Šesťdesiatnik vysvetľuje, ako po indiánsky zabehnúť maratón bez toho, aby ste sa zadýchali
Behať začal v roku 1983, no vinou viacerých vyvrtnutí členkov z čias, keď hral basketbal, musel postupne spomaľovať.
Milan Roskopf behal maratóny pod tri a pol hodiny, no v roku 1990 vyskúšal v Trnave experiment s indiánskym spôsobom behu.
„Po každých piatich kilometroch som prešiel do 400-metrovej chôdze. Ľudia, ktorí ma obiehali, krútili hlavami a hovorili mi, že som sa na preteky ani nemal prihlásiť, keď nevládzem,“ usmieva sa dnes 60-ročný Roskopf v podcastovom štúdiu Denníka N.
„Ale na 35. kilometri som ich vďaka svojmu konštantnému tempu predbiehal. Potľapkal som ich po pleci a povedal ‚poďme’.”
Tempo pre boľavé nohy postupne spomaľoval, až sa jeho cieľom stalo maratóny v prvom rade dokončiť. Vyberá si tie, ktoré treba dokončiť pod limit šiestich hodín.
„Aby som maratón zvládol do šiestich hodín, rozdelil som si jeho dĺžku (42,2 km, pozn. redakcie) na úseky, v ktorých striedam beh a chôdzu,“ vysvetľuje.
Roskopf počíta s chôdzou v rýchlosti 5 km/h, čo znamená, že na dosiahnutie maratónskeho limitu musí bežať tempom
