Denník N

Blížia sa parlamentné voľby v Iráne, víťaz je známy už dnes

Priaznivci ultrakonzervatívneho kandidáta Mohammada Baghera Ghalibafa. Foto – TASR/AP
Priaznivci ultrakonzervatívneho kandidáta Mohammada Baghera Ghalibafa. Foto – TASR/AP

Parlamentné voľby, ktoré budú v Iráne už o niekoľko dní, zásadne zmenia zloženie jeho zákonodarného zboru – na úkor reformistov a umiernených. Krajina sa Západu zatvára, môže však za to aj jeho vlastná politika voči Iránu.

Spojené štáty v roku 2018 odstúpili od jadrovej dohody s Iránom a vo vzťahu k islamskej republike začali aplikovať politiku maximálneho tlaku. Základnými požiadavkami USA pre normalizáciu vzťahov je obmedzenie iránskych zásahov v regióne, zastavenie vývoja balistických rakiet a nová jadrová dohoda.

Po dvoch rokoch, čo Trumpov tím ide týmto smerom, vidíme jediný výsledok – výraznú deštrukciu umiernených a progresivistických síl na iránskej vnútropolitickej scéne.

V Iráne budú 21. februára parlamentné voľby. Už dnes je jasné, že budú len bodkou na konci éry politiky otvorenej k Západu.

Politický výtlak iránskeho parlamentu je limitovaný Radou strážcov

Iránsky parlament nemá v mocenských štruktúrach krajiny najvyššie miesto, no jeho vplyv nie je úplne zanedbateľný. Funguje ako určitý nárazník medzi obyvateľstvom a režimom, pričom často jeho zloženie reaguje na aktuálne politické potreby vedenia krajiny.

Jeho sila je však limitovaná nevoleným nadradeným orgánom – dvanásťčlennou Radou strážcov. Tú tvoria spolovice právnici navrhnutí parlamentu šéfom súdnej moci a šiesti členovia sú odborníci na islamské právo nominovaní priamo vodcom krajiny.

V realite má rada postavenie ústavného súdu a jej sila spočíva v práve odmietnuť tie zákony, ktoré nie sú v súlade s ústavou alebo šaríou, ale aj v možnosti kádrovať kandidátov na prezidenta, do Zhromaždenia expertov, ktoré volí a odvoláva lídra krajiny, a do parlamentu.

Časť reformistov volá po bojkote volieb

Kandidáti do parlamentu v Iráne nekandidujú na kandidátkach politických strán, ako to poznáme v Európe, ale na takzvaných kandidačných listinách, ktoré združujú politikov z rôznych politických strán podľa ich názorovej a hodnotovej orientácie.

Kandidovať do madžlisu sa však nedá automaticky. O tom, či sa medzi záujemcov o kreslo v parlamente dostanete, rozhoduje práve spomínaná Rada strážcov. Tá v súčasnom predvolebnom období postupovala neštandardne tvrdo voči reformistickým a umierneným kandidátom, no problémy mali aj viacerí konzervatívni kandidáti.

Na kandidátky sa dokonca nedostala ani zhruba tretina súčasných poslancov. Okrem toho sa viaceré významné postavy reformistického politického tábora rozhodli vo voľbách nekandidovať. Medzi nimi Mohammad Reza Aref, líder Kandiátky nádeje, najsilnejšej frakcie súčasného madžlisu a zdroj podpory prezidenta Rúháního v zákonodarnom zbore, alebo umiernený Alí Larídžání, najdlhšie pôsobiaci predseda parlamentu v porevolučnom období.

Radikálny krok Rady strážcov ostro kritizoval prezident Rúhání a viacerí reformní politici volajú po bojkote volieb.

Polovica záujemcov o mandát sa na kandidátky nedostala

V rámci odvolacieho konania nakoniec rada vyhovela takmer dvom tisíckam kandidátov, no medzi nimi je len minimum politikov z reformného tábora. Tí sa nakoniec rozhodli postaviť kandidátku vo volebnom obvode Teherán, kde zabojujú o 30 miest.

Konzervatívci posielajú do boja o miesta poslancov niekoľko kandidátok. Najsilnejšou bude pravdepodobne Koaličná rada revolučných síl, na ktorej čelo sa postavil Mohammad Bagher Ghalibaf, bývalý dôstojník Iránskych revolučných gárd a starosta Teheránu, známy aj z ostatného prezidentského súboja.

Celkovo sa tak o 290 miest v parlamente usiluje zhruba 7-tisíc kandidátov z pôvodných 14-tisíc záujemcov o poslanecký mandát. Napriek tomuto počtu sa o hlas voličov vo viacerých volebných obvodoch uchádza len jeden kandidát. Päť miest v pléne je už tradične určených pre náboženské menšiny: kresťanov (dve pre Arménov, jeden spoločne pre Asýrčanov a Chaldejcov), židov a zoroastriánov.

Voliči sa k urnám tentoraz nepohrnú

Počas volieb v roku 2016 prišlo k urnám 62 % voličov a parlament ovládli umiernení a proreformní kandidáti. V tom čase bol v prezidentskom úrade populárny centrista Rúhání (opätovne bol do úradu zvolený v roku 2017) a už platila jadrová dohoda s mocnosťami, ktorú odobril k Západu veľmi rezervovaný najvyšší vodca krajiny Alí Chámeneí.

Ukončenie sankcií, ktoré dohoda priniesla, a nastupujúci ekonomický rast prijala iránska spoločnosť s veľkými očakávaniami. Tie však pomerne rýchlo zmrazila voľba prezidenta Trumpa, ktorý po niekoľkých mesiacoch v úrade zaujal k Teheránu tvrdý postoj. Opätovne uvalené sankcie na export ropy, bankový sektor a viaceré priemyselné odvetvia vážne zasiahli do pomaly sa zotavujúcej ekonomiky Iránu.

Ako rástol rozsah a účinok sankcií, postupne klesala popularita reformistov v parlamente, vláde, ale aj prezidenta Rúháního. Zhruba dva mesiace pred voľbami dostala legitimita moci v krajine zahmlievaním príčin zostrelenia ukrajinského lietadla ďalší vážny úder. Druhá polovica obdobia mandátu súčasného madžlisu tak bola spojená s niekoľkými vlnami sociálnych, ale aj politických protestov, ktoré silové zložky nezvyčajne tvrdo potlačili.

Účasť na blížiacich sa voľbách preto pravdepodobne neprekročí 50 %. To by bol najhorší výsledok od roku 1980, keď sa konali prvé porevolučné parlamentné voľby v krajine. Zo strany obyvateľstva by zároveň išlo o jasný odkaz vedeniu krajiny, ktoré svoju legitimitu často opiera práve o vysokú účasť vo voľbách.

Vo vzťahu so Západom dôjde k ochladeniu

Súčasná politická a spoločenská situácia v Iráne pomerne jasne naznačuje, ako blížiace sa voľby dopadnú. Treba si však uvedomiť, že tak ako na prezidentskom poste aj v parlamente dochádza k pravidelnému striedaniu jednotlivých politických frakcií. Očakávaná dominancia konzervatívcov v parlamente teda nie je pre iránsku politickú scénu ničím výnimočným.

Pre západný svet však prinesie novú realitu, na ktorú dnes nie je pripravený. Svojou neschopnosťou však sám prispel k odstaveniu politikov s reálnym vplyvom, ktorí mali seriózny záujem o dialóg a normalizáciu vzájomných vzťahov.

V najbližších rokoch, obzvlášť po konci mandátu prezidenta Rúháního, tak môžeme očakávať ochladenie vzťahov s demokratickým svetom, čo výrazne skomplikuje rokovanie o budúcnosti iránskeho jadrového programu. Následky s tým spojené môžu predstavovať obrovskú výzvu najmä pre Európu. Treba rovnako očakávať väčšiu politickú a vojenskú angažovanosť Teheránu v regióne a jeho dôraz na pročínsku a proruskú zahraničnopolitickú orientáciu.

Zaujímavé bude tiež sledovať genézu vzťahov Iránu a Erdoğanovho Turecka, respektíve krajín v Perzskom zálive. Ich formovanie bude mať nepochybne vplyv na bezpečnosť Európy a jej blízkeho okolia. Táto situácia si preto vyžiada od lídrov Európskej únie už viac ako tradičné vyjadrenie hlbokého znepokojenia.

Svet

Teraz najčítanejšie