Denník N

K návštevám blších trhov pribudol aj Dänikenov byt

Foto N - Tomáš Benedikovič (6)
Foto N – Tomáš Benedikovič (6)

V bratislavskej Staromestskej galérii Zichy sa predstavuje Otis Laubert výstavou nazvanou Z dopravy som ľavý. Trvá do 28. februára.

Otis Laubert nemá auto a nemá ani vodičský preukaz. To sú pravdivé fakty, ktoré by mohli vysvetľovať jeho priznanie: „Z dopravy som ľavý,“ ako znie názov jeho súčasnej výstavy v bratislavskej Staromestskej galérii Zichy. Pravda, nie je to celkom pravda. Jednak, ako priznáva, „zopár značiek poznám“, a hlavne, tá vetička sa mu iste páčila aj pre pravo-ľavú slovnú hračku.

Nie je novinkou, že Laubert sa odjakživa rád pohráva s názvami svojich diel, a teda aj s ich divákmi. Tak je to aj na tejto výstave, a keď sme začali s dopravou, zostaňme na úvod v podzemnom priestore galérie. „Vychádzali sme z možností inštalácie, kde tehlové steny nedovoľovali rozvešať obrazy,“ hovorí Laubert. „Navyše, vlhkosť by nerobila dobre papieru, plátnu, textíliám a iným materiálom.“ Suterén sa tak zmenil na lesík stojanov so svojráznymi dopravnými značkami. „Inštruktor, u ktorého som si robil vodičák, bol umelec,“ oznamuje nám štítok pod niekoľkými značkami, ktorých základom sú známe diela Boscha, Rousseaua, Michelangela či Magritta. Radi zabúdame, že Laubert ten vodičák nemá, a kocháme sa jeho intervenciami do tvorby týchto velikánov.

Vázy treba hľadať inde

Tému dopravných značiek rozvíjajú aj ďalšie exponáty pod súhrnným názvom „Pravidlá cestnej premávky v niektorých štátoch iných svetadielov“. Je márne v nich hľadať nejaký príkaz či zákaz alebo čo len strohú informáciu. „Sú zámerne nefunkčné, nečitateľné,“ pokračuje Laubert. „Znalý motorista v nich vytuší pôvodný reálny základ, no ten som úmyselne doviedol do bezvýznamného absurdného konca.“

Druhou témou výstavy sú vázy. Neexistujúce, dodajme, pretože tu vystavuje zarámované maľby zabudnuteľných autorov s notorickým motívom kytíc vo vázach, pravda, tie vázy sú z obrazov vystrihnuté. Návštevníci však nemusia zúfať, Laubertov štítok ich poteší, že zbierku jeho keramických váz môžu obdivovať v inej galérii.

Na rozdiel od týchto dvoch tematických celkov tretiu časť výstavy predstavujú vo vstupnom priestore galérie exponáty, ktoré vzájomne nie sú vnútorne prepojené. „Jediné, čo ich spája, a to sa vlastne týka celej výstavy, je, že sú to doteraz nevystavené diela,“ hovorí Laubert. Premiéru tu však majú nielen ony, ale aj kurátorka Annamária Juhásová, členka malého tímu mladých ľudí, ktorí Laubertovi už roky systematicky pomáhajú.

„Začalo sa to počas môjho štúdia na Škole umeleckého priemyslu Josefa Vydru, kde ma môj pedagóg Marian Meško odporučil Otisovi, hľadajúcemu pomocníkov,“ hovorí Juhásová. „Spolupracujeme už asi desať rokov, medzičasom som si urobila bakalára scénickej a kostýmovej tvorby na VŠMU a na Hellichovke v Prahe som vyštudovala reštaurovanie papiera a pergamenu. Po Otisovej výstave v Blansku, kde som mu napísala text do katalógu, ma teraz poveril úlohou kurátorky.“

Nápady čakajú aj dlhé roky

Rôznorodosť exponátov, ako tradične na Laubertových výstavách, spoľahlivo zabezpečuje jeho doslova legendárny depozit tvorený stovkami systematicky zoradených a označených škatúľ s tisíckami pôvodne odho­dených či stratených vecí. Tie by mu však boli, s miernym (ale len miernym) zveličením, málo platné, keby v ďalších banánových škatuliach nečakali na svoju šancu jeho denníky. Tie sú preň najväčším bohatstvom, do nich si denne, už od polovice 60. rokov, zaznamenáva všetky vnuknutia s presným dátumom, náčrtom i krátkym slovným komentárom. Keď sa schyľuje k výstave, dlhé dni v nich listuje a hľadá vhodný výber nápadov.

Niektoré na svojich symbolických pätnásť minút slávy čakajú naozaj dlho. Napríklad idea vytvoriť z pánskych kravát dámske šaty vznikla ešte v roku 1987, no až teraz exponát „Dámske šaty, pánsky vzor“ zažiaril v celej vtipnej kráse. Aj pre znalcov Laubertovho diela bola istým prekvapením klasická gýčová maľba kytice („samozrejme, úlovok z blšieho trhu“), dotvorená svietiacimi diódami vo vnútri kvetov. „Tu sme Otisa museli posmeliť, že to technicky zvládneme,“ hovorí kurátorka o vzniku exponátu, ktorý je jej z celej výstavy najmilší.

V presile neraz divokých farebných diel môže na prvý pohľad pôsobiť menej výrazne veľká zeleno-žltá nástenná mapa Slovenska so stovkami bizarných názvov miest a mestečiek. Namiesto Bratislavy je tam Čipatele, z miesta, kde asi ležia Košice, hľadí z mapy zhluk písmen Hagáľ, a tak skúsený návštevník chvíľu márne hľadá nejaké súvislosti týchto krkolomných slov so skutočným názvom toho-ktorého mesta. V poznaní, že tadiaľto cesta nevedie, ho však utvrdí aj akýsi Východný Suk v srdci stredného Slovenska.

V zálohe je ešte pátranie po iných, sofistikovanejších spôsoboch, ktoré mohli Lauberta viesť k týmto názvom. Všetko je však oveľa jednoduchšie, tie názvy nevymýšľal on (aspoň to skalopevne tvrdí), stačí sa pozrieť na štítok: „To sme našli u Dänikena, keď sa vrátil od nich.“ Slávny švajčiarsky spisovateľ popri čitateľskej popularite zažil za svoje hypotézy aj množstvo príkoria od vedeckej komunity, no sotva rátal s tým, že po návrate od „nich“, od svojich mimozemšťanov, nájde u neho Laubert práve túto mapu.

Kultúra

Teraz najčítanejšie