Moderátorka Hamadejová: Na športovcov sme asi mäkší, s Vlhovou som kamarátka

„Keď Ján Kozák slovne zaútočil na Ľuboša Hlavenu, mala som stiahnutý žalúdok. Niekedy však musíme klásť aj otázky, ktoré znejú hlúpo, pretože ľudí zaujímajú,“ hovorí športová moderátorka RTVS Oľga Hamadejová.

V rozhovore okrem iného hovorí:

• nikto by športovým redaktorom nemal vyčítať fanúšikovstvo,
• ako ju pri jej začiatkoch odignoroval basketbalový tréner,
• obvinenia športovcov zo znásilnenia môžu byť aj vypočítavosť.

Kedysi ste sa aktívne venovali basketbalu. Plánovali ste sa ním živiť?

Moji rodičia len chceli, aby som sa hýbala, takže sen o športovej kariére som zo začiatku nemala. Neskôr som sa už basketbalom chcela živiť, ale zistila som, že športovou cestou to nepôjde. Snažila som sa nájsť inú cestu, ako pri basketbale zostať. V televízii práve vysielali zápasy Ružomberka, ktorý vyhral Euroligu, a veľmi sa mi páčilo, ako s nimi cestovali Ján Plesník či zosnulý Miloš Kováč a robili rozhovory. Rozhodla som sa, že budem buď trénerkou, alebo pôjdem na žurnalistiku.

Takže žurnalistiku ste prišli študovať rozhodnutá, že sa chcete venovať športu. 

Áno, už počas strednej školy som začala robiť kroky, aby to bolo možné. Pracovala som v mestskej televízii a tiež som robila iba šport. Nikdy som však nemala sen byť v televízii, myslela som si, že nemám mikrofonický hlas a o športe budem písať.

Je pre športovú redakciu RTVS dôležité mať so športovcami dobré vzťahy?

Určite áno, ukázalo sa to najmä pri lyžovaní. S Veronikou a Petrou sme kamarátky a stretávame sa aj v súkromí, takže dostať sa k nim bolo oveľa jednoduchšie, ako keby sme to museli riešiť cez manažérov. Potvrdzujú to aj Veronikine rozhovory, podarilo sa jej dostať na rozhovor Mikaelu Shiffrinovú a žiadna z dievčat jej nepovie nie. Je to o vzťahoch a dôvere, že športovcom nechcete zle. Sú na to veľmi citliví, čítajú aj bulvár a riešia dokonca formulácie viet, takže je to o to náročnejšie. S nimi dvoma som si však vybudovala dostatočne dobrý vzťah na to, aby som mohla povedať, že niektorá z nich šla zle.

Zniesli by to?

Myslím si, že áno. Napríklad dnes (rozhovor sme nahrávali v nedeľu 16. februára – pozn. red.) bola Peťa po prvom kole štvrtá a niektorí fanúšikovia to možno vnímajú tak, že štvrté miesto je skvelé a čo by sme viac chceli. Ale ja ju poznám, viem, na čo má, a viem, že ani ona s takým umiestnením nie je spokojná.

Mala by byť teda podľa vás športová žurnalistika aj kritická? Niekomu sa môže zdať, že ste na športovcov občas príliš mäkkí. 

Asi sme mäkší, napríklad v porovnaní s talianskymi či anglickými novinármi, ktorí kladú na tlačovkách veľmi nepríjemné otázky. V kontexte spomenutých dobrých vzťahov si však podobnú kritiku neviem predstaviť. Čo však tou kritikou konkrétne myslíte?

Napríklad zhodnotiť zlý výkon ako zlý výkon. Je ľahké povedať, že Petra Vlhová skončila piata a vynechať hodnotenie.

V štúdiách musíme hodnotiť a nebyť prehnane nekritickí. Viem sa však vžiť aj do druhej strany. Kritizovali by ste Peťu, ktorá pre tento šport urobila maximum a sama najlepšie vie, kde urobila chybu? Viem, aké faktory dokážu ovplyvniť lyžiarsky výkon. Iným prípadom je, ak deväťdesiat minút vidíte futbalový tím bez srdca. Vtedy to jednoducho treba povedať, pretože divák nie je hlúpy.

Takže športovci si zaslúžia kritiku, ak výkon odfláknu? 

Áno, ale športovec to väčšinou neprizná. Dáte mu otázku a on povie, že hrali dobre. Novinári si síce myslia niečo iné, ale väčšinou neoponujú. Čiže práve v štúdiách sa to možno dá výraznejšie rozobrať.

Pri Petre Vlhovej však vieme, že zlý výkon asi nie je dôsledkom zlého prístupu.

Presne tak, môžem to potvrdiť, pretože som s ňou bola v úzkom kontakte a viem, čo všetko je potrebné pre lyžiarsky úspech. Spravíte drobnú chybu po štyridsiatich sekundách a už to nedoženiete. Je to niečo úplne iné ako dostať vo futbale gól v prvej minúte a mať deväťdesiat minút na zvrátenie stavu. Zároveň si však myslím, že nikto by nám nemal vyčítať, ak slovenských športovcov povzbudzujeme. Všetci im želáme úspech.

Keď ste priamo na športovom podujatí, fanúšikujete slovenským športovcom aj aktívne?

S akreditáciou by som nemala, ale spomínam si, že keď boli Peťa a Veronika na štarte, bývala som nervóznejšia než ony dve. Nebolo to tak, že by som kričala, ale rozbúchalo sa mi srdce. A ak niektorá zo súperiek vypadla, radosť tam jednoducho bola. Keď sa Veronika na olympiáde v Pjongčangu lúčila s kariérou, obe sme mali slzy v očiach, ale musela som to ustáť a zvládnuť s chladnou hlavou.

Veľké emócie som prežívala aj so ženskou basketbalovou reprezentáciou, keď so Zuzanou Žirkovou dokázali nečakaný úspech na majstrovstvách Európy. Po zápasoch som s nimi bola aj v zákulisí, brali ma ako členku tímu a nedalo sa nebyť fanúšikom. Našťastie, na tom turnaji organizátori neboli natoľko prísni, aby mi odobrali akreditáciu. (smiech)

Nechceli by ste sa v budúcnosti venovať aj komentovaniu?

Dvakrát som komentovala počas olympiád, ale necítim sa v tom dobre. Tieto ambície nemám, cítim sa dobre v štúdiu, kde je potrebné tiež reagovať a komentovať situáciu.

Ľudia si dodnes pamätajú, ako ste museli dokomentovať basketbalový zápas, pretože Ján Plesník bol pod vplyvom alkoholu. Čo ste vtedy prežívali? Boli ste nahnevaná?

Bol to stres, úplne som sa koncentrovala na svoju štúdiovú úlohu. Brala som to ako rutinu, čo sa mi vypomstilo – pri tejto práci musíte byť pripravení na všetko. Bol to zápas, na ktorom som nemala ani vytlačené súpisky. Vôbec som nebola nahnevaná, iba mi povedali, že idem, a sadla som si tam. Ani neviem, ako to celé dopadlo. Bola to moja basketbalová komentátorská premiéra a asi aj derniéra.

Verejnosť vás pozná ako prvú ženu, ktorá začala moderovať športové prenosy v RTVS. Stretávali ste sa pri svojich začiatkoch v televízii s nedôverou od mužských kolegov?

Prišla som v roku 2008, keď už v redakcii pracovali Tatiana Čuperková a Petra Ázacis. Podľa mňa to teda moji mužskí kolegovia nebrali tak, že prišiel nejaký exot, navyše, po konkurze sme prišli tri ženy. S nedôverou od kolegov som sa nikdy nestretla, práve naopak, vždy pomáhali a radili. Ak už nedôvera prišla, tak skôr od divákov.

Niekto vám napríklad napísal?

Áno, písali mi, ale skôr to bolo milé. Často mi napísali ľudia, ktorí si mysleli, že žena vôbec nemôže hovoriť o športe, ale ospravedlňovali sa, že zmenili názor. Dialo sa to najmä pri veľkých futbalových štúdiách počas majstrovstiev sveta a Európy. Bola to pre mňa veľká škola a sama som nevedela, či to zvládnem.

Ako váš šéf Marcel Merčiak vnímal ženy v športovej žurnalistike?

V nejakom rozhovore sa aj priznal, že mal výhrady – vraj ženy vlastne všetko iba čítajú a aj tak im to pripravujú muži. Ale potom sa jeho vnímanie zmenilo, ženy sa stali súčasťou jeho tímu a práve Marcel mi dal šancu moderovať vrcholové štúdiá. Musel mať vo mňa veľkú dôveru.

Vyžadoval od vás, aby ste boli rovnakou športovou encyklopédiou ako on?

Nikdy to nevyžadoval, ale spomínam si, že pred mojimi prvými majstrovstvami mi dal hŕbu kníh o majstrovstvách sveta vo futbale. Spýtala som sa, čo s tým mám robiť, a on vraví: Tak si to skús naštudovať. Síce som si niečo pozrela, ale rozhodla som sa ísť svojou cestou. Obdivujem na ňom, že dokáže také množstvo informácií zaradiť do správneho kontextu. Nikdy mi však nevyčítal, že som niečo mala urobiť inak, a každého necháva, aby šiel vlastnou cestou.

Ako vás v štúdiu brali futbaloví odborníci ako Ladislav Borbély?

Asi bolo dôležité, že som predtým prešla inými športovými štúdiami. Mala som však poctivú prípravu, už pred prenosmi som sa s nimi rozprávala o futbale. Nie preto, že by som to potrebovala, ale chcela som to vedieť a nasávať informácie. Vždy som sa na hostí tešila a myslím, že aj oni na mňa. Vôbec neriešili, kto tam s nimi sedí, skôr sa sťažovali, že majú málo priestoru.

Moji kolegovia si zo športových novinárov najčastejšie uťahujú pre stále sa opakujúce výrazy ako svätyňa, šibenica alebo pavučinka. Dávate si na športové klišé pozor alebo ho pripúšťate ako súčasť športovej žurnalistiky?

Ja si dávam, pretože som robila diplomovú prácu na tému klišé v športovom spravodajstve.

Na čo ste prišli?

Závery ma až prekvapili. Mesiac som analyzovala športové správy na Markíze a naše Góly, body, sekundy. Našla som dokonca futbalový príspevok, ktorý mal asi tridsať sekúnd a bol kompletne poskladaný z týchto fráz: môj dom, môj hrad neplatilo, pretože už v tridsiatej sekunde nejaký hráč vymietol pavučinu. Bolo mi to až smiešne a vtedy som si uvedomila, že minimálne v spravodajstve, v ktorom to vieme ovplyvniť, by sme si na to mali dávať pozor. Pri komentovaní nemáme príliš čas zamýšľať sa nad tým, aký výraz použiť, ale keď v spravodajstve počujem „môj dom, môj hrad“ alebo niečo podobné, tak ma trochu nadvihne. (smiech)

Začínali ste ako redaktorka, ktorá robila klasické príspevky do spravodajstva. Ako na vás reagovali športovci či tréneri? Nestalo sa, že by vás ignorovali?

Prišla som v období, keď začínala Trojka, a popri redaktorskej práci, v rámci ktorej sa všetko dá pripraviť, som vhupla aj do živých basketbalových prenosov. Raz sa mi v priamom prenose stalo, že som zahlásila, že máme pripravený rozhovor a tu je tréner, ale on okolo mňa len prešiel.

Nechcem vyznieť namyslene, ale myslím si, že som si potom tvrdou prácou získala rešpekt basketbalového okolia a druhý raz sa mi to už nestalo. Chápem však počiatočný pohľad z druhej strany: prišlo akési dievčatko, o ktorom nikto nikdy nepočul. Keď však videli moje výstupy a vnímali, že roky chodím na každý zápas, stali sa z nás priatelia a pracovalo sa mi dobre. Pri zahraničných športovcoch sa mi niečo také nestalo nikdy, sú veľkí profesionáli a ženy v športovej žurnalistike sú pre nich úplne bežným javom.

Nemal na vás niekto sexistické narážky?

Ani neviem, určite niekedy skúšali, či neskočíme na kávu, ale tým, že som medzi nimi bola ako doma, sa mi to zdalo normálne a vtipné. Osobne z toho nerobím nejakú veľkú vedu, možno práve preto, že som vyšla z basketbalového prostredia a mám asi posunutý prah tolerancie.

Smerujem napríklad k bozkávaniu redaktoriek. Vašej kolegyni Daniele Hajčákovej sa to stalo po finále Eura 2016 v priamom prenose.

Vtedy som odpovedala aj pre váš denník, že ma niečo také vie veľmi nahnevať. Stalo sa mi to tiež, keď Košičanky vyhrali titul a fanúšikovia mali tendenciu ma objímať. Bolo mi to veľmi nepríjemné, skrývala som sa za kameramana a vravela som mu, nech odo mňa už neodchádza. Zrejme je to emóciami, ľudia si myslia, že si môžu dovoliť viac.

Vtedy som však tiež povedala, že sa to stáva aj mužom, takže neviem, či to súvisí s pohlavím. Kolega Marek Marušiak urobil z majstrovstiev Európy živý vstup, v ktorom mu švédski fanúšikovia „skákali po hlave“ a bozkávali ho. Fanúšikom je podľa mňa úplne jedno, či ide o ženu, alebo muža, chcú sa ukázať pred kamerami, zakývajú a pobozkajú redaktorku alebo redaktora. Ani v jednom prípade sa mi to však nepáči.

Nebolo by riešením robiť vstupy na miestach, kde nie sú fanúšikovia? Alebo by diváci prišli o emócie?

Ja som už zrejme presýtená športom a niekedy ma živé vstupy spred fanúšikov unavujú, ale chápem, že niekto športom nežije 24 hodín denne. Ľudia si zapnú televíziu a chcú vidieť atmosféru. Rovnaké vstupy sa robia aj v zahraničí, akurát majú možno viac ľudí, ktorí strážia redaktorov.

Priznám sa, že robiť krátke pozápasové rozhovory z pozície redaktora spravodajstva by ma naozaj nebavilo. Napríklad z mixzóny často niet čo napísať. Prečo je to pre televíziu dôležité?

Napríklad pri lyžovaní je to nevyhnutné. Keď ešte jazdila aj Veronika Velez-Zuzulová, vždy som jej aj Peti Vlhovej vysvetľovala: Viem, že si nahnevaná, ale nerobíš to pre mňa, ale pre ľudí, ktorí chcú vedieť, prečo si pokazila prvé kolo. Nádych, výdych a povedz hoci aj jednu vetu. Chápem, že aj dobre myslená otázka novinára môže vzbudiť negatívnu emóciu, tak sa to často skončí len otázkou na zhodnotenie jazdy, pretože na to ľudia čakajú.

Pri hokeji je to zrejme najvypuklejšie, hráči sú zadýchaní, majú zahmlené prilby a často toho veľa nepovedia. Myslím si však, že sa to zlepšilo, a ak si redaktor vyhliadne dobrého respondenta, predsa len niečo povie. Je to však dôležité, pretože diváci chcú vidieť emóciu. Pozápasovým rozhovorom sa nevyhneme, ale pre redaktora sú o to náročnejšie.

Čo je na tom najťažšie?

Sú to otázky, ktoré nemôžete mať veľmi pripravené dopredu. Musíte reagovať na to, čo sa stane v zápase a otázku zrozumiteľne sformulovať. Môže sa stať, že chcete povedať veľa, ale zamotáte sa a nepôsobí to dobre. Podstatou sú krátke a jednoduché otázky. Ako som hovorila, musíte byť pripravený na všetko. Keď sledujem hokejové prenosy, niekedy tŕpnem, ako tréneri reagujú na mojich kolegov. Sama som sa zamyslela, že by som si asi radšej pripravila špeciálnu formulku: Ak nechcete odpovedať, neodpovedajte, ale neútočte na mňa. Keď už aj po otázke na zhodnotenie zápasu začne respondent redaktora napádať, je jasné, že z neho viac nevytiahne.

Ako ste sa cítili, keď Ján Kozák v priamom prenose slovne napadol Ľuboša Hlavenu po tom, čo sa ho spýtal na rozhodcov?

Zle. Mala som stiahnutý žalúdok, pretože si tú situáciu viem živo predstaviť. Už keď tréner prichádzal na rozhovor, cítila som, že je tak nastavený. Myslím si, že ak by sa Ľuboš spýtal hocičo iné, vybublal by podobne. Zvládol to však veľmi dobre a dokázal položiť ďalšiu otázku, ja by som sa už asi len poďakovala za rozhovor. Respondenti musia pochopiť, že takú otázku by sa spýtalo možno osemdesiat percent fanúšikov. Niekedy musíme klásť aj otázky, ktoré znejú hlúpo, pretože ľudí zaujímajú.

Dlho ste boli jedinou ženou, ktorá moderovala priame prenosy. Necítili ste sa „ohrozene“, keď ich začala moderovať aj Ľubica Melcerová?

Aj predtým pri futbale ku mne pribudla Dominika Komrhelová a potom Ľubka. Samozrejme, vždy keď príde niekto nový, skúmate, či má úprimný záujem o šport, alebo sa chce len zviditeľniť. Spočiatku to bola neistota a možno nedôvera či maličká žiarlivosť, ale keď som videla, s akou ľahkosťou Ľubka moderuje hokejové štúdiá, uvedomila som si, že musím sama pridať. Bolo to ako medzi Shiffrinovou a Vlhovou. Ak zapadneme do stereotypu a správame sa neohrozene, nie je to dobre. Ľubka ma ťahala a vzájomne sme si pomáhali.

