Bola v ženskej partii. Nechodili na zumbu ani do divadla, opíjali sa spolu
V deň, keď sa Tereza dohodla s manželom na tom, že jej zabezpečí pravidelné voľno od rodinných povinností, sa pre ňu začala veľká párty, z ktorej sa spamätáva dodnes.
Tereza si v špeciálnom „terapeutickom“ zošite, kde si zaznamenáva svoje pocity, robí čiarku pri každom dni, keď nepila alkohol. Rozprávali sme sa v prvom februárovom týždni a vtedy ich mala 411.
„Ak by som si mala značiť dni, keď som rozmýšľala, či sa zase nenapiť, bolo by to približne rovnaké číslo. Ale tak to je, keď sa človek spriahol s démonom,“ rozpráva 35-ročná bývalá učiteľka telocviku, neskôr trénerka plávania.
Pred pár rokmi ešte zvykla svojim zverencom v juniorských kategóriách hovoriť, aké je pre športovca, ale aj všeobecne pre mladých ľudí žiaduce držať sa čo najďalej od životného štýlu, ktorý by mohol viesť k závislosti od drog či od alkoholu. Potom však do tohto kolotoča nasadla sama. „A to teda bola jazda,“ hovorí dnes.
Tereza až do svojej tridsiatky žila pomerne striedmo. Bola športovkyňa a šport ju aj živil. Od dvadsiatky je vegetariánka, alkohol pila minimálne, nikdy nefajčila ani neskúsila „marišku“.
„V detstve som pretekársky plávala, chodila som na športové gymnázium, tréningy som mávala o siedmej ráno aj o ôsmej večer, takže som mala dosť železnú disciplínu. Plus moja teta mala tenisovú školu a chodila som tam trénovať najmenšie deti,“ opisuje svoj život.
Daj si jeden
Ako 28-ročná sa vydala za svojho dlhoročného priateľa, pol roka po svadbe sa jej narodila dcéra. „Materstvo bolo pre mňa veľkou zmenou. Zrazu som si nemohla plánovať nič, všetko sa riadilo podľa dcéry a ja som na to nebola pripravená. Nevedela som fungovať vo svete, kde sa improvizovalo. Stávalo sa, že manžel sa vrátil o siedmej domov a ja som si uvedomila, že hoci som už aspoň šesťkrát dojčila, tak okrem nejakej žemle som nič nejedla, že v práčke mám od rána vypratú bielizeň a ešte som ju stále nevyvesila. Pripadala som si neschopná,“ vraví Tereza.
S manželom sa často hádala, veľa pochopenia nenašla ani u mamy, ktorá ju odbila tým, že ona v jej veku už mala tri deti, z toho dve boli s ňou doma na materskej, a stíhala aj obrábať veľkú záhradu, starať sa o ovdoveného otca a ešte si privyrábať pečením na svadby.
Porozumenie nachádzala len u svojej susedy Adriany. Tá bola tiež doma s ročným synom. Adriana bola k nej empatická, veď aj ona si tým prešla, vždy jej dala za pravdu, keď sa sťažovala.
„Jej syn poobede spával, moja dcéra ako bábätko prespala tiež riadnu časť dňa, tak sme sa stretávali u nej alebo u mňa a pozerali sme seriály alebo filmy na DVD. Vždy sme mali nejaké zemiakové lupienky alebo niečo podobné na chrúmanie. Adriana k tomu mala ešte pohár vína, niekedy dva. Ponúkala aj mňa, ale ja som dojčila. Situácia však bola taká, že som mala doma nakúpené fľaše, aby som ju mala čím ponúknuť.“
Keď mala dcéra asi osem mesiacov, Tereza ju