Denník N

Adam Škopp: Ministerka školstva hovorí, že učiteľov je dosť. Tak prečo ich my nevieme nájsť?

Adam Škopp. Foto N - Tomáš Benedikovič
Adam Škopp. Foto N – Tomáš Benedikovič

„Kedysi stačilo, aby učiteľ vošiel do triedy, a hneď bolo ticho. Lenže dnes je iná doba a my na to musíme reagovať,“ hovorí špeciálny pedagóg z bratislavskej ZŠ Karloveská Adam Škopp.

Za posledné mesiace som sa stretla s viacerými prípadmi, keď žiaci s Aspergerovým syndrómom museli vystriedať aj štyri školy, lebo si s nimi nikde nevedeli rady. Ako je to u vás? Máte v škole žiakov s touto diagnózou?

Mame ich niekoľko, ale s rovnakou situáciou sa stretol aj jeden náš piatak. Keď k nám prišiel na konci tretieho ročníka, boli sme už jeho tretia škola. Tie predchádzajúce boli súkromné s alternatívnym spôsobom výučby, no z obidvoch ho po istom čase poslali preč.

Keď k nám prišiel na bežné preskúšanie, ešte sa tam nepreukázali žiadne ťažkosti. Ani jeho matka nás neupozornila, že by sa mohli vyskytnúť.

Nepovedala vám, že syn je asperger?

Nie, ale úplne tomu rozumiem. Rodič sa bojí, ako na to škola zareaguje, a navyše ani nie je jeho povinnosťou zákonného zástupcu oznamovať to škole, pokiaľ nechce dieťa vyslovene integrovať.

Chlapca sme zaradili do tretieho ročníka a zo začiatku sa nevyskytli žiadne výraznejšie problémy, do triedy zapadol. Lenže v ďalšom školskom roku sme spájali tri triedy do dvoch, vznikli nám tak dve triedy s vyšším počtom žiakov. Zmenilo sa zloženie tried, žiaci sa medzi sebou dobre nepoznali. Už predtým sme mali v triedach niekoľko integrovaných detí, ale teraz sa všetky rozdelili do dvoch tried, čiže tam už boli aj viac citeľné odlišnosti v správaní.

Deti s Aspergerovým syndrómom si ťažko zvykajú na zmeny, aj u tohto chlapca sa prejavili výraznejšie výkyvy v správaní. Keď sme sa na to spýtali jeho mamy, povedala nám, že má doma nejaké správy od psychológov. V tom čase ešte sama nebola stotožnená s tým, že syn má nejaký problém. Navyše mala dva protichodné posudky z rôznych centier, čiže ani synova diagnóza ešte nebola jednoznačná.

Úplne chápem matkine obavy – asi už videla katastrofický scenár, že keď nám ukáže tie správy, pošleme jej syna preč. No my sme ju stále uisťovali, že nám ide len o to, aby sme vedeli, čo je vo veci. To znamená, aby sme s chlapcom vedeli pracovať.

Ako to nakoniec dopadlo?

Potvrdilo sa, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodičovstvo

Rozhovory

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie