Zvrátenosť Petra Pellegriniho

Existuje taký jeden Peter Pellegrini, ktorý je premiér, a premiér je aj preto, že ním už nemohol byť Robert Fico, lebo Robert Fico bol zlý a Peter Pellegrini je dobrý. Robert Fico pľuje žlč a Peter Pellegrini sa usmieva; Robert Fico má hrubý krk a Peter Pellegrini jamky; Robert Fico má sinavú tvár a Peter Pellegrini mladícke šediny. A mladícke šediny v kombinácii s jamkami sa páčia.

Taký je Peter Pellegrini: ten lepší, ten krajší, ten sympatickejší. Všetci chcú byť premiérom, ale premiér je len jeden – on, ktorý je premiérom jednoducho pre to, ako vyzerá. Je to starostlivo premyslené.

Peter Pellegrini je zodpovedná zmena, Peter Pellegrini je nádej aj tam, kde žiadna nie je (lebo nádej nie je, nie so Smerom, ale tváriť sa treba). Peter Pellegrini je všetko to, čo Smer nie je, ale chcel by byť. Respektíve sa musí tváriť, že je.

Lenže to nie je skutočný Peter Pellegrini. Skutočný Peter Pellegrini, za jamkami a mladíckymi šedinami, je úplne rovnaký ako zvyšok Smeru. DNA sa oklamať nedá, a tak klame telom.

Reprezentuje zodpovednú zmenu, čo je holý nezmysel, lebo Peter Pellegrini nie je zodpovedný a už vôbec nie je zmena. Vyzýva ostatných, aby len, preboha, neútočili, veď chceme zmierlivú a peknú kampaň, ale sám útočí. Neváha vytiahnuť utečencov, ako keby sa písal rok 2015, hoci sa zhodneme, že rok 2015 sa nepíše. Navyše, niežeby vtedy existoval, ale dnes už vôbec neexistuje dôvod, prečo by utečenci mali byť témou kampane.

Cudzinci, poviete si, lenže zmierlivý premiér Peter Pellegrini neváha zaútočiť aj na Slovákov, ktorí sa previnili iba tým, že odišli žiť do zahraničia, ale zároveň im nie je celkom jedno, čo sa na Slovensku deje. A, paradoxne, sú to tí istí ľudia, o ktorých donekonečna opakuje, že musíme urobiť všetko pre to, aby sa nám na to naše Slovensko vrátili.

Tu je jeden konkrétny krok, ktorý premiér pre ich návrat urobil: oznámil im, že nežijú tam, kde by mali, tak, ako by mali, a hlavne nevolia tak, ako by voliť mali. Lepšiu motivačnú kampaň na návrat si sotva možno predstaviť, lenže čo už s nimi, keď nie sú ako my.

Ani my však nie sme ako my, lebo žijeme v Bratislave. Zrazu existuje akýsi bájny slovenský spôsob života, ktorý je lepší, kvalitnejší a spravodlivejší, hoci, ak sa opýtate, nikto vám nevie povedať, čo ten slovenský spôsob života vlastne má znamenať – teda ak tým nemyslíme to, že v priemernom okresnom meste má miestna elita, väčšinou zo Smeru, rozdelené úrady a moc a priemerné šance priemerného človeka sú plus-mínus nula.

Žiť slovenským spôsobom života je jednoducho radosť, prieskumy verejnej mienky aj spoločenská nálada to absolútne potvrdzujú. Lenže to všetko sú omáčky, povedzme si, čo vlastne Peter Pellegrini hovorí. Alebo presnejšie, čo hovorí niekto iný.

Jason Stanley vo svojej knihe How fascism works píše o jednom z nosných naratívov fašizmu a, akoby poznal Slunce, seno, nazýva ho sodoma, gomora. Velebnosti. Zhrnutý do jednej vety znie ten naratív takto: My, dobrí a čistí, pochádzame z vidieckeho srdca krajiny; oni, skazení a odtrhnutí, žijú v mestách. Existuje raj a existuje peklo: raj je na dedine, peklo je v meste. Raj by mohol vládnuť všade, ale oni nám to stále kazia.

Chápavý čitateľ pochopí, že nehovoríme, že Peter Pellegrini je fašista. Pochopí však aj to, že Peter Pellegrini sa neváha znížiť k tomu, aby sa odvolával na rovnaké nezmyselné a prázdne bájky ako fašisti. Ak treba. A teraz treba.

Tak už, prosím, nehovorme o Petrovi Pellegrinim ako o Smere s ľudskou tvárou. Peter Pellegrini je len cynický, vypočítavý a bezohľadný kariérny straník, ktorý zo svojho luxusného bytu kúpeného za hotové útočí na ľudí s hypotékami, len aby sa zapáčil ľuďom, ktorí žijú tam, kde podľa slov jeho vlastného predsedu nič nie je.

Niežeby to nemohlo byť aj zvrátenejšie. Môže. Ale aj tak je to zvrátené už dosť.