Denník N

Volebnej noci divadlo: vyhrá, kto hrá najlepšie

Radosť v centrále Smeru v roku 2012. Foto - TASR
Radosť v centrále Smeru v roku 2012. Foto – TASR

Nevylučujem, že je na tom niečo úchylné, ale milujem voľby. To, čo im predchádza, ale aj samotnú volebnú noc.

To, ako sa v posledné týždne pred nimi politici predbiehajú v tom, aby vyzerali, ako keby boli jedni z nás: mrznú mimo vykúrených mercedesov s ružičkami v rukách a milým slovom na perách. To, ako musia bežných ľudí volať do svojich centrál na focus groupy a aspoň na malú-malú chvíľočku ich počúvať, lebo bez toho ich nebudú vedieť verne napodobniť.

To, ako sa musia aj tí najväčší alfasamci v smutno-smiešnych pokorných a ponížených pózach vycapiť na bilbordy s ľudovými sloganmi a dennodenne odtiaľ na seba pozerať. Ako sa musia navliekať do krojov, variť guláše a rozprávať polotrápne vtipy, ktorým ani nerozumejú.

Vôbec nepatrím k tým, čo si myslia, že politici sú len zlí, ale pár týždňov pred voľbami sa musí každý z nich pretvarovať, lebo tak si to dav žiada. Je to len naša vina, že namiesto programov, argumentov a téz počúvame na tieto ritualizované tančeky pokory a hovorenia, čo chceme počuť. Aj tak je to divadlo, odhliadnuc od toho, čo sa potom štyri roky deje v krajine, famózne, až spektakulárne.

Škodoradostné? V prípade tých

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Voľby 2020

Komentáre

Teraz najčítanejšie