi hovorila, ako nevie, čo povedať svojim deťom, vysvetliť, čo sa deje na východe krajiny. Chceli sme to rodičom a ich deťom uľahčiť.

 

Na knižke Vojna, ktorá zmenila Rondo pracovali po nociach štyri mesiace. FOTO N - VLADIMÍR ŠIMÍČEK
Na knižke Vojna, ktorá zmenila Rondo pracovali po nociach štyri mesiace. FOTO N – VLADIMÍR ŠIMÍČEK

Kreslili ste ju, keď sa vojna ešte zhoršila, prišla vtedy augustová invázia z Ruska. Aké ste mali pocity?

Veľmi ťažko sa robí kniha o vojne, keď vojna stále prebieha. Emócie sú stále veľmi silné a my sme chceli zabrániť tomu, aby sme neboli veľmi emotívni, aby sme neboli príliš depresívni. Pracovali sme na nej popri iných projektoch štyri mesiace, takmer sme nespali ani nejedli. Tiež sme chceli stihnúť festival detských kníh v Bologni.

Tam ste dokonca vyhrali jednu z cien. Ako reagovali na knihu u vás doma?

Väčšina prekvapivo veľmi pozitívne, niektorí ľudia z východu nás obvinili, že sme vykreslili Rusko ako agresora…

Rondo je však univerzálna kniha o vojne ako takej. Až na malé náznaky ste sa vyhli ukrajinskej symbolike, nie sú tam žlto-modré vlajky ani zvolanie Sláva Ukrajine – Herojom slava a podobne…

Áno, mali sme zoznam vecí, ktoré sa tam nesmú objaviť, aby z toho nebolo jasné, že ide o Ukrajinu. Aj zbrane a kamufláže sme sa snažili zobraziť bez odkazu na konkrétnu armádu, išlo nám len o jednoduchú vojnovú symboliku. Nájdete tam však skryté ukrajinské náznaky – tento malý kruh pri Ronde je Krym, táto postavička hádže kameň ako členovia Pravého sektora na Hruševského ulici, táto rastlinka s latinským názvom rastie bežne na Ukrajine a ďalšia postavička je zdravotníčka a práve proti dobrovoľníkom autority na Majdane často útočili.

Rondo je okrúhle a krehké ako mydlová bublina. FOTO - ART STUDIO AGRAFKA
Rondo je okrúhle a krehké ako mydlová bublina. FOTO – ART STUDIO AGRAFKA

Prečo ste sa rozhodli pre dobrý koniec?

Väčšina kníh s podobnou tematikou nemá optimistický koniec, my sme ho však potrebovali. Ale nie úplne, chceli sme čestne povedať, že po vojne už nič nebude ako predtým. Chceli sme tiež nakresliť, že tvoj nepriateľ je ako zrkadlo, v ktorom sa odrážaš, preto je dôležité počúvať aj jeho. Zároveň sme sa trochu pohrali s biblickou témou súboja svetla s temnotou.

Hra so svetlom je vo vašej knihe o Ronde veľmi výrazná. Na začiatku pred vojnou je všetko svetlé, s vojnou náhle hneď na prvej strane príde šokujúca čiernota. To sa vám podarilo.

Takto sme sa naozaj cítili, vojna prišla z Ruska veľmi nečakane, ale väčšina vojen začína náhle, nikto ich nečaká a je šokovaný. Preto sme chceli, aby ste otočením ďalšej strany uvideli, ako sa všetko náhle zmení. Tiež sme chceli, aby sa táto časť knihy čítala ťažšie, nepohodlne, pretože vojna je o nepohodlí.

Ste autorský pár. Ako spolu pracujete?

Robíme spolu roky, máme svoj vlastný systém. (Smiech). Romana ilustruje, ja sa starám skôr o technickú prácu na počítači, digitalizáciu a dizajn. Na texte pracujeme spolu, veľa sa rozprávame a nakoniec niečo z toho vyjde.

Koľko kníh ste spolu urobili?

Vlastné projekty sme urobili štyri, takých menších už asi 20.

Ako podľa vás vplýva vojna či revolúcia na umenie? Kyjevské divadlo napríklad o nej urobilo už dve drámy.

Vplyv je veľmi veľký. Zoberte si napríklad ukrajinský pavilón na benátskom bienále, ktorý bol venovaný vojne. Mladí Ukrajinskí umelci veľmi aktívne reagujú na vojnu, aj vo filmoch či literatúre. Normálni ľudia úplne zmenili pohľad na umenie, chcú oveľa väčšiu kvalitu, majú oveľa otvorenejšiu myseľ. Je úžasné, ako ľudia začali čítať knihy, predaje sa zdvihli niekoľkonásobne. Ľudia začali čítať knihy, pretože chcú podporiť ukrajinský produkt a tiež uniknúť zo sveta plného stresu v televízii. Tiež majú pocit samoty, chcú sa stretávať a rozprávať na rôznych kultúrnych akciách, ako sú verejné čítania. Zlepšilo sa tiež umenie novinárskej reportáže a objavili dobré dokumenty.

Napriek tomu, že vojna prebieha na druhom konci Ukrajiny, cítiť ju aj v Ľvove, odkiaľ poslali do bojov množstvo ľudí. Máte medzi nimi svojich známych?

Veľa kamarátov, každý týždeň sa dozvieme o niekom, koho poslali. Napríklad aj počas našej návštevy Slovenska poslali jedného nášho kamaráta na výcvik, aby sa mohol zapojiť do vojny na východe.

Jedna psychologička z Ľvova nám povedala, ako do vojny často posielajú nepripravených ľudí bez riadnej výzbroje…

Je to veľký problém, pretože naša vláda nám často klame, že posiela len riadne vycvičených a vyzbrojených ľudí. Lenže to nie je pravda. Napríklad naši kamaráti nemajú za sebou žiadnu vojenskú prípravu a teraz majú po dvoch týždňoch bojovať v Kramatorsku či Mariupole v prvej línii. Často sa k výzbroji dostanú len vďaka pomoci známych a priateľov. Chaotické je to aj so zoznamom ľudí, ktorých povolávajú. Jeho vznik nemal vôbec žiadne pravidlá. Jeden môj kamarát má síce problém s chodením, ale aj tak ho zobrali po lekárskej prehliadke. Zatajil im to, pretože chcel ísť bojovať, a lekári si to ani nevšimli. Ani ja sám neviem, či náhodou zajtra nedostanem povolávací rozkaz.

Ak by sa to stalo, musíte hneď nastúpiť?

Áno, bežne vám dajú dva dni. Potom je to ako na bazáre, kde si vyberú, kam vás zaradia.

Niektorí hovoria, že Donbas by sa mal dať Rusku.

To by nič nevyriešilo, ak dostane Donbas, bude chcieť ďalšie regióny Ukrajiny.

Konflikt na Ukrajine

Teraz najčítanejšie