Neviete, prečo z RTVS odišla?

To je otázka pre ňu.

Neprekáža vám, že na Slovensku sa pri športovkyniach v médiách rozoberá vzhľad? 

Zamýšľala som sa nad tým, podobné články vôbec neotváram, ale zachytila som to aj pri mužoch športovcoch. Pokiaľ však športovkyne svoje polonahé fotky zavesia na Instagram, musia počítať s tým, že ich novinári zverejnia, a zrejme to aj chcú. Spomenula som si na Annu Kurnikovovú, ktorá nevyhrala žiaden veľký turnaj, ale bola jednou z najbohatších tenistiek, pretože využívala, ako vyzerá. Priznajme si, že mnohé športovkyne majú z reklamy oveľa väčšie príjmy ako zo športu. Osobne mi to neprekáža, možno práve preto, že vzhľad sa rieši aj pri športovcoch.

Športovci by sa teda nemali hnevať, ak médiá preberú to, čo zverejnia na sociálnych sieťach?

Nie, podľa mňa s tým aj počítajú. Niektoré články vznikajú iba na základe sociálnych sietí. Aj ja musím priznať, že keď sa chystám na prenos, prezerám Instagram a prechádzam si profily lyžiarok, pretože sa tam niekedy dozviem viac než z médií.

Zachytili ste, že Washington Post poslal na dovolenku redaktorku, ktorá po smrti Kobeho Bryanta na sociálnej sieti pripomenula, že bol obvinený zo znásilnenia? 

Samozrejme.

Čo si o tom myslíte? Patrí táto informácia do jeho profilu?

Budem úplne úprimná. Keď som si o tom prvý raz prečítala, chytila som sa za hlavu, na čo je to dobré teraz vyťahovať. Vnímala som to veľmi citlivo, pretože éra hráčov ako Michael Jordan či Kobe Bryant bola pre mňa niečo magické. Myslím si, že k smrti táto informácia nepatrí. Samozrejme, život Kobeho Bryanta poznám a je to súčasťou jeho príbehu. Na súde nebol obžalovaný, dokonca tam zaznelo, že žalobkyňa si za tie peniaze chcela dať urobiť prsia, a napokon sa vyrovnali mimosúdne.

Žiaden chlap by si nemal dovoliť nič podobné, ani Kobe Bryant. Nechcem tematiku násilia na ženách zľahčovať, ale aj druhá strana dokáže byť v takýchto prípadoch vypočítavá. Kobe nebol anjel, priznal neveru, na druhej strane, pomaly každá veľká športová osobnosť je dnes obvinená zo znásilnenia – Cristiano Ronaldo, Neymar, súčasní basketbalisti. Netvárme sa, že to nemôže byť kalkul. Ak sa obvinenie potvrdí, potom to treba jednoznačne odsúdiť.

Neláka vás z času na čas zmena? Trebárs Marcel Merčiak moderuje popri športe aj zábavné relácie.

Skôr som premýšľala ísť do nejakého iného formátu, ale stále spojeného so športom – lákala by ma napríklad debata so športovcom, v ktorej by som mala možnosť stále reagovať. To mám rada aj na moderovaní štúdií. Zábavné relácie ma však nelákajú, nemám pocit, že som veľmi zábavný typ. (smiech)

A čo napríklad politická diskusia?

Nedávno som nad tým premýšľala, keďže som na materskej a sledujem všetky diskusné relácie. V politike mám prehľad a zaujíma ma. Niekedy sa pristihnem, že sa hnevám na moderátora, pretože mi napadne otázka, ktorú by som sa spýtala, ale on sa ju nespýta. Alebo keď vidím, že politik k niečomu neposkytne dodatočné informácie.

Boli by ste na politikov tvrdšia?

Neviem, ako to v politických reláciách funguje, pretože každý divák si našu prácu predstavuje úplne inak, než aká je skutočnosť. Môj partner sa chytal za hlavu, keď zistil, čo všetko to obsahuje a čo všetko ma ešte čaká po tom, keď napríklad po lyžovaní vyjdem zo štúdia. Ja zase nemám predstavu o práci politických moderátorov, takže tvrdá som len pred obrazovkou, ale neviem, či by to tak bolo aj v priamom prenose.