Denník N

Solitér Pavel Vilikovský

Pavel Vilikovský s maketou obálky poslednej knihy RAJc je preč. Foto - Šimon Lupták
Pavel Vilikovský s maketou obálky poslednej knihy RAJc je preč. Foto – Šimon Lupták

Vedel, že niekam patrí, aj v tom bol autobiografický, nie žánrovo, ale existenciálne.

Zomrel až akosi nepravdepodobne. V poslednom desaťročí vydával jeden román za druhým, čo nám s rovnakou pravidelnosťou zvestoval Tomáš Janovic, v posledných rokoch prvý čitateľ Vilikovského románov. Zvykli sme si na to, čo medzi nami vyvolávalo očakávanie, že to tak bude pokračovať ešte dlho. Tomáš bol dobrý čitateľ, lebo Vilikovského a Lasicove texty bránil vlastným telom pred akýmikoľvek neúctivými poznámkami, čo mal v prípade Paľa Vilikovského spoločné s Valérom Mikulom.

Samotný autor to tak trochu kurtoázne komentoval s tým, že si je stopercentne istý svojou grafomániou. Jeho čitatelia to brali ako vydarenú anekdotu, ale ak si to rozmeníme na drobné, bral svoje písanie s istým ostychom a zdá sa mi takmer isté, že pokladal to množstvo vydaných románov v posledných časoch za tak trochu neslušné. Ale čo mal robiť, keď si jeho romány udržiavali vysoký štandard, oceňovali ich bez výnimky čitatelia, publicisti, kritici, interpreti, analytici.

Chvála možností slovenského jazyka

Grafománia je dvojsečné slovo a Paľo to dobre vedel. V tom slove je čosi chorobné, a z toho mal určite zmiešané pocity, kdesi celkom na spodku svojej povahy sa toho dotýkal a možno aj obával, ale tento prach veľmi nevíril. Grafománia je však aj vášnivé zanietenie pre písanie a oddávanie sa písmu, čo u Vilikovského platí dvojnásobne, písal ručne, kaligrafickým písmom, podobne ako Albín Bagin.

Bol disciplinovaný, bol k sebe v istom zmysle až vojensky prísny. Jeho najlepší priateľ a spolupútnik Milan Šútovec, s ktorým hrávali celý život piatok čo piatok rodinnú kanastu, mi raz vravel o dovolenkovom pozorovaní jedného zo svojich synov, že ujo Paľo si ako derviš vždy vyberie na pláži najostrejšie kamene. Túto sebakontrolu si Paľo pestoval až do konca života. Prišiel na vernisáž, na čítačku, na jubilejnú oslavu, pobudol, po anglicky odišiel. Každý vedel, že má doma nejaké zdravotné problémy, ale nikto nevedel, že najväčším zdravotným problémom rodiny je vlastne on sám. Teraz to už vieme. Keď je neskoro.

Mal rozmanité nadania. Maľoval a iste sa v tom talente niečo skrývalo, keď mu ho aproboval Rudolf Fila. Emóciou maľovania je línia a farba, a taká je aj Vilikovského maľba. Tu sa realizoval jeho lyrizmus, o ktorom naozaj niečo vedel, lebo o ňom napísal, presne a elegantne, práve v súvislosti s Filovým lyrickým maľovaním. Paľo sám pustil niektoré výsledky svojho maľovania na verejnosť, pokus­ne koncom 80. rokov, naplno v celkom poslednom meridiáne svojho života, aby naň bolo predsa len dovidieť. K jeho biografii patrí aj to, že začal študovať na FAMU filmovú réžiu, mal presný pozorovací talent, ale nakoniec sa nevenoval filmovým obrazom, ale literárnym opisom, ekfrázam, ktorými mohol disponovať on sám svojou grafiou aj

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie