Ostrihoňová, Šimečka, Čekan či Wienk. Silné príhovory k druhému výročiu vraždy

Veronika Cifrová Ostrihoňová a Matej Sajfa Cifra vystúpili v Žiline

Milé priateľky, milí priatelia, milí Slováci a Slovenky,

stojíme tu dnes pred vami v deň, keď si pripomíname jedno z najsmutnejších výročí našej histórie.

Takto pred dvoma rokmi zavraždili dvoch mladých ľudí – Martinu a Jána. Stojíme tu pred vami ako rodičia, ktorých dcéra má dnes presne päť mesiacov. Žiaľ rodín Jána a Martiny si nedokážeme – a ani len nechceme predstaviť.

Janovi a Martine preťali životnú niť absurdne skoro. Je toho toľko, čo nestihli. Nestihli pracovať, milovať, mať rodinu, jednoducho – žiť.

Nám ostatným je to dopriate. Preto by sme to mali robiť za nich. A poriadne.

Pracovať – nielen na sebe a pre seba, ale aj pre ostatných. Pre Jána a Martinu.

Milovať – nielen seba a svojich blízkych, ale aj tých vzdialenejších. Pre Jána a Martinu.

Tolerovať – nielen tých, ktorí s nami zdieľajú názory, ale aj tých, s ktorými sa nezhodneme. Pre Jána a Martinu.

Zároveň však nebyť pasívni. Nenechať sa klamať, okrádať, blázniť, urážať. A nielen seba, ale ani iných. Pre Jána a Martinu.

A najmä – pokračovať v misii, ktorú títo dvaja tak zdarne začali. Budovať lepšiu spoločnosť. Pre Jána a Martinu.

Spoločnosť, v ktorej sme si rovní. Spoločnosť, v ktorej si mocní nevybavujú rozsudky a beztrestnosť. Spoločnosť, ktorá sa nebojí zastať sa svojich najslabších a podporiť tých najsilnejších.

Spoločnosť, ktorá nerobí rozdiely medzi pohlaviami, farbami pleti, vierovyznaniami či sexuálnymi orientáciami. Spoločnosť, ktorá sa nebojí priznať svoje chyby a poučiť sa z nich.

Spoločnosť, ktorá si váži svojich občanov. Ich zdravie, vzdelanie, bezpečnosť. Spoločnosť, ktorá si váži svojich politikov. A naopak – spoločnosť, ktorá si vyberá politikov, ktorí si vážia ju. Ktorí nemajú len prázdne gestá, silácke reči, nenávistné pokriky a populistické sľuby.

Politikov, ktorých si volí slobodne. Ktorých sa nebojí pýtať na ich zlyhania, žiadať o vysvetlenie, o vyvodenie zodpovednosti.

Spoločnosť, ktorá rozhoduje sama za seba, je si vedomá svojej hodnoty, no nestráca ľudskosť, toleranciu, pokoru. Takú, ktorá pôjde o týždeň voliť a bude o našich zástupkyniach a zástupcoch rozhodovať práve s ľudskosťou, toleranciou, pokorou. No najmä s rozumom.

Rozumom, ktorý sa nedá opantať klamstvami, konšpiráciami, nenávisťou, extrémistami. Spoločnosť, ktorá sa prvého marca prebudí do pekného, láskavého a jasného rána.

Takúto spoločnosť dlhujeme Martine a Jánovi. Takúto spoločnosť dlhujeme sami sebe. Nezabudnime na to – tak ako nikdy nezabudneme na Jána a Martinu, ktorých umlčali priskoro.

Ich odkaz sa však umlčať nepodarilo. Nedovoľme, aby niekedy zanikol. Pre Martinu, pre Jána, pre nás.

Ďakujeme.

Publicista Martin M. Šimečka vystúpil v Čadci

Milá Martina a milý Ján,

už je to dva roky a nám pozostalým chýbate stále viac. Myslíme na vás každý deň a kladieme si otázku, čo by ste povedali na to, čo sa v tejto krajine od vašej smrti udialo. Boli by ste tiež takí vydesení ako my z krutosti a zloby, ktorá sa ňou ženie ako víchrica? Alebo by ste sa, naopak, tešili z toho, koľko ľudí sa odrazu prihlásilo k predstave, že chcú žiť tak slušne, ako ste žili vy?

Vaša smrť prebudila v mnohých ľuďoch už takmer zabudnutú túžbu po spravodlivosti. Našli sa policajti, prokurátori a sudcovia, ktorí sa nenechali skorumpovať a robia všetko pre to, aby boli vaši vrahovia potrestaní. Novinári sa nenechali zastrašiť a najmä mladí ľudia chodia už celé dva roky na námestia mnohých miest protestovať proti mafii, ktorá ovládla náš štát.

Ale vaša smrť prebudila aj zlých duchov tejto krajiny. Ničia vašu pamiatku a vyzývajú k ďalšiemu násiliu. Posmievajú sa slabým a slušným, pochodujú ulicami miest a hlásia sa k fašistom, ktorí pred 80 rokmi tiež takto pochodovali a posielali potom ľudí na smrť do Osvienčimu. A s týmito fašistami sa dnes priatelí súčasná vláda, hľadá u nich podporu v parlamente a vládni politici hovoria jazykom, ktorý je od toho fašistického na nerozoznanie.

Milá Martina a milý Ján, našu vlasť okupujú zločinci, ktorí vydrancovali jej prírodu, ukradli jej bohatstvo, povýšili lož nad pravdu, nakazili ľudí nenávisťou proti menšinám a ešte sa tvária ako obrancovia tradičných hodnôt.

Keby ste vedeli, čo všetko vyšlo najavo, hoci malo byť navždy utajené, boli by ste šokovaní rovnako ako my. Zloduch menom Marian Kočner a podľa všetkého tiež muž, ktorý si objednal vašu vraždu, mal vo svojom mobile chobotnicu, ktorej chápadlá sa teraz vynorili z hlbín. My sme vďaka tomu uvideli, aká skazená je celá politická trieda na čele s Robertom Ficom a Andrejom Dankom. Nazreli sme do diabolského sveta hriechu, ktorý sme nikdy nemali vidieť.

Ale ako hovorí staré príslovie, svetlo prichádza vtedy, keď je najväčšia tma. Keby ste vedeli, koľko najmä mladých ľudí sa rozhodlo proti tejto mafii bojovať a nezľaknúť sa surovosti, ktorá sa šíri z úradu vlády aj od fašistov, mali by ste radosť.

Milá Martina a milý Ján, nie je v našich silách vrátiť vám životy, ktoré vám táto mafia zničila, ale môžeme urobiť všetko pre to, aby vaša smrť dala zmysel aspoň našim životom. Váš návod je jednoduchý: stačí sa správať slušne a nedovoliť zlu, aby zvíťazilo. Napríklad tým, že pôjdeme o týždeň voliť a potom budeme každý ďalší deň žiť tak, aby ste mohli byť na nás hrdí. Ak sa nám to podarí, tak vaša smrť dala tejto krajine nový život a za to vám budeme naveky vďační. Držte nám palce.

Novinárka Monika Tódová vystúpila v Bratislave

Dobrý večer,

keď sme v roku 2008 s kolegami napísali o nástenkovom tendri a rozkradnutých miliónoch na ministerstve výstavby, vtedajší predseda vlády Robert Fico povedal, že sa preukázalo, že novinári bežne narábajú s nepravdivými informáciami ako s platnými faktami a že ide o neoverené novinové články.

Aká je realita? Od novembra 2018 sú dvaja bývalí ministri SNS z Ficovej vlády Štefanov a Janušek vo väzení. A budú tam jeden 9 a druhý 12 rokov.

Keď sme v roku 2016 napísali, že v Bratislave žije špecifický chránený druh človeka, ktorý sa volá Ladislav Bašternák, Fico a Kaliňák povedali, že je to útok protivládneho denníka, ktorý sa snaží rozbiť vznikajúcu vládnu koalíciu.

Kaliňákov kamarát Bašternák nám hovoril, že len žije svoj úbohý život.

Aká je realita? Od marca 2019 je vo väzení. A bude tam 5 rokov.

Monika Tódová: Tie guľky zasiahli aj nás, prešli našimi srdcami a hlavami (autorka: Martina Koník)

Keď sme v lete 2018 napísali, že vietnamská rozviedka uniesla svojho občana slovenským vládnym špeciálom, Kaliňák kričal, že klameme.

