Denník N

Čo má spoločné Threema s mlčiacou väčšinou sudcov a predsedami súdov

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Neutralita ako plášť straty hodnôt je skôr oportunizmom, ktorý relativizuje všetko navôkol.

Autor je emeritný sudca

Kal z Threemy, upozorňujúci na právne prostredie Slovenskej republiky a hlavne na justičné pomery, sa už tak trochu usadil, ale zatiaľ nikto nevie, koľko vedier špiny nás ešte čaká. Dá sa veriť tomu, že ide iba o neštandardné vybočenie jednotlivcov, ale inak je systém v poriadku? Že „ústredná“ Threema nemá svoje lokálne threemičky?

V rôznych analýzach a návrhoch riešení súčasného stavu justície iba sporadicky zaznieva niečo ako deficit eticko-morálnych aspektov tohto problému. Vyslovené i navrhované opatrenia – či už legislatívneho, personálneho, alebo administratívneho charakteru – vyzerajú dobre a určite majú svoje opodstatnenie. Ide však o klasické metódy a ako každá klasika, aj táto potrebuje svoj čas, aby dozrela. Obávam sa však, že na tento luxus čas nemáme.

Keď prestane fungovať kyvadlo

Skúsim sa na problém pozrieť inak. Veľa sa hovorí o takzvanej mlčiacej väčšine sudcov. Niekto si s týmto pojmom spája masu, ktorá je brzdou v rozvoji právneho štátu. Iný v nej zas vidí silný potenciál očisty. Ktorý z týchto dvoch variantov je pravdepodobnejší? Vychádzajme teoreticky z premisy, že zhruba 10 percent sudcov je skutočne nositeľom hodnôt, ktoré sa nebojí prezentovať navonok. Ďalších zhruba 10 percent sudcov môže predstavovať skupinu, klan, ktorý pôsobí v rámci threemových väzieb. Zostáva nám 80-percentná takzvaná mlčiaca väčšina.

Vo svojej práci som poznal protagonistov všetkých troch táborov a môžem povedať, že niekedy sú ťažko rozpoznateľní a často sa na osi času a rôznych premenných prelínajú. Z hľadiska morálno-etických štandardov ma nateraz protagonisti desaťpercentných skupín nezaujímajú. U nich je to jasné. Otázkou je, akými štandardmi, princípmi a motiváciami sa riadi mlčiaca väčšina sudcov. A tu treba postupovať veľmi opatrne a hodnotiť citlivo.

Vo všeobecnosti sa hovorí, že sudcovia sú a majú byť prirodzene zdržanliví, verejne sa neangažovať, lebo na tejto výbave stojí základ nezávislosti ich sudcovskej funkcie. Poukazuje sa aj na skutočnosť, že sudcovské prostredie je prirodzene konzervatívnejšie, lebo ho formuje istá zotrvačnosť nábehu aplikácie práva. V zásade ide o správne úsudky.

Lenže čo s tým, keď sa vnútorné i vonkajšie prostredie justície začne prudko vychyľovať od normálu právneho štátu a takzvaná prirodzená sudcovská zdržanlivosť a konzervatívnosť prestávajú pôsobiť ako to dejinné kyvadlo, ktoré by malo nenormálnosť preklopiť do normálnosti?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie