Denník N

Vzácny priateľ, citlivý ironik, skromný a múdry človek, ktorý písal stále lepšie. Dušek, Janovic, Kapitáňová, Lasica a ďalší sa lúčia s Vilikovským

Lajos Grendel, Tomáš Janovic, Mila Haugová, Dušan Dušek, Dušan Mitana a Pavel Vilikovský v roku 2006. Foto - Peter Procházka
Lajos Grendel, Tomáš Janovic, Mila Haugová, Dušan Dušek, Dušan Mitana a Pavel Vilikovský v roku 2006. Foto – Peter Procházka

Dušan Dušek a Tomáš Janovic
spisovateľ a aforista

Putovali sme po Bratislave – z Artfora sme na chvíľu presídlili do Martinusu, potom do kaviarne v centre Cubicon, neskôr do cukrárne Wagner na dunajskom nábreží a v lete do ružinovskej reštaurácie U štrngáča, kde sa dalo sedieť na terase. Práve tam to mal Paľko Vilikovský najbližšie. Zvyčajne tam býval prvý a čakal na nás ostatných. Naše stretnutia mali vždy to isté označenie: chalupári. Organizoval ich vydavateľ Peter Chalupa – a keď bolo treba, všetkých nás na svojom aute pozvážal dokopy, aby sme sa mohli tešiť z toho, že sme spolu, že sa môžeme rozprávať. Naša zostava bola takmer vždy rovnaká – podľa veku: Janko Buzássy, T. J., D. D., Ján Štrasser, Ivan Rapoš, Peter Chalupa – a Paľko. Opakovali sme si staré historky. Smiali sme sa. A radovali sa v milosrdných vánkoch priateľstva. Nič lepšie sme – okrem našich rodín – v posledných rokoch nezažili. Paľko bol ako vždy: vtipný, múdro ironický, sebazhadzujúci, skromný, presný, trefný, briskne analytický, idúci vždy po podstatných menách a veciach, prívetivý, skvelý, báječný. Píšeme to všetko neohrabane, so smútkom a žiaľom, narýchlo a útržkovito, s pocitom úplnej straty. Mali sme šťastie, že sme boli jeho kamaráti, mali sme šťastie, že bol náš kamarát; mali sme šťastie, že sme mohli čítať jeho knižky, že sme sa mohli vídať, že sme mohli spolu pobudnúť. Paľko, vďaka za všetko.

Marta Šáteková
kníhkupkyňa

Pribúdajú roky a priateľov ubúda. My, čo ešte chvíľu zostávame, sme tu na to, aby sme nezabudli. Spomienky na vzácneho človeka, skromného, pozorného, vnímavého, ktorý nás učil zastať pri čítaní, pri slove, pri vete. Tesal ich ako z kameňa. Sú tu v jeho knihách a zostanú s nami. Ďakujeme za všetko.

Ján Štrasser
spisovateľ, prekladateľ

Kamarát, naposledy som počul tvoj hlas začiatkom januára. Mal si prísť na nepravidelnopravidelné stretnutie našej neveľkej kamarátskej partie. Neprišiel si, nebolo ti dobre. Ktosi z nás vyťukal na svojom mobile tvoje číslo a nastavil hlasný hovor. Zdvihol si a my všetci sme ti zaželali skoré uzdravenie… Minulý týždeň som ti skúšal zavolať – nezdvihol si…

Takmer pätnásť rokov sme bývali v tom istom dome na Astrovej ulici, v tom istom vchode, ja na druhom, ty na treťom poschodí. Hocikedy večer som vyšliapal tých 16 schodov, čo nás delilo, zaklopal… a hlboko do noci sme sedeli v tvojej pracovni a zhovárali sa o všetkom možnom, dokonca aj o literatúre: ty, ja, čaj, dym tvojej fajky a Fats Domino z tvojho kotúčového magnetofónu. No dobre: občas aj pohárik svokrovice – unikátnej domácej pálenky z rôznych druhov ovocia, čo popadalo zo stromov v záhrade tvojich svokrovcov.

Chcel som s tebou urobiť knihu rozhovorov, niekoľko rokov som ťa prehováral. Zaryto si odmietal: vraj nemáš čo povedať. Vedel som, že sa nemáš dobre, ale vo sne by mi nenapadlo, že sa to tak skoro stane pravdou. Je mi smutno, Paľko…

Uvedenie knihy Ivana Kadlečíka Hlavolamy v roku 1995. (Zľava Dušan Dušek, Tomáš Janovic, Ivan Kadlečík, Ivan Mojík, Pavel Vilikovský, Lajos Grendel a Kali Bagala.) Foto – Peter Procházka

Kornel Földvári, Tomáš Janovic, Pavel Vilikovský, Ján Štrasser, Dušan Dušek v roku 2008. Foto – Peter Procházka

Daniela Kapitáňová
spisovateľka

Odkedy som Paľa poznala, bez výnimky odchádzal z každej spoločnej akcie ako prvý. Nenápadne sa vzdialil, vrátil sa už v kabáte, nahol sa k nám sediacim, zopäl ruky a ospravedlňujúco povedal: „Moji milí, ja už pôjdem, neberte to v zlom, mám vás všetkých rád.“ Väčšinou sme sa nestihli ani rozlúčiť. Milý Pali, neber to v zlom, ale teraz si naozaj mohol ostať dlhšie. Aspoň, kým by sme Ti konečne aj my povedali, ako veľmi Ťa máme radi. Alebo sa aspoň rozlúčili.

Milan Šútovec
literárny vedec

Som ešte priveľmi vykoľajený z tej zlej správy, než aby som v tejto chvíli vedel povedať niečo zmysluplné na tému života alebo diela Pavla Vilikovského. Zatiaľ teda len toľko, že som hlboko dojatý jeho úmrtím a hlboko vďačný za tých dlhých päťdesiatpäť rokov života, ktoré sme spolu priateľsky predebatovali – či už v mladších rokoch dennodenne v spoločných zamestnaniach, alebo neskôr o dačo redšie pri všetkých možných príležitostiach; najmä teda pri pravidelných piatkových rodinných partiách kanasty. Často ma inšpiroval, a dúfam, že občas som inšpiroval aj ja jeho. Nemal som veru mnoho takých kamarátov, ako bol Palino Vilikovský. Česť jeho pamiatke.

Ladislav Snopko
dramaturg

Uzavrelo sa dielo jedného z najvýznamnejších slovenských spisovateľov. Hodnota jeho tvorby je v zachytení mikrokozmu oficiálnych aj neoficiálnych medziľudských vzťahov, ktoré takmer nespozorovateľne v mnohom určujú chod spoločnosti. Dokázal vojsť do všedných až banálnych situácií a potom, so šarmom pokojného anglického gentlemana pri biliardovom stole, ich majstrovsky posúvať do netušených vyústení.

Iba neobyčajný spisovateľ môže napísať niečo také výstižné a potrebné, ako je novela – denník Príbeh ozajského človeka. Slovenská literatúra a vlastne ani film nemajú dielo, ktoré by s takým porozumením a pochopením dalo svedectvo o mentalite doby, ktorá je dodnes našou nočnou morou. Začiatok 70. rokov minulého storočia – začiatok sovietskej okupačnej normalizácie – a život v nej. Tvorí ho spočiatku nevinný príbeh človeka bez možností a ten vyústi do pointy, v ktorej sa stal spoluvinníkom za zločiny režimu bez toho, aby o tom tušil. Jeho denník nás sprevádza – ako laboratórne sylaby – amorálnym svetom normalizačného pokrytectva a odrazu máme pred sebou úplne čerstvý príbeh ozajského človeka súčasnosti. S jeho túžbami a možnosťami a – možno aj sympatiami k ĽSNS.

Zomrel autor, ktorého dielo je nadčasové a prudko aktuálne najmä dnes.

Balla
spisovateľ

Keby vždy po smrti autora nejakým temným zázrakom z poličiek náhle zmizli jeho knihy, po včerajšku by u mňa na jednej z nich ostalo veľké prázdno. Stratil by sa Letmý sneh, preč by bol aj Rajc, najlepšie knihy ostatných rokov od kohokoľvek, nielen od Pavla Vilikovského. Čím bol ten skromný a múdry človek starší, tým lepšie písal. Strašne naivne som dúfal, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie