Denník N

Wintonovi pokračovatelia medzi nami

Stovky aktívnych občanov ochotných pomôcť prisťahovalcom sú jedna z najlepších správ za dlhý čas.

[Tip na knihu od Denníka N: Ľudskosť. Optimistická história človeka.]

Pesimizmu už asi bolo priveľa, preto musela prísť správa, že stovky dobrovoľníkov zo Slovenska ochotne a nezištne pomôžu utečencom, ktorí sa po tisíckach snažia uniknúť pred vojnou do bezpečnej Európy. Ba čo viac, mnohí z nich sú ochotní prijať úplne cudzích prisťahovalcov rovno pod svojou strechou. Každý z týchto ľudí si zaslúži úprimný obdiv a vďaku.

V týchto dňoch sa len ťažko dá nájsť lepšia správa. Potešiteľná je o to viac, že za ňu vďačíme úspešnej spolupráci sekulárnych a kresťanských mimovládok. Prevažná časť zásluh pritom jednoznačne patrí tým druhým.

S ich predstaviteľmi sa mnohí ťažko zhodnú na témach, ako sú napríklad registrované partnerstvá, ale v takýchto chvíľach sa objavuje nádej, že niektoré rozhádané časti spoločnosti možno majú viac spoločné, než sa môže pod vplyvom emotívnych hádok zdať. To je základ, na ktorom by sa raz možno dalo pokojne dohodnúť aj na ťažkých témach, ktoré sa dnes zdajú zabetónované.

A teraz to najdôležitejšie, čo týchto ľudí spája s odkazom Nicholasa Wintona, ktorý zomrel. Predstavme si, že by v rokoch 1938 a 1939 nebol sám sebou, ale niekým iným. Niekým, komu nezáležalo na deťoch, ktoré by mohol zachrániť. Predstavme si, že by Nicholas Winton žiadnu záchrannú akciu nezorganizoval, pretože by patril medzi tých, čo si mysleli, že kultúrne rozdiely sú priveľké, že nie je dosť peňazí a tak ďalej. Aj pred druhou svetovou vojnou bolo takých dosť.

Dobre vieme, čo by sa 669 zachráneným židovským deťom v takom prípade stalo. Nevznikol by jeden z najinšpiratívnejších príbehov našich dejín a ony by zomreli v koncentračných táboroch.

Komentáre

Teraz najčítanejšie