Denník N

Koho zažalujeme za nemožnosť realizovať to najlepšie, čo v človeku je? Dejiny slovenského divadla majú veľa pohnutých osudov

Teatrologička Michaela Mojžišová začína film rozprávaním o osude Oskara Nedbala.
Teatrologička Michaela Mojžišová začína film rozprávaním o osude Oskara Nedbala.

Nový filmový dokument Anny Gruskovej vykresľuje životné príbehy piatich osobností slovenskej profesionálnej divadelnej scény. V nedeľu večer ho uvedie RTVS na Dvojke.

„Ak chcete v niečom vynikať, vždy musíte vykročiť z komfortnej zóny,“ hovorí divadelníčka a režisérka Anna Grusková.

Zo storočných dejín slovenského profesionálneho divadla vybrala päť osobností, ktoré neprekračovali len hranice vlastnej komfortnej zóny, ale najmä hranice spoločenských noriem a konvencií – za čo si neraz vyslúžili nielen nepochopenie, ale aj závisť, ba dokonca existenčné ohrozenie.

Aj preto svoj nový dokument nazvala Život za divadlo. Hlavné úlohy v ňom majú Oskar Nedbal, Viktor Šulc, Ján Jamnický, Magda Husáková Lokvencová a Blaho Uhlár. V nedeľu večer film premiérovo uvedie RTVS na Dvojke o 20.40 h.

Ako politika zasahovala do divadla a života

„Chcela som, aby sa do filmu dostali mimoriadni umelci a umelkyne, konzistentné osobnosti, ktoré výrazne posunuli slovenské divadlo dopredu,“ hovorí Anna Grusková.

Oskara Nedbala, Viktora Šulca, Jána Jamnického, Magdu Husákovú Lokvencovú a Blaha Uhlára podľa nej spája okrem skutočne hlbokej vnútornej potreby robiť divadlo aj fakt, že napriek tomu, že všetci dosiahli vynikajúce umelecké výsledky, ich prácu si dobová spoločnosť veľmi nevážila.

„Viktora Šulca dnes takmer nikto nepozná. Bol mimoriadny talent, ktorý v 30. rokoch priviedol nielen činohru, ale aj operu v SND na špičkovú, minimálne stredoeurópsku úroveň,“ hovorí Anna Grusková. Lenže Šulc, podobne ako jeho predchodca Oskar Nedbal, bol Čech – a po vzniku slovenskej autonómie ho z divadla vyhodili tak ako mnohých ďalších, ktorí pomáhali budovať slovenskú scénu. Najprv odišiel späť do Česka, no stadiaľ putoval do Osvienčimu, kde aj zomrel.

„Nemyslím si, samozrejme, že každá vynikajúca divadelná osobnosť zostala nedocenená. A ani si nemyslím, že tí, ktorých som vybrala, boli či sú bez chyby. Viacerí mali alebo majú svojich vnútorných démonov a hektická práca či nezdravá životospráva mohli poznačiť ich zdravie aj psychický stav,“ hovorí Grusková. Otázkou však podľa nej ostáva, či niekedy priam sebazničujúce správanie mali naozaj v sebe alebo ho vyvolávali skôr politické a spoločenské tlaky.

„Nie každý bol jogín ako Ján Jamnický. A asi ani on neodišiel z tohto sveta rovno do nirvány,“ hovorí Grusková. O jeho smrti toho dnes vieme len málo, no isté je, že práve jeho režijná tvorba sa na doskách SND ubránila klérofašistickému režimu slovenského štátu.

Ján Jamnický na dobových záberoch. Foto – záber z filmu
Záber z nakrúcania v Štúdiu 12 v Bratislave. Divadelníčka, režisérka a teatrologička Anna Grusková je aj autorkou námetu a scenára dokumentu Život za divadlo. Koproducentmi filmu sú RTVS, Reminiscencie a Slovenský filmový ústav.

História sa nedá oklamať

Dej dokumentu je zasadený do prostredia archívu Divadelného ústavu, s množstvom dobových záznamov a výpovedí súčasných divadelných kritikov a kritičiek (Michaela Mojžišová, Karol Mišovič, Marek Godovič a režisérka a performerka Sláva Daubnerová), ktorí oživujú osudy postáv a spoločenský kontext.

Každý z prípadov je vystavaný ako fiktívny „súdny proces“, nie sú však ťažkopádne a ani príliš teatrálne. Autorka hovorí, že ich využila najmä v snahe pritiahnuť pozornosť. „Momentálne naša spoločnosť prechádza očistou. Mnohí by sme chceli, aby hodnoty ako spravodlivosť, slušnosť, čestnosť neboli vnímané ako utopické. Súdne procesy sú po dlhom čase opäť ostro sledované. Existuje však množstvo zločinov, na ktoré sú paragrafy krátke. Koho konkrétne zažalujeme za zmarený ľudský život, nemožnosť realizovať to najlepšie, čo je v človeku, každodenné tiché vraždenie nádeje, talentu, citu?“ pýta sa Anna Grusková.

Každá podobná aktivita smerujúca k prehodnocovaniu historickej pamäti je však podľa nej dôležitá a kladie prekážky totalitnému a manipulatívnemu mysleniu.

„Naša spoločnosť má za sebou dva totalitné režimy a mnohí z ich popredných služobníkov nikdy neboli potrestaní. Chlapci v zelených tričkách, ktorých strana má veľmi podobné iniciály ako ochotnou spoluprácou s nacistami známa HSĽS by na Slovensku pod heslom ‚za Boha, za národ‘ opäť chceli robiť poriadky. Vôbec im neprekáža, že tu pod týmto heslom bolo zavraždených takmer 70-tisíc ľudí. V takom kontexte sú naše symbolické procesy len maličkým príspevkom k historickej pamäti našej krajiny, ale aj tak ich považujem za dôležité,“ hovorí Anna Grusková.

Blaho Uhlár vystupuje vo filme ako jediný žijúci tvorca z osobností, ktoré autorka do filmu vybrala. Spolu mapujú sto rokov slovenského profesionálneho divadla.

Divadlo je také, aká je spoločnosť

Posledným „prípadom“ filmu s otvoreným koncom je Blaho Uhlár, „najväčší frajer“, ako ho označuje najmladšia generácia hercov a herečiek, s ktorými práve spolupracuje.

Vo filme dostal najviac priestoru, pochopiteľne, ako jediná žijúca legenda z výberu autorky a ako režisér, ktorého tvorivý prístup založený na improvizácii a autenticite podľa Anny Gruskovej „pripravoval pád železnej opony v divadelnom myslení i praxi“.

Nechýbajú dobové zábery zo starej Stoky na Pribinovej ulici, ktorá v roku 2006 padla, aby uvoľnila miesto novej výstavbe. Že na jej mieste dodnes nič nestojí, je len absurdným výjavom, podobne ako keď Blaho Uhlár drží v rukách vysávač a snaží sa odsať opadávajúcu omietku zo stropu súčasných priestorov Stoky v starej Cvernovke, ktoré sa však onedlho tiež stanú históriou.

„Bolo to divadlo Stoka, ktoré po roku 1989 najčastejšie reprezentovalo Slovensko v zahraničí, vzniklo o ňom množstvo štúdií, dostalo hŕbu ocenení, ale napriek tomu v boji za svoju nezávislosť prešlo martýriom,“ hovorí Anna Grusková. „Dnes opäť hľadá nový priestor. Možno si to tu niekto prečíta a pomôže,“ dodáva.

Divadlo bolo a je podľa nej vždy také, aká bola a je spoločnosť, v ktorej vznikalo, a pripomína výrok Waltera Benjamina, ktorý hovoril, že nástrojom na skúmanie minulosti nie je pamäť, ale práve divadlo. „Aj iné druhy umenia majú schopnosť uchovávať v sebe hlbší ‚záznam‘, reflexiu spoločenského diania než povedzme úradné dokumenty – čo neplatí vždy, niekedy vám aj jednoduchý dokument môže vyraziť dych. Divadlo je však špeciálne svojou telesnosťou a bezprostrednou blízkosťou k divákovi. Po roku 1989 divadelníci hovorili, že ich tváre boli zneužité. Niektorí a niektoré sa však celkom radi nechávali zneužívať. Tak ako aj dnes,“ hovorí Grusková.

Nevidí to však výsostne pesimisticky. Dnes máme podľa nej veľmi rôznorodú divadelnú scénu a aj slušnú podporu divadelných aktivít.

„Ak sa aj vyskytli politické či ideologické tlaky, ako sa to stalo v Banskej Bystrici Divadlu Štúdio tanca či Bábkovému divadlu na Rázcestí počas županovania pána, ktorý zo svojho úradu vyvesil v deň osláv 70. výročia SNP čiernu vlajku – videla som ju na vlastné oči –, bola to práve silná občianska spoločnosť a kultúrna obec, ktoré dokázali vyvinúť protitlak a obe divadlá tak doteraz môžu naďalej slobodne tvoriť. Rovnako som presvedčená, že iba spoločné úsilie divadelnej a kultúrnej obce pomôže aj Slovenskému národnému divadlu dostať sa z područia mimoumeleckých záujmov.“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Divadlo

Kultúra

Teraz najčítanejšie