Denník N

Pavel Vilikovský – skromný, slušný a nesmierne múdry

Ide o to prežiť všedný deň. Aj pondelok vyzeral byť všedný, až na víchricu, ktorá mala prísť, no ani tá neprišla. Trochu sme sa aj tešili, že naruší monotónne dni a my sa spoza nášho okna vybaveného bezpečnostným trojsklom budeme pozerať, ako sa nad parkoviskom kníše topoľ. Všedný deň sme prežili a až neskoro večer prišla správa, že zomrel Pavel Vilikovský. Na nočnom stolíku mi už mesiac leží Kôň na poschodí, s nekompromisne vrazenou pečiatkou VYRADENÁ na predsádkach.

Thrill is gone. Po slovensky RAJc je preč.

Pred nejakými pätnástimi rokmi sme sa pravidelne každý štvrtok stretávali v kníhkupectve Ex Libris u Marty Šátekovej – Pavel Vilikovský, Kornel Földvári, Tomáš Janovic, Peter Krištúfek, občas prišli Fero Jablonovský, Martin Ciel či Danka Kapitáňová. Ďalšie roky pokračovali štvrtkové stretnutia v Artfore na Kozej, až kým sa táto intelektuálna veselá skupinka nerozpadla – odišiel Körnel, potom tragicky Peter.

Bola to najlepšia škola, akej sa mi mohlo dostať, a dala by som veľa za to, aby som si s nimi všetkými mohla ešte niekedy na chvíľu sadnúť a počúvať. Uvedomovala som si, že mám obrovské šťastie, že som medzi nimi mohla zažívať dobrodružstvo myslenia (toto slovné spojenie som si požičala z Artfora, ale nič lepšie tie stretnutia nevystihuje), ale aj neuveriteľnú prajnosť a otvorenosť pánov, ktorí boli o štyridsať-päťdesiat rokov starší a už vtedy boli legendami.

V októbri 2018 sme mali s Pavlom Vilikovským po rokoch také malé rande. Aspoň ja som si tak pripadala – zostali sme sami dvaja, prišla som so zápisníčkom plným poznámok, diktafónom a mala som trochu trému. Chcela som s ním urobiť rozhovor v Rybe, alebo v Kryme, alebo v nejakej starosvetskej vinárni, ktorú spomínal v poslednej knihe RAJc je preč, aby som sa mala na začiatku čoho chytiť, no žiadna z nich už neexistuje. Pavel teda vybral imitáciu prvorepublikovej prešporskej kaviarne niekde na Námestí SNP a celý čas sa ospravedlňoval za svoje nezrozumiteľné šušlanie, za hluk, za to, že nemá čo povedať. Skromný, ostýchavý, slušný (aj v zmysle tej úplne bežnej každodennej slušnosti voči žene, voči čašníčke, voči čitateľom), občas drsný a nesmierne múdry. Až príliš skromne vravel, že nemá fantáziu, nevymýšľa nič nanovo, len si skladá to, čo dobre pozná, tak, aby to slúžilo jeho literárnym zámerom.

Nenahovoril toho veľa, oveľa viac premýšľal, rozvažoval.

Nakoniec, také sú aj jeho knihy – každé slovo, každé meno, každá veta má v texte svoje miesto, svoje opodstatnenie, svoju úlohu. Žiadna vata ani komplikované štylistické exhibície, nakoniec on už dávno nepotreboval nikoho šokovať, ani prekonať, potreboval iba rozmýšľať a písať, inak by podľa vlastných slov liezol po stene.

To, že odchádza, bolo to cítiť už z poslednej knihy RAJc je preč. Zdochýnajúca kobyla, skonštatoval bez sentimentu. Posledné kopance.

Chcela som vedieť, ako trávi bežné dni bez internetu, telefónu a televízie. Prepotĺkam sa, povedal. A potom premýšľam o tom, čo vidím.

Kiež by sme aj my boli schopní vzdať sa vecí, ktoré rozptyľujú pozornosť, a iba sa takto potĺkali a premýšľali – predtým, ako čokoľvek urobíme, napíšeme a povieme. Kiežby sme boli schopní považovať každú napísanú vetu a každé vyrieknuté slovo za nástroj, za zbraň. Potom by sme s nimi možno vedeli narábať tak, ako to vedel Pavel Vilikovský.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie