Rusko-česká “pomníková vojna” je sporom o súčasnosť

Autor je prezident IVO a hosťujúci expert IWM (Viedeň)
(Príspevok vznikol v rámci projektu podporeného Partnerstvom pre otvorené informácie)

Odlišná interpretácia dejín sa v poslednom čase stáva čoraz väčším problémom vo vzťahoch medzi Ruskom a niektorými európskymi krajinami. Dokonca sa zdá, že čím väčší časový odstup od tej-ktorej udalosti je, tým výraznejšie ovplyvňujú rozdiely v jej interpretácii vzťahy medzi Ruskom a príslušnou krajinou.

Minulosť alebo súčasnosť?

Interpretácia historických udalostí, v ktorých figurujú Rusko (respektíve bývalý Sovietsky zväz) a bývalé krajiny sovietskeho bloku, má dnes v Rusku charakter oficiálneho naratívu, odstúpenie od ktorého sa stáva objektom kritiky zo strany štátu tak vnútri, ako aj vonku. Rusko sa snaží nepripustiť, aby odlišné historické naratívy sa presadzovali v zahraničí, pretože sa obáva, že by sa to mohlo vnímať ako jeho porážka. Ruský štát preto vedie boj za „správny“ výklad histórie, aby ruskí občania nenadobudli pocit, že ich vlasť boj o minulosť prehráva.

Ak sa však pozrieme bližšie na podstatu tohto boja, vidíme, že navonok síce vyzerá ako zápas o minulosť, ale v skutočnosti je o niečom inom – o voľbe, ktorú príslušná krajina vo svojom vývoji urobila (a zotrváva na nej), a s tou má súčasný ruský štát nejaký problém.

Príkladom môžu slúžiť historické spory, ktoré nedávno viedlo Rusko v Českej republike. Mohlo by sa zdať, že v týchto sporoch išlo o posúdenie úlohy Sovietskeho zväzu pri oslobodení Československa od nemeckého nacizmu – práve toto sa riešilo v kauzách sochy maršala Koneva alebo zamýšľaného pamätníka takzvaným vlasovcom.

Pod povrchom tohto sporu však v skutočnosti bublal nesúhlas Ruska s tým, čo sa odohralo v Česko-Slovensku v novembri 1989, s prozápadným smerovaním Českej republiky, s jej členstvom v Európskej únii a NATO. Práve takéto pozadie sa dalo vycítiť zo spôsobu, akým o týchto kauzách informovali ruské provládne médiá.

Maršal Konev vs. generál Vlasov

Ako informovali ruské médiá o kauzách, ktoré v posledných mesiacoch zasiahli do česko-ruských vzťahov – o udalostiach okolo sochy maršala Koneva a o uvažovanej inštalácii pamätníka vlasovcom?

Opisujúc vývoj na konci druhej svetovej vojny v Európe, prezentovali ruské médiá vlasovcov (t. j. vojakov kolaborantskej Ruskej oslobodzovacej armády, ROA) ako spojencov nacistického Nemecka (čo naozaj zodpovedalo realite v rokoch 1942–1944), odmietali pritom ich podiel na oslobodení Prahy v máji 1945 (čo nebola pravda). Tvrdenia o účasti vojakov ROA na oslobodení Prahy označovali za mýtus. Podľa komentátora štátnej tlačovej agentúry RIA vlasovci sa na konci vojny snažili iba zachrániť, prípadne sa so zbraňami v rukách prebiť k západným spojencom, preto sa niektorí z nich dostali do „zrážok“ s Nemcami.

Komentátor RIA Vladimir Kornilov spojil dokopy prípad Koneva s prípadom vlasovcov a napísal, že v Prahe sa rozhodli demontovať pamätník maršalovi Konevovi a postaviť pamätník „vodcovi ruských kolaborantov generálovi Vlasovovi“, čo vytváralo dojem, že Pražania sa rozhodli vymeniť sochu Koneva za sochu Vlasova.

Touto zavádzajúcou a navyše nepravdivou skratkou (keďže nejde o demontáž, ale o úvahy o možnom presune Konevovej sochy z Námestia interbrigády do jedného z pražských múzeí, prípadne do záhradných objektov patriacich ministerstvu obrany alebo na územie ruskej ambasády; a nejde o sochu generála Vlasova, ale o artefakt pripomínajúci účasť vojakov ROA na oslobodení mestskej časti Řeporye) agentúra chcela vsugerovať čitateľom myšlienku, že v Českej republike celoplošne dochádza k rehabilitácii nacizmu: „Ako zvyčajne v krajinách, ktoré sa rozhodli bojovať proti spomienke na víťazstvo, po zničení pamiatok na počesť víťazov sa nevyhnutne začína rehabilitácia nacistov a nacistických kolaborantov. Ináč to nebýva. … Taký je nevyhnutný vzorec: po každom pokuse ponížiť, uraziť a prečiarknuť pamiatku sovietskych osloboditeľov Európy od nacizmu bude nevyhnutne nasledovať rehabilitácia nacistických kolaborantov. Pobaltské krajiny a Ukrajina to už zažili. Prišiel rad aj na Česko.“

Nijaké pochybnosti o príčine revízie v pohľade Stredoeurópanov (vrátane Čechov) na dejiny druhej svetovej vojny nemal líder Liberálno-demokratickej strany Ruska a podpredseda Štátnej dumy Vladimir Žirinovskij. Ten to pre agentúru RIA „rozbalil“ naplno: „Česi majú v úmysle zbúrať pomníky ruským hrdinom Veľkej vlasteneckej vojny a postaviť pomníky takým zradcom, akým bol Vlasov. To je nechutné. Chybou našej krajiny bolo stiahnutie vojsk z východnej Európy. Tu by sa za prítomnosti ruskej armády báli dokonca čo i len hovoriť o darebákoch podobných Vlasovovi“. Inými slovami, iba vďaka neprítomnosti sovietskych okupačných vojsk, ktoré museli odísť z Česka a Slovenska po páde komunizmu, si to Česi teraz „dovoľujú“.

Kde sa berie „revízia“?

Vo viacerých príspevkoch, v ktorých provládne ruské médiá informovali (buď podrobnejšie, alebo stručnejšie) o vývoji rusko-českého sporu o okolnostiach oslobodenia Prahy v máji 1945 („Konev vs. vlasovci“), ich autori zaraďovali kauzu do širšieho kontextu československo-sovietskych vzťahov v období komunizmu a vnútorného vývoja a zahraničnej orientácie Československa, respektíve Českej republiky po roku 1989.

Tvrdili, že česká verejnosť je v tejto otázke rozdelená. Podotýkali, že postoj Ruska podporuje prezident Miloš Zeman a že s ním súhlasia zástupcovia komunistickej strany a strany SPD. Na opačnej strane podľa nich stoja „radikálni českí nacionalisti“ z „krajne rusofóbnej“ strany TOP 09 a bývalí disidenti.

Okrem Pavla Novotného, starostu Řeporyjov, ktorého ruské médiá otvorene zosmiešňovali, a starostu Prahy-6 Ondřeja Kolářa, na ktorého útočili ako na údajného sympatizanta pronacistických kolaborantov, uvádzali Karla Schwarzenberga, o ktorom sa zmieňovali ako o osobe považujúcej Rusko za „nepriateľa“, historika Pavla Žáčka z Ústavu pre štúdium totalitných režimov, europoslanca a „zúrivého antikomunistu a rusofóba“ Jaromíra Štetinu, bývalého českého veľvyslanca v Rusku (a otca Ondřeja Kolářa) Petra Kolářa, údajne „známeho svojimi ostrými protiruskými výrokmi“.

Oficiálny denník Štátnej dumy Rossijskaja gazeta napísal, že TOP 09 „združuje občanov s krajne pravicovými názormi, ktorí sú orientovaní výlučne na Západ a všetko spojené s Ruskom a socialistickou minulosťou ich štátu zavrhujú“. Podľa novín podpora tejto strany v posledných rokoch klesá, čo vedie k jej radikalizácii: údajne „čím slabšie sú pozície ‚západniarov‘, tým silnejšie sú ich protiruská rétorika a činy“.

Sociologické vysvetlenie názorového rozdelenia českej spoločnosti v otázke interpretácie dejín druhej svetovej vojny poskytol svojim čitateľom informačno-analytický server EurAsia Daily (EADaily.com), ktorý napísal, že protiruské akcie nenachádzajú výraznejšiu podporu u občanov na českom vidieku, kde je slabšia podpora „rusofóbnych“ strán (TOP 09, ODS, STaN), zatiaľ čo v Prahe volebná podpora takto orientovaných strán presahuje 50 percent, pričom „živnou pôdou rusofóbie sú tu prosperujúce obvody – ako napríklad Praha-6“.

Autor komentára politológ z Ruskej štátnej humanitnej univerzity Vadim Truchačev chváli prezidenta Zemana za jeho obhajobu Konevovej sochy a s povzdychom dodáva: „Nešťastie je v tom, že v Českej republike na rozdiel od Ruska mocenská vertikála funguje zle a právomoci miestnych samospráv sú príliš veľké.“

Minulosť v zrkadle súčasnosti: od novembra 1989 ku soche Koneva

Práve v období eskalujúcej rusko-českej „pomníkovej“ vojny publikovali niektoré provládne médiá príspevky venované 30. výročiu novembra 1989. Čo sa z nich ruský čitateľ mohol dozvedieť a akú súvislosť s tým, čo sa práve odohráva vo vzťahoch medzi Českom a Ruskom, si v nich mohol nájsť?

Denník Izvestija v článku o revolúcii 1989 v Československu tvrdil, že „dnes je nad slnko jasné, že k ‚nenásilnej‘ demontáži sociálno-politických systémov krajín Varšavskej zmluvy došlo za veľmi aktívnej účasti západných spravodajských služieb, médií a neziskových organizácií a s úplným súhlasom vtedajšieho sovietskeho vedenia, ktoré sa v tom čase nachádzalo v hlbokej kríze, v morálnej a psychologicky bezvýchodiskovej situácii“. Autor príspevku dodáva: „V krajine zmenenej na nepoznanie prozápadní aktivisti zjednotení na ideologickej platforme Charty 77 začali obsadzovať vedúce posty v krajine.“

Politológ Truchačev v rozsiahlom príspevku na EurAsia Daily síce uznáva, že ku koncu 80. rokov väčšina Čechov a Slovákov bola nespokojná s komunistickým režimom a že príčiny jeho pádu mali predovšetkým vnútorný charakter, ale poukazuje na nie menej významný vonkajší faktor.

Ten podľa neho spočíval v masívnom zasahovaní Západu do prípravy a priebehu novembrovej revolúcie a v ľahostajnosti (alebo až zrade) gorbačovského vedenia ZSSR: „Čím viac nás čas oddeľuje od týchto udalostí, tým viac sa hovorí o vonkajšom zasahovaní v Československu, o rozhodujúcej úlohe americkej CIA, o zrade Sovietskeho zväzu … ZSSR ponechal svojich spojencov napospas osudu, napriek tomu, že sa dalo predísť odchodu Českej republiky a Slovenska (a ďalších krajín regiónu) do NATO.“

Autor je presvedčený, že „bolo možné sa dohodnúť na podmienkach odovzdania moci. Napríklad tak, že v budúcnosti Československo (respektíve Česká republika a Slovensko) nevstúpi do NATO. Alebo, že sovietske jednotky sa nestiahnu z Československa niekam do ‚otvoreného poľa‘, respektíve že zostanú tu ‚pre každý prípad‘ na ďalších 20 rokov“.

Esencia novembra 1989 v skratke v podaní ruského vládneho politológa vyzerá takto: „Američania zohrali svoju úlohu pri vytváraní koordinačných centier opozície – OF v Prahe a VPN v Bratislave, ktoré boli priamo financované Sorosovou nadáciou a Národnou nadáciou pre demokraciu (NED). Lídri študentských a ďalších združení tiež udržiavali kontakty s americkými a inými špeciálnymi službami a hoci predstavitelia československej ŠtB o tom jasne vedeli, v skutočnosti nijako tomuto procesu nebránili. Veľvyslanectvo USA uskutočňovalo ‚výber‘ kandidátov na pozície budúcich vedúcich predstaviteľov krajiny.“

Podľa autora článku „dôsledky zamatovej revolúcie je cítiť dodnes. Mnohí jej účastníci sú stále nažive, oni (alebo ich deti) určujú českú a slovenskú politiku“ a to tak – a tu prichádza pointa pre súčasnosť – že „napríklad, autorom myšlienky premiestnenia pomníka maršalovi Ivanovi Konevovi v Prahe je syn disidenta Petra Kolářa Ondřej Kolář“.

Niet hádam lepšieho svedectva než uvedený citát, že rusko-česká „pomníková vojna“ nie je až tak sporom o minulosť, ako skôr zápasom o súčasnosť.