Aké to je, keď deti zrazu dostanú „papier“ na dospelosť?
Rodičia rozprávajú, ako prežívajú, keď ich dieťa dosiahne 18. rok a z pohľadu zákona naň akoby stratia nárok.
Dušan sa už roky venuje zostavovaniu rodokmeňa svojej aj manželkinej rodiny. Amatérsky genealóg má výborný zdroj infomácií v denníkoch, ktoré mu zostali po starom otcovi. Ten sa tiež pokúšal pátrať po predkoch. „Rád si ten denník čítam, lebo stareček naozaj výborne a múdro písal. Dejiny rodu mám zmapované tak asi 150 až 170 rokov dozadu, a pretože som mal skutočne plodných predkov, mám k dispozícii aj veľa životných príbehov. Vďaka nim som si všimol, že v minulosti boli osemnásťroční ľudia oveľa viac zapojení do sveta dospelých, ako je to dnes. Mnohí v tom veku už mali deti, naplno pracovali, starali sa o neplnoletých súrodencov, často o ovdovené matky. Je mi jasné, že ľudský život bol vtedy podstatne kratší, ale aj tak to udrie do očí,“ hovorí.
Dušana to osobitne zaujíma aj preto, lebo plnoletosť nedávno dosiahol aj jeho prvorodený syn. „Možno to je pre niektorých rodičov formalita, ale pre mňa a moju manželku to bol míľnik. Na jednej strane úľava a istá hrdosť, že sa nám podarilo z neho niečo vykresať, na druhej strane uvedomenie si, že hoci je formálne a legálne dospelý a ešte to tak aj vyšlo, že hneď aj volič, bude navždy naším dieťaťom.“
Vyrážky, nervy, nedorozumenia – máme doma pubertu
49-ročný inžinier, ktorý má ešte dve menšie deti (11 a 9), priznáva, že s manželkou mali rozhovor o tom, ako sa k synovi správať, ako sa s ním baviť, keď je teraz už dospelý. „Mali sme vždy dosť otvorený vzťah, nikdy sme neverili na nejaké zákazy, snažíme sa deti neumlčovať vetami typu ‚ty tomu nerozumieš‘ alebo ‚čo ťa do toho‘, tak si myslíme, že veľmi sa
