Denník N

Za pokoj poďakujme eurohujerom

Na rozdiel od obdobia, keď vznikal euroval a dávali sa prvé pôžičky Grécku, neobávame sa nekontrolovaného rozpadu Európskej únie, uzatvárania hraníc štátmi, masových sociálnych nepokojov.

Ministri financií Ján Počiatek, Ivan Mikloš a Peter Kažimír a premiéri Iveta Radičová a Robert Fico sú zodpovední za to, že Slovensko teraz môže pozorovať grécku krízu bez toho, aby sa muselo stresovať o zajtrajšok. Nikto z nich nevymyslel euroval, novú reguláciu bánk, vykupovanie súkromných dlhov z verejných zdrojov, slovenskí zástupcovia len (poväčšinou) súhlasili.

No keďže teraz sú ich podpisy a hlasovania za pomoc Grékom kritizované ako nezodpovedné a krajinu poškodzujúce, treba sa ich zastať. Ak totiž politik zabezpečí pokoj, minie energiu či peniaze krajiny na to, aby sa poistila proti dramatickým zmenám, je za nudného a zbytočného.

Posledné tri slovenské vlády treba chváliť za to, že sa pripojili k programu pomoci Grécku a za (v lepšom prípade) stovky miliónov eur kúpili krajine čas a pokoj.

Tak, ako je už dnes jasné, že Grécko napokon zaplatí len časť svojich dlhov, rovnako je evidentné, že dôsledky jeho bankrotu na zvyšok eurozóny budú v porovnaní s rizikami napríklad spred štyroch rokov malé. Banky sú určite zdravšie, minimálne si to o nich myslíme, a preto nám (ani Portugalcom, Talianom či Španielom) v pondelok nenapadlo vyberať z nich úspory. Štáty Európskej únie platia za pôžičky symbolické peniaze. Úroky na vládnych dlhopisoch síce dokážu vyskočiť na dvojciferné hodnoty v panike v priebehu pár dní, no pred štyrmi rokmi sme si ani nevedeli predstaviť, že by si v prípade pádu Grécka dokázala väčšina členov eurozóny požičiavať za prijateľný úrok.

A v konečnom dôsledku sa zmenila aj nálada bežných nefinančných investorov. Ak by Grécko predsa len opustilo eurozónu, počítame so spomalením tempa rastu európskej (a slovenskej) ekonomiky, no nie s prepadom ako napríklad v roku 2009.

Povedané jazykom neekonomickým. Na rozdiel od časov, keď vznikal euroval a dávali sa prvé pôžičky Grécku, neobávame sa nekontrolovaného rozpadu Európskej únie, uzatvárania hraníc štátmi, masových sociálnych nepokojov. Veď si spomeňme – báli sme sa, že sa v Európe skončí mier, ale nie preto, že to chce Rusko, ale že sa po Grécku zosypú do chaosu Španielsko, Portugalsko, Írsko, Taliansko, Cyprus a povedzme Slovinsko.

Poistky proti takýmto katastrofám, ktoré, našťastie, už znova vyzerajú ako nepravdepodobné, sme si kupovali. Európski politici to úplne presne nazývali nakupovaním času. Teraz, keď je ešte aj v Grécku relatívny pokoj aj v čase, keď sú tam zavreté banky, sa zdá, že sa to stihlo.

Nebolo to zadarmo. Európske štáty zobrali na seba (a svojich občanov) grécke dlhy. Zabránili tým panike v bankách či dôchodkových fondoch a mnohým krachom, ktoré by aj tak museli sanovať štáty. Nakúpil sa čas, ale dlhy, samozrejme, nezmizli, len sa o čosi zväčšili. Lebo ani čas sa nedá kúpiť zadarmo.

Grécke dlhy

Komentáre

Teraz najčítanejšie