Ako máme veriť súdom po takých rozsudkoch ako o Babišovi?

Svedecké výpovede bývalých eštebákov boli pre Krajský súd v Bratislave a senát v zložení Juraj Považan, Milan Chalupka a Janka Richterová, ako aj pre okresnú sudkyňu Zuzanu Doricovú viac ako dokumenty v archíve. Súd v utorok rozhodol, že Andrej Babiš nespolupracoval s ŠtB, hoci Ústav pamäti národa predložil 12 zväzkov, ktoré Babišovu činnosť ako spolupracovníka ŠtB opisujú.

„Autentickosť a hodnovernosť týchto dokumentov potvrdzuje viac ako 40 podpisov konkrétnych príslušníkov ŠtB na rôznych riadiacich úrovniach, svedecké výpovede expertov, zväzok agenta s krycím menom Bureš úspešne prešiel desiatimi kontrolami rozličných orgánov ŠtB a ministerstva vnútra,“ napísal Ústav pamäti národa vo svojom vyhlásení po vynesení rozsudku.

Prečítajte si

Súd potvrdil, že Babiš nebol agent ŠtB, nestačilo ani 229 pripomienok od ÚPN

Prečo súdy veria viac eštebákom ako archívom? „Našu históriu prepisujú ľudia, ktorí počas komunizmu pôsobili v zločineckej organizácii, ktorou Štátna bezpečnosť bezpochyby bola,“ napísali v ÚPN a pýtajú sa, prečo potom títo eštebáci, ktorí vytvárali falošné zväzky, nie sú pred súdom, ale pred súdom je ústav, ktorý má zo zákona povinnosť zverejniť to, čo nájde v archíve. ÚPN ešte zvažuje podanie dovolania.

Dá sa po rozsudku o Babišovi veriť slovenským súdom?

Katarína Javorčíková,

sudkyňa, Združenie za otvorenú justíciu:

„K dotknutému rozsudku sa nebudem vyjadrovať. Téma súvisí s dôveryhodnosťou súdnictva vo všeobecnosti, ktorá je v mnohom závislá od kvality a presvedčivosti súdnych rozhodnutí. Sudca môže vysloviť akékoľvek navonok kontroverzné rozhodnutie, ak je to v súlade s jeho právnym názorom, ale verejnosť musí uveriť, že rozhodoval objektívne a v súlade s právom. Verejnosť má právo s rozhodnutím nesúhlasiť. Má však aj právo dozvedieť sa z rozhodnutia, ako sa sudca vyrovnal so všetkými dôležitými skutočnosťami, a jeho skutkové a právne závery musia byť jasné, zrozumiteľné a presvedčivé. Ak si sudca zoberie za základ rozhodnutia len časť dôkazov a neuvedie, prečo nie aj inú časť, alebo nevysvetlí, prečo niektorým verí a druhým nie, účastníkov a ani verejnosť nepresvedčí, že rozhodoval nestranne, zákonne a so znalosťou veci. Tým negatívne ovplyvňuje celkový obraz vnímania súdnictva verejnosťou.“

Fedor Gál:

„Dilema občanov Slovenskej republiky je tristná – súd je nezávislá ruka zákona, jeden zo základných pilierov moci. Spochybňovať jeho rozhodnutia je ako spochybňovať sám štát. Na základe svojich skúseností, znalostí a presvedčenia som dospel k rozhodnutiu: po únose Michala Kováča mladšieho, kauzách Hedvigy Žákovej Malinovej, Gorily, všelijakých platinových platničiek a všeličoho ďalšieho neverím, že Slovenská republika je právny štát. Slováci sa na tento môj názor môžu zvysoka vykašlať. Napokon, Babišova minulosť neprekáža ani českým voličom ANO. Minulosť toho Babiša, ktorý po nástupe do druhého najvýznamnejšieho úradu v Českej republike prehlásil, že sa tu už dvadsaťpäť rokov kradne a nič nerobí, s čím je teraz koniec. ‚My budeme makať,‘ povedal. Budúcnosť vidím v čiernych farbách.“

Elena Berthotyhová,

sudkyňa Najvyššieho súdu:

„Dôvody rozhodnutia, na ktoré sa pýtate, nepoznám, živú vec ako sudca ani komentovať nesmiem, ale žiada sa mi povedať, že pri sprostredkovaní spravodlivosti sudca nesmie podľahnúť tlaku verejnosti, jeho aplauzu ani znechuteniu, nesmie podľahnúť súcitu s chudobnými ani priazňou s bohatými. To sú zásady, ktorými sa riadil ešte v roku 1671 Sir Matthew Hale, predseda Najvyššieho súdu Anglickej koruny. Verejnosť bude dôverovať justícii len vtedy, ak rozhodnutia súdov budú presvedčivé, logické a racionálne, ale v prvom rade spravodlivé.“

Ján Mazák,

bývalý predseda Ústavného súdu, poradca prezidenta:

„Nepoznám skutkový a právny základ rozsudkov oboch súdov. Ale ak žalovaný predložil dôkazy, z ktorých bolo možné jednoznačne vyvodiť, že žalobca bol agentom ŠtB, a súdy ich vyhodnotili opačne, potom je síce prehratá bitka, avšak nie vojna. Spor môže pokračovať v dovolacom konaní pred Najvyšším súdom, hoci tam sú dosť obmedzené možnosti. Nedá sa vylúčiť ani sťažnosť na Ústavný súd pre porušenie základného práva na spravodlivý proces. A dá sa pokračovať aj na medzinárodnej úrovni. Keďže existujú takéto možnosti, bolo by predčasné uzavrieť, že spravodlivosť v tomto prípade definitívne prehrala. Vnímanie dôkazov verejnosťou a hodnotenie dôkazov súdmi sú dve diametrálne odlišné veci. Verejnosť nemá moc a povinnosť súdiť a súdy nemajú právo súdiť podľa pocitov a všeobecného presvedčenia, ale výlučne na základe nesporných zistení. Je však na súdoch a sudcoch, aby v odôvodneniach svojich rozsudkov presvedčili verejnosť, že jej nazeranie na problém bolo nesprávne, lebo dôkazy preukazujú niečo iné. A tu vidím veľké rezervy. Aj v prípade sporu pána Babiša.“

Eva Kováčechová,

Via Iuris, členka redakčnej rady Denníka N:

„Nemyslím si, že by tento rozsudok mal nejako osobitne zmeniť dôveru verejnosti v justíciu. Ťažko sa mi vyjadruje k samotnému sporu, keďže dostatočne nepoznám argumenty oboch strán, a teda neviem, argumenty a dôkazy ktorej strany boli lepšie a presvedčivejšie. Dôležité však bude (ako napokon pri každom súdnom rozhodnutí), ako súd odôvodní svoje rozhodnutie písomne, a teda či sa vysporiada so všetkými podstatnými argumentmi a či dostatočne presvedčivo zdôvodní, prečo niektoré argumenty akceptoval a iné nie. Rozhodnutie by malo byť odôvodnené tak, aby bolo zrozumiteľné, teda aby ktokoľvek po prečítaní vedel, v čom bola podstata sporu, aké boli základné tvrdenia jednotlivých strán a prečo súd rozhodol tak, ako rozhodol.“

Ondrej Krajňák,

predseda správnej rady ÚPN:

„Rozsudok Krajského súdu je nebezpečným precedensom z hľadiska ďalších súdnych sporov o ochranu osobnosti, namierených proti ÚPN. Z hľadiska historiografie prepisuje dejiny a utvrdzuje konateľov zločineckých skutkov, že pravda je relatívna a zlo nemusí byť potrestané. Po 25 rokoch od pádu režimu včerajšie rozhodnutie Krajského súdu u demokraticky zmýšľajúcich občanov zmarilo nádeje na spravodlivý rozsudok a otvára priestor na diskusiu o úprimnosti snáh vyrovnať sa s komunistickou minulosťou.“