Odtajnené dokumenty o činnosti NKVD na Slovensku

Autor je historik Múzea SNP v Banskej Bystrici
a docent na Fakulte politických vied
a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela

Pri blížiacom sa 75. výročí ukončenia II. svetovej vojny by asi málokomu z verejnosti napadlo, že tridsať rokov po páde komunistických režimov v niekdajšom sovietskom bloku sa môžu nájsť v archívoch ešte nejaké nepreskúmané dôležitejšie či zaujímavejšie dokumenty z vojnovej či krátko povojnovej éry po roku 1945. Lenže mnoho interesantných noviniek prinášajú nedávne archívne výskumy a pracovné stretnutia slovenských a ukrajinských historikov podporené ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky.

Zamerané sú na využitie databáz a nadviazanie prínosnej spolupráce medzi slovenskými a ukrajinskými inštitúciami zaoberajúcimi sa skúmaním „období neslobody“, respektíve pracujúcimi s dobovými materiálmi pochádzajúcimi z činnosti komunistickej politickej bezpečnostnej služby.

V tomto ohľade sa pre slovenských výskumníkov otvárajú veľké možnosti najmä pri využívaní veľmi liberálneho a ústretového sprístupnenia písomností republikovej centrály a oblastných orgánov Ľudového komisariátu vnútorných vecí (NKVD), ktoré spravuje kyjevský Archív Bezpečnostnej služby Ukrajiny.

Uvedený archív poskytuje k záležitostiam dotýkajúcich sa Slovenska a slovenských dejín dostatok rôznorodého materiálu. K problematike II. svetovej vojny sa tu napríklad nachádzajú písomnosti partizánskych skupín organizovaných a vysielaných NKVD do strednej Európy a operujúcich aj na Slovensku, najmä na severovýchodnom slovensko-poľskom pohraničí. Z povojnového obdobia sú interesantné občasné dôverné politicko-spravodajské hlásenia či všeobecnejšie situačné správy orgánov NKVD zo Slovenska (najmä z roku 1945, pokiaľ bola v Československu ešte Červená armáda), ale napríklad aj dokumenty k pripojeniu Podkarpatskej Rusi/Zakarpatskej Ukrajiny k Sovietskemu zväzu či reflexie povojnovej hry s ukrajinsko-rusínskou nacionálnou kartou na severovýchodnom Slovensku.

Z neskoršieho obdobia zaujmú napríklad niektoré reflexie československého vývoja v rokoch 1968-1969 a ich odraz v ukrajinskej takzvanej šepkanej propagande proti režimu.

Nemenej zaujímavými sú spravodajské informácie dotýkajúce sa veľmi chúlostivých otázok povojnového správania sovietskych orgánov na slovenskom území, ako bolo napríklad zatýkanie skutočných či domnelých aktivistov a podporovateľov ľudáckeho slovenského štátu a jeho kolaborácie s nacistickým Nemeckom.

Oficiálne sa orgány NKVD na čerstvo oslobodenom území Slovenska mali po prechode frontu (november 1944 až máj 1945) zameriavať predovšetkým na elimináciou osôb, ktoré by mohli byť vzhľadom k svojim niekdajším pronemeckým či protisovietskym aktivitám nebezpečné pre zázemie útočiacej Červenej armády. Realita však bola výrazne iná.

Podľa sovietsko-československej dohody z mája 1944 mali sovietske bezpečnostné orgány až do hĺbky 70 kilometrov od frontu možnosť zatýkať a vyšetrovať podozrivých československých občanov, ktorí by mohli ohrozovať vojnové úsilie spojeneckého Sovietskeho zväzu, ktorý oslobodzoval krajinu spod nemeckej okupácie. Sovietske orgány, najmä spomínané zložky sovietskeho ministerstva vnútra NKVD, túto právomoc využívali vo veľmi extenzívnej miere, s akou v máji 1944 nikto na československej strane nepočítal.

Solídnejšie slovenské výskumy po roku 1989 odhadujú celkový počet obyvateľov Slovenska uväznených a deportovaných do zajateckých, internačných a trestaneckých táborov v Sovietskom zväze na 8- až 10-tisíc osôb. Prioritne táto prvotná pofrontová vlna represie v sovietskej réžii postihovala aktívnych i nominálnych predstaviteľov ľudáckeho režimu (gardisti a funkcionári Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, vojaci, žandári, sudcovia, učitelia, riaditelia rôznych štátnych inštitúcií i podnikov), nemeckej a maďarskej kolaborácie, vyslovene vojnových zločincov a absolventov rôznych nemeckých vojenských kurzov či príslušníkov pronemeckých vojnových formácií.

Nikto v tom období neskúmal a ani reálne v takom krátkom a dynamickom čase nemohol skúmať ich individuálnu zodpovednosť. Mnohokrát stačilo všeobecné obvinenie zo strany ich ukrivdených spoluobčanov či radikálnejších odbojárov i príslušníkov Komunistickej strany Slovenska (KSS), ktorí sa snažili revolučne, pomocou sovietskej armády, vyrovnať sa so všetkou „reakciou“. Neraz sa stávalo, že boli odvlečené aj osoby, ktoré nemali nijaké prepojenie na ľudácky či pronemecký establišment. Mali však tú smolu, že náhodou boli poruke sovietskych orgánov, ktoré potrebovali naplniť počty zajateckých kontingentov, vďaka ktorým malo byť rekonštruované vojnou zničené sovietske hospodárstvo. Osudu nechcených návratov do ZSSR sa nevyhli ani predstavitelia takzvanej bielej emigrácie, ktorí po roku 1917 utiekli pred boľševickým režimom z Ruska, Ukrajiny a ďalších krajín práve do Československa.

Na druhej strane však treba povedať aj to, že väčšina z deportovaných sa vrátila na Slovensko už po pár rokoch, najmä vďaka urgenciám zo strany centrálnych československých štátnych orgánov, ale tiež početným individuálnym žiadostiam zo strany rodinných príslušníkov odvlečených či na základe intervencií miestnych štátnych a straníckych orgánov KSS. Svoje, samozrejme, spravila aj zmenená atmosféra v Sovietskom zväze, ktorý v povojnovom období prechádzal rôznymi etapami uvoľňovania a opätovného priostrovania represívneho režimu.

Aj viaceré z dokumentov, skúmaných nedávno v kyjevskom Archíve Bezpečnostnej služby Ukrajiny, vravia o sťažnostiach slovenských miestnych orgánov na správanie sovietskych predstaviteľov NKVD či vojenskej kontrarozviedky Smerš (Smerť špionam), ktorí svojvoľne zatýkali a odvliekli slovenských občanov na nútené práce.

V niektorých dokumentoch sa, naopak, nachádzajú ponosy podriadených orgánov NKVD hlavnému vojensko-politickému komisárovi 4. ukrajinského frontu generálovi L.Z. Mechlisovi na „ultimatívne“ správanie predsedu Okresného národného výboru v Medzilaborciach. Ten si dovolil požadovať od predstaviteľov NKVD v tomto meste, aby mu do dvoch dní predložili zoznam všetkých, orgánmi NKVD dovtedy odvlečených, „politických previnilcov“ z okresu aj s udaním miesta ich vtedajšieho pobytu a príčin ich zatknutia. Zároveň boli tieto miestne sovietske bezpečnostné orgány upozornené, že ak ešte niekedy budú zatýkať bez jeho povolenia, ponesú si za to zodpovednosť a o každom takomto prípade bude vehementne informovať 2. oddelenie (spravodajsko-politické) ministerstva vnútra v Košiciach. V správe orgánov NKVD sa typicky táto aktivita predstaviteľa miestnej civilnej správy hodnotí ako prejav priameho krytia „vojnových previnilcov“ československými regionálnymi štruktúrami.

Aj keď je dnes ešte ťažko rekonštruovať, aké boli ďalšie osudy tejto sťažnosti a aký mali vplyv na jej miestnych aktérov, v každom prípade poukazuje na dve veľmi dôležité skutočnosti, ktoré sa v historiografii doteraz málo akceptovali. Po prvé ide o fakt, či skôr uvedomenie si hĺbky kvalitatívnej zmeny správania sa sovietskych bezpečnostných orgánov voči miestnej verejnej správe po etablovaní sa centrálnych slovenských či československých orgánov na oslobodenom území. Zatiaľ čo v prvých mesiacoch oslobodzovania boli ešte orgány Slovenskej národnej rady či československej vlády slabé, neovládali skoro nijaké územie a boli odkázané iba na právomoci, ktoré im občasne politické orgány Červenej armády tolerovali, po vzdialení sa frontu a politicko-spoločenskej stabilizácii preberali správu územia do svojich rúk už plne slovenské, resp. československé orgány. A vzhľadom k spojeneckému statusu medzi Sovietskym zväzom a Československom si už nemohli sovietske bezpečnostné orgány dovoliť takú mieru svojvôle ako v predošlom období.

Uvedomenie si týchto reálií je potom podstatné tiež pri úvahách nad významom toho, čo Slovensku a jeho obyvateľstvu priniesla skutočnosť, že druhú svetovú vojnu skončilo na strane víťaznej protihitlerovskej koalície v rámci povojnového Československa a nie na strane porazeného agresora ako kolaborujúci Slovenský štát. Aké by bolo správanie sa sovietskych represívnych orgánov na Slovensku ako na čisto nepriateľskom, porazenom a okupovanom území? Koľko tisícok odvlečených do Sovietskeho zväzu by si to vyžiadalo? Po odpoveď netreba chodiť ďaleko, len sa stačí pozrieť na to, ako to bolo v povojnovom Maďarsku…

A druhým veľmi pozitívnym odkazom spomínaného príbehu z Medzilaboriec je, že v každej prelomovej dobe veľa závisí aj od osobnej statočnosti verejnou funkciou poverených osobností.  V tejto dobe ostávala stále vysoká pravdepodobnosť tvrdej sovietskej reakcie vrátane zatknutia samotného predsedu Okresného národného výboru. Ale tento prípad poukazuje na to, že slovenské orgány sa za svojich občanov bili, žiadali, či dokonca „hrozili“ v rámci daných možností. A nepochybne aj nezlomný postoj mnohých prispel k tomu, že viacerým ďalším odvlečeniam zabránili, či aspoň primäli sovietske miesta uvažovať nad mantinelmi ich správania sa v oslobodenej spojeneckej krajine, aj keď donedávna ešte nepriateľskej…