Nemocničný kaplán: Nechápeme smrť. Keď ľuďom zomrie psík, o týždeň si kúpia rovnakého
„Plačem často, od radosti aj od smútku. Ale smrti sa nebojím,“ vraví nemocničný kaplán Jakub Formánek, ktorý pôsobí v motolskej nemocnici v Prahe.
Vo svojej práci pomáha pacientom a ich príbuzným zmieriť sa s blížiacou sa smrťou. Všíma si, že ľuďom, a hlavne mužom, chýbajú rituály ako trúchlenie či plač.
V rozhovore, ktorý českému Deníku N poskytol ešte v decembri minulého roka, Formánek vraví aj to, že najviac ľudí paradoxne ochorie a zomrie v období adventu alebo pred letnými prázdninami.
Premýšľam o tom, aké ťažké je byť nemocničným kaplánom a čo v sebe taký človek musí mať, že ho to nepoloží.
Je to ťažké, ale zároveň ľahké. V tej práci zažijete intenzívne stretnutia s človekom. Sú to veľmi emotívne situácie, pri ktorých je ťažké byť, ale zároveň je to normálne a prirodzené.
Raz. Dvakrát. Ale nie opakovane.
Aj opakovane je to prirodzené. Sú to chvíle, v ktorých sa dejú dôležité veci. Existenciálne i ľudsky. To tú ťažobu vyrovnáva. Navyše, ja to mám v sebe nastavené tak, že k životu prirodzene patrí radosť i smútok. Ten zvykneme často potláčať, ale keď sa spojí s radosťou, je nesmierne silný. Je to ako vo filme V hlave – naše najsilnejšie spomienky sú radostné a silné zároveň.
Aké chvíle radosti zažívate pri tom, keď človeka sprevádzate na poslednej ceste?
To nie je radosť, že by sa človek smial. Je to radosť z toho, že viem, že tam mám byť. Je to zmysluplné zastavenie sa, stretnutie so smrťou a so životom. Mne je najbližšia kresťanská tradícia.
Vy ste evanjelik?
Som z takej malej cirkvi, volá sa Cirkev bratská. Zjednodušil by som to tak, že som protestant. Je to pre mňa aj stretnutie so samotným Bohom. A s človekom, s ľudským utrpením.
Prežívate to podobne aj vo chvíli, keď vám odíde niekto blízky? Ste schopný vnímať to rovnako?
Nie som. Keď odíde niekto blízky z rodiny, je to iné. Ale v oboch prípadoch, keď mi v rodine niekto odišiel, som mal reč. Sám som sa ponúkol. Na pohreboch je najlepšie, keď hovorí niekto z rodiny.
Ale nie som schopný to vnímať rovnako, je to už príliš súčasť môjho života. Predsa len, duchovná služba a spirituálna starostlivosť je určitá rola. Okrem toho ešte robím konzultačnú psychoterapiu a koučujem. Hovorím tomu príjemné rozprávanie sa, podporný rozhovor, starostlivosť o dušu. To sú moje ďalšie roly.
Koučujete pacientov?
Nie, to nerobím. Koučujem manažérov. Tí sú niekedy tiež „na smrť chorí“. Tiež už neraz nevedia ako ďalej. Pri duchovnej starostlivosti na seba beriem určitú úlohu – vždy s pacientom hľadám jeho spiritualitu. Vnímam, ako žije, ako cíti, akú má rodinu. Rodina je základ, odtiaľ vychádza veľa vecí.
Ako vnímate okamih smrti? Ja si to predstavujem ako krehké a zároveň veľmi silné ticho.
To je celkom pekná metafora. Veľké ticho… Spomínam si na Ester Lammelovú, s ktorej mamou ste robili rozhovor.
Ja som pri nej v okamihu smrti nebol. Bol som za ňou deň predtým, keď už padlo rozhodnutie, že transplantácia nebude. Bola tam mama aj Esterina dobrá kamarátka. A bolo to tiché a pokojné odchádzanie, otváranie nejakého ďalšieho priestoru. Tie tradičné metafory, že je to prechod na druhý breh, sa mi veľmi páčia.
Súčasťou vašej práce, ako ju chápem ja, je pokúsiť sa smrť odtabuizovať.
Áno. Byť prítomný pri tom konci. Nechať to dobehnúť. Povedať napríklad: „Ester odišla… Už odchádza… Je na druhom brehu…“, pokojne sa porozprávať aj s doktormi. Aj pre nich je to ťažké. Oni to musia technicky urobiť a súčasne sa s tým vyrovnávajú. Doktori vedia, že sa so mnou o tom môžu kedykoľvek porozprávať. Vedia, že s nimi budem aj plakať, ak to budú potrebovať.
Plačete často?
No jasné. Plačem od radosti aj zo smútku.
Je pre vás najťažšie, keď odchádza dieťa?
Asi áno. Dva roky som v detskom paliatívnom tíme, takže sme často pri deťoch, pri ich rodičoch…
Ako sa môžu rodičia vyrovnať s tým, že im odchádza dieťa?
Prepáčte, že sa usmievam, ale prvá vec, čo mi napadla, je, že
