Denník N

Najsmutnejšia myjavská balada

Dominika Madro vo svojom debutovom románe prináša sýtu baladickú prózu zo starých kopaníc. Jej témy sú však stále aktuálne.

Dominika Madro vyhrala v roku 2016 jubilejný dvadsiaty ročník literárnej súťaže Poviedka – jej víťazná próza niesla titul Svätyňa. Po troch rokoch sa nám autorka predstavuje s debutovým románom Svätyne. Nepatrný rozdiel v názve a posun od singuláru k plurálu naznačuje, že tieto texty spolu úzko súvisia. Je to tak. Román totiž vzklíčil a vyrástol práve z víťaznej poviedky. Ako strom.

Dobrá kniha vždy funguje trochu ako vypínač, alebo presnejšie – ako prenášadlo do celkom inej reality. V prípade Svätýň Dominiky Madro to platí absolútne. Ocitáme sa vo svete, v ktorom sme nikdy neboli, ktorý sme nikdy nevideli. Bylinky v ňom majú skutočnú moc (nielen liečivú) a čary, aj keď v ne málokto verí (alebo málokto sa k tejto viere priznáva), ovplyvňujú životy ľudí už len tým, že sú možné. Je to cudzina. Cudzina, ktorá leží ďaleko a dávno. Avšak len do chvíle, kým sa z príbehu nevylúpnu dôverne známe ľudské životy. Aj tie dnešné. Naše vlastné.

Kniha, ktorá znie

Ako prvý vás upúta jazyk. Možnože aj nahliadnete do tiráže, aby ste si overili, či náhodou nedošlo k nejakému omylu, ale nie – knihu Dominiky Madro skutočne vydal Koloman Kertész Bagala v roku 2019.

Autorka svojej próze obliekla bezpochyby odvážne šaty. Lepšie však ani nemohla vybrať. Respektíve – utkať a ušiť jej ich na mieru.

Miestami máte pocit, že čítate to najlepšie od Chrobáka či Švantnera, inokedy sa zas s jazykom nežní natoľko, že si celkom prirodzene spomeniete na Tatarkove poviedky z knižky V úzkosti hľadania alebo neskoršie Písačky, až sa napokon prichytíte pri tom, že si nie ste celkom istí, či čítate knihu alebo počúvate akúsi starodávnu hypnotickú hudbu.

Vety a ich skladba majú u Dominiky Madro výrazný rytmus i melodiku. Keď píše, akoby spievala – variuje motívy, využíva silné repetície, mohutné akordy sa v ostrom kontraste striedajú s pokojnejšími lyrickými pasážami. Jazyk ovláda celú knihu a v tomto prípade nie je len prostriedkom, ale ozajstným stavebným materiálom, ktorý nechce byť (a ani nie je) len efektným ornamentom. Autorka slovám verí, verí jazyku, spolieha sa na jeho silu a to všetko prepája očarujúcou obraznosťou.

Hoci o pár riadkov vyššie bolo spomenutých niekoľko možných inšpiračných prameňov, z ktorých hĺbky vyviera text Svätýň, nejde o žiadnu kŕčovitú ponášku na prózu z počiatku dvadsiateho storočia, ale o výbornú súčasnú prózu. Navyše, podobné prirovnania by boli len lacnými barličkami – v tomto prípade ich však môžeme brať ako konštatovanie, že Svätyne sú aj úprimnou poctou slovenskému naturizmu.

V podmanivej a rýdzej dikcii Svätýň sa mieša úzkosť, tragika, živelná radosť zo života i dávne vône a melódie kraja myjavských samôt. Svet, ktorý vybudovala Dominika Madro, však nie je k tomu nášmu len akýmsi paralelným prílepkom, naopak, dotýka sa ho a prelína sa s ním v mnohých bolestivých bodoch.

Za hmlou príbehu

Svoje Svätyne rozdelila Dominika Madro na tri časti – Jeho Rodana, Jej JašekIch Višniačka. Tri mená, tri hlavné postavy, okolo ktorých sa ovíja príbeh v celej svojej šírke. Autorka ho však rozbíja na fragmenty, ktoré neskôr necháva len pozvoľna vystupovať z hmly. Objavujú jeho kontúry – ako pomaly sa rozširujúca prasklina v stene domu. Podobne roztratené sú aj viaceré kľúče na čítanie a ponor do Svätýň sa tak mení na skutočné dobrodružstvo. A výnimočný čitateľský zážitok.

Môžeme si položiť otázku – kde, v akých časových súradniciach sa vlastne nachádzame, medzi ktoré roky Dominika Madro rozprestrela svoje rozprávanie? Len nedávno, hádam pred necelou generáciou odzneli strašné nájazdy Turkov, neskôr sa príbehom mihne postava, ktorá bojovala v Rákocziho povstaní. Tak sa ocitáme kdesi v polovici sedemnásteho storočia a zvyšnú prácu i ďalšie časové posuny na prah nasledujúceho storočia už vykonajú pomaly plynúce životy postáv.

Čas by sme zadefinovaný mali, hoci v tomto prípade naozaj nie je kľúčový.

Čo je teda dôležité? Najdôležitejšie? Azda cit. City. Vo všetkých možných odtienkoch a príchutiach. Vernosť. Viera. A láska. Ale aj temná nenávisť. Alebo inakosť a odmietnutie zo strany komunity v takej tej číro chrobákovskej podobe. Treba však podotknúť, že odvrhnuté a vyhnané na okraj spoločenstva sú v Svätyniach predovšetkým ženy. Ženy, ktorým leží na pleciach oveľa viac úloh, ako len porodiť a vychovať deti.

