Denník N

Nepotrebujeme žiadne utópie, ale riešenia na prežitie civilizácie, tvrdí autor Ingo Schulze

Spisovateľ Ingo Schulze. Foto - Gaby Gerster
Spisovateľ Ingo Schulze. Foto – Gaby Gerster

Stratili sme schopnosť myslieť na budúcnosť, myslí si nemecký spisovateľ.

Mohla sa stredná Európa po roku 1989 vyvíjať inak? Nemecký spisovateľ Ingo Schulze si myslí, že áno. V spôsobe politickej zmeny a zjednotenia Nemecka vidí nevyužitú šancu.

Pochádza z bývalej NDR, no určite nepatrí k tým, ktorí by plakali za komunistickým zriadením. Je rád, že totalitný štát zanikol.

Tvrdí však, že dôsledky porevolučného vývinu nás ovplyvnili a dnes sa začínajú naplno celospoločensky prejavovať. Stratili sme podľa neho schopnosť myslieť na budúcnosť. V tom vidí aj súvis s nárastom nacionalizmu a extrémizmu.

Životy ľudí po roku 1989 sú častým námetom tvorby Inga Schulzeho. Do Bratislavy prišiel pri príležitosti slovenského prekladu svojho románu Peter Holtz.

Pri výročiach nemeckého zjednotenia a „obratu“ vás často oslovujú médiá. Vedia totiž, že zastávate istý postoj. Nevnímate to už ako klišé?

Závisí to od toho, kto ma osloví. A platí tiež, že môj pohľad na minulosť sa mení. Dnes vnímam mnohé veci oveľa tvrdšie ako pred piatimi či desiatimi rokmi. Vidím totiž, akým smerom sa situácia vyvíja. Ja sám som symptómom toho, čo kritizujem, pretože pociťujem vzniknuté dôsledky.

Neprekáža vám, že v týchto výstupoch stále figurujete ako „východný Nemec“?

Neprekáža mi to, ak sa povie, že ten druhý v diskusii je „západný Nemec“. Keď sa však hovorí len o „východných Nemcoch“, znamená to, že druhá strana predstavuje normu. A to je problém. Keď stanovíte Západ ako smerodajný, ovplyvňujete možnosť zblíženia a vzájomný dištanc. Je zvláštne, že sme toto stále neprekonali. Je to potom tak, že tí druhí, ktorých do diskusie pozvú, hovoria opak toho, čo ja. Debatu o Východe a Západe by sme však mali nahradiť témami, ktoré sa týkajú nás všetkých.

Tvrdíte tiež, že otázky, ktoré vám médiá kladú, sú často neprimerané alebo nepolitické. Čo to znamená?

Tie otázky vždy smerujú na nejaký pocit. A to ich zbavuje politickej dimenzie. Nepýtajú sa ma na veci, ktoré ovplyvňujú to, ako sa cítim, ale len na pocity. Dobrý režisér hercovi povie len to, čo sa má diať, a nie aby hral smutného alebo šťastného. Odo mňa chcú často len pocity. Pritom to, čo sa udialo na prelome 80. a 90. rokov, zásadne ovplyvňuje, ako dnes žijem. Keď tú dobu chceme hodnotiť, tak k tomu musíme pristupovať s dnešným poznaním. A tu vidíme, že mnohé z toho, čo bolo vtedy vnímané ako veľké víťazstvo Západu, naráža na svoje hranice.

Napríklad?

Je to napríklad otázka spravodlivosti, a to na národnej či medzinárodnej úrovni. Ďalej ekológia a udržanie života na planéte. Ale aj otázka spoločenského či kolektívneho prístupu k veciam. Veľká téma boli po roku 1989 východné tajné služby, no dnes s benevolenciou prijímame to, že osobné dáta sú v súkromných rukách. Tieto veci by mali byť na poriadku dňa.

Áno, život východných Nemcov sa po roku 1989 zlepšil. Ale povedzme aj to, že pri 17-percentnom podieli na populácii majú len 1,7-percentné zastúpenie vo vedúcich pozíciách. A to aj na území bývalej NDR. Keď ja ako autor niečo napíšem, hodnotia to v médiách ľudia, ktorí majú inú životnú skúsenosť. Pri recepcii môjho diela sa akoby stále nachádzam v cudzine.

Zastávate názor, že spojenie Nemecka bolo „nevyužitou šancou“. V čom?

Bola to šanca na

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie