Pellegriniho „prosíkanie“ prezidentky je príšerne čitateľné

Autor je bývalý predseda Ústavného súdu, bývalý poradca prezidenta Andreja Kisku

Premiér Peter Pellegrini po stretnutí troch najvyšších ústavných činiteľov oznámil, že vláda vezme späť svoj podpis pod Istanbulským dohovorom za predpokladu, že prezidentka udelí vláde alebo konkrétnemu členovi vlády splnomocnenie na takýto ústavný úkon; na základe tohto splnomocnenia určený minister podpis vezme späť. Ak hlava štátu neudelí také splnomocnenie, vláda nebude pokračovať v ratifikačnom procese.

Nečakal som takú vývrtku v uvažovaní vlády nad tým, ako prehodiť horúci zemiak ratifikačného procesu na prezidentku Čaputovú. Ale máme ju na stole. Bolo by neslušné nechať smutno-smiešny pokus vlády vyvliecť sa z ústavných povinností pri ratifikácii medzinárodných zmlúv bez zopár poznámok, hoci sa mi zdá, že pôjde len o hádzanie hrachu na stenu. Ale nech.

Odkiaľ fúka vietor?

Zistiť, v čom väzí taký prístup vlády, bolo jednoduché. Peter Pellegrini totiž uviedol, že sa treba vrátiť do roku 2011. Vtedy bolo prijaté rozhodnutie vlády o súhlase s podpisom Istanbulského dohovoru.

V uznesení vlády č. 297 z mája 2011 je však, okrem toho, že vláda súhlasí s podpísaním Istanbulského dohovoru (bod A), aj bod B.

V ňom vláda odporúča prezidentovi splnomocniť ministra zahraničných vecí alebo štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí SR alebo stáleho predstaviteľa SR pri Rade Európy v Štrasburgu na podpis dohovoru s výhradou ratifikácie. Všimnite si slovo: „odporúča“ splnomocniť. Žiadna požiadavka na Ivana Gašparoviča, iba jednoduché odporúčanie. Navidomoči zbytočné, veď jeho právomoc dojednávať medzinárodné zmluvy bola už v roku 2001 prenesená na vládu (rozhodnutie č. 250/2001 Z.z.). Bod B sa napokon ani nevykonal. Istanbulský dohovor podpísala vtedajšia ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská.

Ak sa vrátiť do roku 2011, tak dôsledne

Ak by sme aj pristúpili na túto hru vlády, tak logika veci by mala viesť k rovnakému uzneseniu, akým je uznesenie č. 297 z mája 2011 iba s tým rozdielom, že súčasným rozhodnutím by vláda zaradila „spiatočku“.

V bode A by vláda rozhodla, že berie späť svoj súhlas s podpisom pod Istanbulským dohovorom, a potom by v bode B mohla odporúčať(!) prezidentke republiky, aby splnomocnila člena vlády na oznámenie uznesenia vlády o anulovaní nášho podpisu pod Istanbulským dohovorom. Či by hlava štátu také odporúčanie vzala do úvahy alebo nie, bolo by na nej. Skromne sa nazdávam, že by na takto formulované uznesenie vlády ani nemusela reagovať. Ide len opakovaný pokus urobiť z nej „spolupáchateľa“ vládneho kabinetu pri nekorektnom postupe v ratifikačnom procese.

Vláda ako prosebník?

Peter Pellegrini chce zameniť poradie bodov pôvodného uznesenia vlády. Najprv bod B a až potom bod A. Pellegriniho kabinet sa tak zámerne stavia do submisívnej polohy voči Zuzane Čaputovej. Dajte nám, pani prezidentka, splnomocnenie na stiahnutie podpisu. Potom budeme konať. Lenže kabinet súhlasil s podpísaním Istanbulského dohovoru a členka vlády ho teda podpísala, takže žiadne splnomocnenie na zrušenie uznesenia č. 297 bodu A vládny kabinet nepotrebuje. Rozhodol o súhlase s podpisom, nech rozhodne o zrušení tohto súhlasu a vec je vybavená, iste pre túto vládu. Takéto žobranie predsedu vlády o splnomocnenie od prezidentky nie je príliš dobrá vizitka sily a zodpovednosti vlády ako celku, hoci dobre chápem jeho účel. Je to jediná cesta, ako vychýliť bremeno ratifikačného procesu z vlády na prezidentku.

Zuzana Čaputová ako hlava štátu si s takým bremenom nemôže, aj keby chcela, poradiť. Chýbajú jej na to v tejto konkrétnej veci, a to musím zvýrazniť, dostatočné právomoci. Po prvé, v roku 2001 prezident Rudolf Schuster preniesol kompetenciu dojednávať medzinárodné zmluvy na vládu. Jeho rozhodnutie platí dodnes. Po druhé, Istanbulský dohovor bol podpísaný vládou (jeho členkou). Preto niet žiadneho priestoru na to, aby sa súčasný stav veci riešil prostredníctvom právomoci hlavy štátu, ktorá vyplýva priamo z ústavy. V prípade Istanbulského dohovoru bola táto právomoc vykonaná a konzumovaná vládou.

Opakovanie je matka múdrosti, hoci niekedy je únavné

Pri Istanbulskom dohovore si už pripadám, ako keby som niekomu vysvetľoval účel záchodovej misy. Ale skúsim ešte raz popísať daný stav veci po lopate. Máme Istanbulský dohovor, ktorý (1) dojednala vláda, (2) po jeho dojednaní vyslovila súhlas s jeho podpisom, (3) členka vlády ho podpísala a (4) dohovor sa vrátil na stôl predsedu vlády.

Z vládneho kabinetu mal dojednaný Istanbulský dohovor putovať do Národnej rady alebo na konanie pred Ústavným súdom, alebo sa ministri mohli spätiť a zrušiť svoje uznesenie o súhlase s podpisom tohto dohovoru.

Z akého dôvodu chcú na také rozhodnutie vopred, pred jeho prijatím, nejaké pochybné splnomocnenie hlavy štátu, je príšerne čitateľné. Politický, ústavný a neviem ešte aký alibizmus. Prezidentka Čaputová má však pri Istanbulskom dohovore obmedzené možnosti. Ratifikovať ho, ak parlament udelí súhlas, alebo neratifikovať, ak zákonodarcovia súhlas odmietnu. Iste, po kladnom rozhodnutí by prezidentka mohla uvážiť podanie návrhu na Ústavný súd, ale ani táto možnosť nemá žiaden súvis so splnomocnením požadovaným premiérom Pellegrinim.

Nepriznanie predsedu vlády a žiadna rada hlave štátu

Som takmer presvedčený, že premiér Peter Pellegrini osobne nemá žiaden problém s ratifikáciou Istanbulského dohovoru. Taký postoj, samozrejme, neprizná. Chápem. Politika, skôr politikárčenie, mu bráni byť úprimný, otvorený a dôsledný. A tak vznikla požiadavka na nezmyselné splnomocnenie od prezidentky Čaputovej. Bez splnomocnenia vláda vraj nebude pokračovať v ratifikačnom procese. Tak toto bolo zas až ohurujúco spriama. Verejne vyhlásiť, že vláda nie je ochotná plniť si svoje ústavné povinnosti, na plnenie ktorých nemá hlava štátu žiaden vplyv, je silná káva aj na konci volebného obdobia.

Po týchto riadkoch azda nepotrebujem osobitne podčiarknuť zbytočnosť nejakej rady pre prezidentku Zuzanu Čaputovú.