Pretože práve ženy sú piliermi, ktoré držia nad hlavami myjavské nebo a zabezpečujú, aby sa nezrútilo na preriedené kopanice a všetkých nepochovalo. Po nájazdoch Turkov a ďalších bojoch zostali kopanice vyštrbené. Mnohí zahynuli, zmizli v otroctve. A teraz – teraz tento kraj treba zaľudniť. Hoci by sme tomu radi verili, kontinuita života naozaj neleží v rukách krehkých a zbabelých mužov.

Porodíš! Porodíš?

Bola veľká láska. Rodana a Jašek. Láska, ktorej neprial nikto. Láska, okolo ktorej sa kopili búrkové mračná nežičlivosti a zloby. Ale napriek všetkému ju spečatila svadba – nadránom v myjavskom kostole. A mali ju posvätiť ešte deti. Veľa detí. Ale bolo to inak.

Rodana – vyhnankyňa, ktorú znenávidela vlastná matka i vlastné sestry a dokonca došlo k pokusu, aby na svete viacej nebola: „Rodana rástla ďalej. Juro Hanka sa na ňu párkrát pozrel nežnejšie ako na Margitu. A Margita Rodanu strčila do úľa. Matka: dala k tomu – v okne – požehnanie. Otec: v hrobe zaplakal.“ Prijala ju však iná vyhnankyňa, Višniačka, žijúca svoj osamelý život ďaleko od všetkých ľudí, avšak nie bez kontaktu – skúsenými rukami pôrodnej babice jej prešlo celé okolie. Do tajov (do umenia!) rodenia detí napokon zaučila aj Rodanu.

Roky plynuli a láska Rodany a Jaška zatiaľ nepriniesla žiaden plod. Hoci takmer. Takmer. No chlapec, Matej, ktorý mal niesť meno Jaškovho brata odvlečeného Turkami do otroctva, prestal po troch mesiacoch rásť. A kolíska, „ani sa nerozkolísala a už umierala“.

Jašek Anjal neuniesol tlak okolia, neuniesol výsmech z toho, že jeho zväzok zostal jalový, a zhrešil. Hrozným spôsobom. A potom, uprostred noci, opustil Rodanu i všetky ich spoločné neexistujúce deti.

Rodana zostala u Višniačky. Ona – i jej neplodné telo. Telo – lebo čím viac mohlo byť pre muža, ktorý ho tak poľahky odvrhol?

Rodana, opustená vydatá žena: „Nie som už jeho manželka. Ale nepodvediem ho. Ostávam priateľkou. Áno. Rozhodujem sa pre: Vernosť.“ Vo zvláštnom delirickom stave prijíma mužov, ktorí ju zneužívajú, ktorí ju ničia a zdierajú z nej kožu, zatiaľ čo pred svojimi manželkami a pred očami komunity ňou hlboko opovrhujú. Je to žena na zavolanie. Na každú chvíľu. Hlboko ponížená – a predsa hrdá. „Je to pieseň. Muž stojí v piesni. Muž! Remeň a nohavice. Vzdych na mne.“ Rozhodla sa pre vernosť. A napriek všetkému, čo sa stalo – zostala verná. Jaškovi.

Kopaničiarska balada

Tragédie a malé katastrofy určujú kurz životov postáv. A tak Jašek po zbabelom úteku od lásky nachádza predstieraný pokoj inde, ďaleko – pri Uli, ktorá mu postupne porodí päť detí. A s nimi aj tajomstvá, ktoré sa nedajú vyrieknuť skôr ako okamih pred smrťou.

Celý svet sa mu zrazu mení pod rukami i pred očami, s každým ďalším narodeným a rastúcim potomkom. Už na začiatku života však začína cítiť, že oblúk od narodenia k smrti je kratučký a vlastne márny, čo nie je len vynález existencialistov, ale oveľa starší poznatok: „Ľuľaj, ľuľaj, dzecko mojo, / na cintiru mesco tvojo,“ spieva Iva Bittová v nádhernom Godárovom spracovaní ľudových uspávaniek. Sú tu však tie detské oči, pod ich pohľadom sa meníme a stávajú sa z nás iní ľudia, ako zas hovorí iná pieseň: „Dieťa nás plodí / z kriku a vody.“

Jašek má za sebou kus vlastného iného života. A predsa. Pomedzi rastúce deti, ktoré začínajú milovať aj iných ako len svojich rodičov, sa z hĺbky minulosti ozýva Rodana. Rodana, otvorená rana Jaška Anjala. Hriech, ktorý si nikdy neodpustí.

Dominika Madro dáva a berie život, no predovšetkým sa spolu so svojimi postavami usiluje pochopiť nielen na čo, ale aj ako sme tu.

Svätyne sú kniha, ktorá sa nechce nasilu páčiť. Stojí pevne ďaleko od módnych trendov a instantných preferencií – a to je dobre. Nechce byť dokonca ani za každú cenu aktuálna, a predsa príbeh spred viac ako troch storočí prehovára súčasným hlasom. Čo sa nás teda pýta táto „stará“ kniha? Aké nám kladie otázky? Azda, že ak nás opustí naozajstná láska a viera a vernosť – čo bude so svetom? A akí potom budeme?

Kultúra

Teraz najčítanejšie