Aká je realita? Už to potvrdil aj súd v Nemecku a Slovensko pred dvoma týždňami vyhostilo vietnamského diplomata.

Keď sme v roku 2016 písali o tom, ako tunelovali slovenské predsedníctvo v Európskej únii, predseda vlády povedal, že sme špinavé protislovenské prostitútky.

Aká je realita? Sme slušní ľudia a iba sa snažíme písať pravdu. A zistili to aj oni, vtedy, keď nás ich kumpán Kočner dal sledovať. „Žije ako mních,“ hlásili mu o Jánovi Kuciakovi a bola to pravda. Jána zaujímala iba spravodlivosť a to, aby zločinec sedel vo väzení.

Keď sa Kočner Jánovi Kuciakovi vyhrážal a povedal mu, že bude hľadať naňho a aj na jeho rodinu špinu, že prestane písať, Kaliňák sa smial. Veď robí len to, čo vy, hľadá špinu, hovoril minister vnútra.

Aká je realita? Jána Kuciaka zavraždili. A zavraždili aj jeho priateľku Martinu Kušnírovú. Stalo sa to presne pred dvoma rokmi. O takomto čase ešte žili, ale o dve hodiny už nie. Tie guľky nás zasiahli všetkých. Boli presné, prešli našimi srdciami aj našimi hlavami.

Ďakujem vám, že ste to nenechali tak. Ďakujem vám, že ste za tie dva roky vyšli často na námestia, že chcete poznať pravdu a podporujete nás. Iba vďaka vašej podpore sme to vydržali, sme tu a snažíme sa ďalej písať o všetkom, čo už Ján napísať nestihol a čo už po ňom Martina nestihla prečítať.

„Sľubujem ti, že Monika zošalie,“ písal Kočner Haščákovi z Penty. Ale nezošalela som. Ani ja, ani moji kolegovia. Sme stále tu. Je tu aj Zuzana Petková.

Je tu aj Xénia Makarová.

Je tu aj Adam Valček.

V tejto krajine fungovala mafia. Mali politikov, mali generálneho prokurátora, mali policajného prezidenta, mali šéfa NAKA, mali ľudí na špeciálnej prokuratúre, mali svojich sudcov, svoju opičku Jankovskú. Budeme podrobne sledovať všetky kauzy ďalej. Nenecháme to tak. Ani Ján Kuciak by to tak nenechal.

Na záver vás poprosím o jeden veľký potlesk

pre všetkých slušných policajtov,

pre všetkých slušných prokurátorov

a pre všetkých slušných sudcov.

Bez nich by sme nemali nádej, že mafiánske časy sa čoskoro skončia.

Ďakujeme vám.

Vedec Pavol Čekan vystúpil v Prešove

Pekný večer, moji drahí Prešovčania, moji rodáci,

dva roky a stojíme tu znova a spomíname. Prešli dva roky odvtedy, keď Jano a Martina zbytočne zomreli. Zomreli, lebo zlo a arogancia moci nám prerástli cez hlavu.

Dva roky a stojíme tu znova, aby sme nikdy nezabudli. Na to, že dvaja ľudia zomreli zbytočne, aby sa nám otvorili oči, aby sme žiadali spravodlivosť, vyvodenie zodpovednosti, aby mafia dostala spravodlivý trest.

Dva roky a stojíme tu znova, lebo chceme zmenu!

Ešte keď som žil v zahraničí, čítal som Janove články. Obdivoval som, s akou odvahou a desivo pravdivo písal o mafii, o korupcii, s akou dôslednosťou odkrýval trestné činy kočnerov, bašternákov, vadalovcov, kaliňákov, počiatkov… Jeho články ma napĺňali nádejou, že na Slovensku sa oplatí pravda a odvaha, že spravodlivosť má na Slovensku zelenú. Rozhodol som sa vrátiť domov, založiť biotechnologickú firmu, zamestnať vedcov a pomáhať slovenským onkologickým pacientom. Ale nečakal som, že korupcia je na Slovensku takmer všade okolo nás. Aj vo vede, v zdravotníctve, pri eurofondoch, vo vedeckých grantoch, stimuloch, v politike, všade. Bolo toho tak veľa, že som nad tým často tiež len mávol rukou, bol som bezradný, čakal som na zázrak.

Až prišiel ten deň vo februári 2018 a zbytočne vyhasli životy dvoch mladých čistých ľudí. Lebo chceli lepší život, lepšie Slovensko, lebo sa nebáli povedať pravdu, lebo to nevzdali, lebo mali silu a odvahu, ktorá nám všetkým chýbala. Bol to moment, keď sme už všetci museli povedať: dosť!

Dva roky a stojíme tu znova. Pretože sme ešte nedokončili to, za čo Jano a Martina museli položiť život. Ešte sme nedokončili zmenu, ktorá nám zaručí spravodlivé a lepšie Slovensko. Aby sme už pre Fica, Kaliňáka, Kočnera, Danka, Kočnera, Haščáka, Trnku, Počiatka a iné korupčné obludy neboli len podradní občania a voliči, aby život každého z nás mal cenu, aby sme mohli žiť v krajine, kde si každý z nás môže plniť svoje malé sny, aby sme žili na spravodlivom, hrdom a úspešnom Slovensku.

Každý z nás, ako tu stojíme, sme pokračovatelia diela Jana a Martiny. Každý z nás môže odsúdiť nespravodlivosť, korupciu či neprávosť. A každý z nás má obrovskú šancu budúci týždeň ísť voliť a povedať tým, ktorí dostali našu krajinu do tohto marazmu, ktorí tu roky živili korupciu a mafiu, ktorí dostali zdravotníctvo a školstvo do kolapsu: stačilo, už choďte preč, prenechajte krajinu ľudom, ktorí o ňu stoja, ktorí si ju už nechcú nechať vziať, ktorí ju chcú chrániť a posúvať vpred.

Jano a Martina, nezabudneme! A pre vás a pre váš odkaz chceme našu krajinu späť! Už len osem dní, vydržme a Slovensko bude opäť naše!

Herečka Rebeka Poláková vystúpila v Bratislave

Žijeme v slobodnej krajine, ale žijeme neslobodne. Sme v obkľúčení politikov, ktorí sa zapredali pre moc, ktorí dopustili vraždu.

Sme v obkľúčení politikov, ktorí už ani nevedia, kto sú oni sami. Sme v obkľúčení a sme obkľúčení neonacistami, ktorí sa schovávajú za kresťanské hodnoty, ale popierajú vieru.

Sloboda je otvorená myseľ, je tolerancia, empatia. Sloboda hlavne nie je samozrejmosť. Sloboda nie je strach. Nenávisť okliešťuje. Stavia vysoké múry a ostnaté ploty.

Nenechajme sa zmanipulovať, oklamať, nenechajme si vziať rozum. Nekonajme tak, ako chcú, aby sme konali. Prekvapme samých seba a začnime používať rozum a cit.

Veď to je devíza ľudstva. Cit k sebe samým. Cit k ľuďom, všetkým ľuďom okolo nás.

Chýba nám láska. Ale nerobme veci pre lásku. Robme veci s láskou. Politici v nás neustále podnecujú nenávisť a strach. Už nie.

Začnime od seba a ukážme politikom, čo chceme byť. Čím by sme mohli byť. Národom, ktorý rešpektuje, toleruje, počúva blízkych i cudzích.

Môžeme byť národ, ktorý sa nehanbí, ktorý sa nemá prečo hanbiť. Národ, v ktorom sa človek nebude báť hovoriť pravdu. Národ, v ktorom spravodlivosť zvíťazí. Národ múdrych, kultúrnych, otvorených ľudí. Národ, ktorý má prečo žiť. Ktorý má chuť žiť.

Aby tí, ktorí už sú v nebi, tí, ktorí musia byť v nebi, boli na nás pyšní, že sme nepošpinili cestu, ktorú nám načrtli. Za Martinu a za Jána.

Novinár Eugen Korda vystúpil v Námestove

Priatelia,

dnes si pripomíname tragickú udalosť. Vraždu dvoch mladých ľudí. Jána Kuciaka a Martinky Kušnírovej. Dnes už vieme, kto ich zavraždil a kto na ich smrti mal záujem. Vrahov súdia na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku. Nepochybujem o tom, že ten proces je spravodlivý a že páchatelia tohto ohavného zločinu budú po zásluhe potrestaní.

Lenže, a to je možno ešte dôležitejšie, treba jasne povedať, že zodpovednosť za ich smrť padá aj na plecia politikov, ktorí dopustili, že polícia, prokuratúra a súdy tu dlhé roky fungovali ako sluhovia mafiánov a oligarchov. Teraz prichádza čas, keď musíme konať my, verejnosť. Áno, aj vy v tomto krásnom meste na severe Slovenska.

V blížiacich sa parlamentných voľbách musíme tým politikom, ktorí nesú hlavný diel viny na tom, kde sa táto krajina ocitla, vystaviť účet, zbaviť ich moci, vlády nad našimi životmi a hlavne zbaviť ich nedotknuteľnosti. To je hlavný odkaz, ktorí nám zo záhrobia posielajú Martinka a Ján. V predvolebnej kampani vidíme, ako sa trasú o svoje miesta, ako sa boja budúcnosti, ako nás chcú presvedčiť, že im ide o blaho starých ľudí či mladých rodín a ich detí.

Útočia na vaše city veriacich Istanbulským dohovorom. Na poslednú chvíľu sľubujú, že splnia to, čo splniť nikdy nechceli. Neviem, ako vy, ale ja im neverím. Im sa už nedá veriť vôbec nič. S úžasom sledujem, ako sa snažia skompromitovať exprezidenta Kisku. Muža, ktorý zničil sen Roberta Fica o tom, že bude sedieť na prezidentskej stoličke, a potom aj o kresle predsedu Ústavného súdu. Aj preto sa ho snažia skompromitovať.

Vypovedá to o tom, že majú strach, ale hlavne o tom, že ešte stále sú nebezpeční a hlavne ochotní urobiť čokoľvek, len aby ruka spravodlivosti nepadla aj na ich plecia.

Ján Kuciak a jeho snúbenica Martinka verili v lepšie Slovensko. Nesmieme ich sklamať, nesmieme dopustiť, aby ich smrť bola zbytočná. Lebo nestačí potrestať ich vrahov. Oni dvaja by si celkom určite želali žiť v štáte, kde vládne slušnosť a spravodlivosť.

A preto som prišiel sem k vám do Námestova, aby som vás poprosil o jediné – voľte slušných a čestných ľudí a nepodľahnite sľubom ľudí, ktorým Ján a Martinka prekážali.

Organizátorka Bielej vrany Zuzana Wienk

Dnes sme tu najmä preto, aby sme vzdali úctu životom Jána a Martiny. Úctu ich pamiatke. Prišli sme, aby sme zdieľali smútok a stratu s ich najbližšími.

Pamätáte sa ešte na prvé pietne zhromaždenia? Pamätáte, čo ste vtedy cítili? Pamätáte si na tú obrovskú spolupatričnosť po celej krajine? Na to, aké osobné a dôverné boli tie pocity? Dnes sa symbolicky vraciame práve do tohto ľudského okamihu.

Ján a Martina však neboli zavraždení náhodou. Neboli zavraždení ani ako Ján a Martina. Boli zavraždení preto, lebo sa Ján ako novinár dostal príliš blízko k odhaleniu obrieho organizovaného zla. Zla, ktoré na pozadí nenápadne ovládlo a otupilo štát a postavilo svoju moc nad zákon.

Navonok vyzeralo Slovensko ako prosperujúca krajina, kde vládne sloboda a inštitúcie, ktoré chránia ľudí aj zákon. Ako krajina, ktorá patrí do vyspelého sveta. Na pozadí však metastázovala zhubná rakovina. Jej prejavy boli viditeľné dlho predtým, ale nikdy v takej hrôze a nahote. Nikdy predtým si nedovolili siahnuť priamo na ľudský život.

Je pochopiteľné, že vražda Jána a Martiny sa preto stala politickým symbolom. Tragédiou, ktorá prerástla tragédiu jednej rodiny a stala sa tragédiou jednej celej krajiny. Ich vražda bola totiž politická. Ich vražda sa stala pre slepotu verejných inštitúcií, kvôli skazenosti a skorumpovanosti politikov. Kvôli svetu, ktorý dovolil získať niektorým pocit absolútnej moci a beztrestnosti.

Vražda Jána a Martiny nami otriasla tak, že mohla priniesť zásadnú zmenu. Mohla priniesť koniec a možno aj väzenie mnohým mocným. Bolo preto nutné nás rozdeliť, spochybniť, vyvolať nedôveru voči tým skupinám, ktoré odhaľovali a popisovali praktiky mafie a jej prerastenie na najvyššie štátne poschodia. Najmä voči novinárom a mimovládnym organizáciám.

Vražda Jána a Martiny sa stala v spoločnosti, v ktorej si už dlhé roky ľudia nedôverovali. Kde ľudia už dlhé roky nedôverujú čestnosti a úprimnosti politikov. S postupom času akoby sa stávala symbolom, ktorý je menej a menej o dvoch mladých ľuďoch, ich životoch, ich blízkych. Akoby sa stávala niečím neosobným.

Prosím, nedovoľme, aby sa stala pokriveným príbehom. Strážme jeho odkaz a čistotu. Životy Jánovi a Martine už nevrátime. Urobme však všetko preto, aby blízki Jána a Martiny zažili spravodlivosť. Aby videli, že spoločne zmeníme túto krajinu na takú, kde budú pravidlá platiť pre všetkých rovnako. Ako navonok, tak na pozadí. Kde nikto neprerastie zákon, štát a jeho inštitúcie. Kde ponesú tunelári verejných zdrojov, oligarchovia a mafiáni zodpovednosť za svoje činy. Kde sa prokurátori, policajti a sudcovia postavia rázne proti tým kolegom, ktorí zneužívajú moc.

O týždeň nás čakajú voľby. Dôvera ľudí je krehká a neradno s ňou hazardovať. Želám si, aby sme prehliadli faloš, klamstvo a zlé úmysly. Mnohí politici budú navyše vo funkciách po prvý raz. Bez ohľadu na ich úspechy v inom profesnom živote budú konfrontovaní so situáciami, ktoré predtým nezažili. Budú robiť ťažké rozhodnutia. Budú vo funkciách, ktoré ich ďaleko prerastajú. Budú vládnuť rozdelenej krajine, kde si ľudia neveria.

Želám si, aby sme boli spoločnosťou, ktorá bude biť na poplach oveľa skôr. Ktorá bude rovnako prísna na konkurenciu ako na vlastných favoritov. Aj pri pochybeniach zdanlivo menších.

Vražda Jána a Martiny nám totiž ukázala, že naša slepota necháva rakovine voľný priechod a môže viesť k prekročeniu hraníc, o akých sa nám nikdy nesnívalo.

Nezabúdajme na odkaz Jána a Martiny. Nezabúdajme na to, že o našu krajinu, jej inštitúcie a zákony sa musíme starať stále.

Spoločné vyhlásenie iniciatív v Bratislave

Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek

Sestry sa už nevládzu kvalitne postarať o našich pacientov, pretože ich je málo. Denne sa boria s otázkami, či dokázali pomôcť všetkým pacientom, a to je frustrujúce. Upozorňovali sme na nedostatok sestier, na naše nedostatočné ohodnotenie a na zlé pracovné podmienky už pridlho. Žiaľ, nedočkali sme sa.

Vládne strany v snahe zapáčiť sa pred voľbami občanom neváhajú ponúknuť 800-miliónovú sekeru štátu, pričom niekoľko desiatok miliónov by pomohlo zabrániť, aby sa zdravotníctvo neprepadávalo ďalej na dno. Preto vyzývame občanov, aby išli voliť, aby volili odborníkov, ktorí budú mať záujem riešiť zlý stav zdravotníctva. Lebo na zlý stav zdravotníctva doplácame nielen my, sestry, ale hlavne naši pacienti, naše deti, naši rodičia. My všetci.

Iniciatíva slovenských učiteľov

Keď učitelia v roku 2016, dva mesiace pred voľbami, štrajkovali, žiadali navýšenie financií do podvyživeného školstva, odpoveď bola: nedá sa! Už je neskoro a nedá sa to stihnúť! A zrazu v roku 2020 idú tí istí ľudia týždeň pred voľbami schvaľovať 13. dôchodok, dvojnásobné detské prídavky a zrušenie diaľničných známok. Keďže ich volebné preferencie sú oveľa nižšie ako v roku 2016, tak zrazu sa to dá? A preto nezabúdajme!!!

Stovky miliónov sa rozplynuli u „našich ľudí“ a na školy zostali len predražené omrvinky. Mladí učitelia si nemôžu dovoliť učiť, sme svedkami odchodu tých najvzdelanejších ľudí za hranice Slovenska, a pritom ich tu doma tak potrebujeme.

Zvoľme si 29. februára konečne ľudí, ktorí už teraz pracujú na skvalitnení škôl, problematike rozumejú, otvorene komunikujú, žijú pre školstvo a budú zaň bojovať. Školstvo musí byť v strede záujmu všetkých politikov, ministrov, poslancov a nás všetkých.

Veda chce žiť, Žijem vedu

Naši politici opakovane hovoria o tom, že veda je jednou z najdôležitejších oblastí pre budúcnosť krajiny. My veríme, že po najbližších parlamentných voľbách sa to stane skutočnosťou. Veríme, že sa podporou vedy vyrovnáme západným krajinám. Veríme, že začneme transparentne rozdeľovať príspevky na vedu a že budeme podporovať len kvalitný výskum. Veríme, že vysokoškolské a vedecké tituly budú zodpovedať svojim štandardom.

Veríme, že za odovzdanie plagiátu sa tituly neudelia a že tým, ktorí ich takto získali v minulosti, ich bude možné po preukázaní odobrať. Talentovaní študenti a vedci budú i naďalej odchádzať do zahraničia, aby získali potrebné vedomosti a skúsenosti, ale veríme, že po čase sa vo veľkom počte vrátia na Slovensko a nájdu uplatnenie v lepšie fungujúcom systéme. Voľby 29. februára sú kľúčovou príležitosťou na zásadnú zmenu. Prispejme k lepšej budúcnosti pre našu krajinu.

Znepokojené matky, Fridays for future 

Už nechceme ďalej sledovať ničenie našej krajiny, znečisťovanie ovzdušia, miznúce lesy, ohrozovanie zdrojov pitnej vody, neriešené toxické znečistenie. Musíme bojovať o každý jeden kúsok Slovenska, ktoré neváhajú ľudia, bažiaci len po zisku, ničiť. Musíme strážiť každý jeden zákon, ktorý chce ktosi neustále obchádzať alebo nenápadne zrušiť. Envirooblasť bola dlhé roky pre mnohých politikov dobrá len na lacné PR alebo na prihrávanie kšeftov svojim ľuďom. Naše prírodné bohatstvo nie je bohatstvom preto, aby sme na ňom ryžovali, ale na to, lebo bez neho ako ľudia nevieme zdravo žiť.

V roku 2020 tu stojíme a pozeráme sa na zdevastovanú krajinu, ktorá sa má navyše dokázať vyrovnať s obrovským globálnym problémom ohrozenia biodiverzity a klimatickej zmeny. Potrebujeme konečne zodpovedných a najmä odvážnych politikov, ktorí sa nebudú báť čeliť týmto výzvam a chrániť nás aj budúce generácie. Toto sú roky, keď sa to rozhodne. Voľte a vyberajte múdro, je z čoho.

Občianske združenie Srdcom doma 

Voľby v zahraničí sa už začali.

Až 55-tisíc našich občanov už volilo alebo chce voliť poštou, ale narážajú na množstvo problémov. Niektorí stále márne čakajú na hlasovacie lístky, iní nedostali kompletné zásielky hlasovacích lístkov či úradné obálky.

Tisíce ďalších voličov – študentov či pracujúcich – sa môžu vydať na cestu domov na Slovensko a zvoliť lepšiu budúcnosť pre všetkých občanov Slovenska. Potrebujú však počuť, že o ich hlasy stojíte. Každý z vás určite pozná niekoho, kto je v tejto chvíli v zahraničí. Spýtajte sa ho alebo jej, či volil poštou, a ak nie, pozvite ich na návštevu – 29. februára 2020.

Liga za ľudské práva

Spolu s obyvateľmi Slovenska, ktorí sa tu nenarodili, ale na Slovensku z rôznych dôvodov žijú, chceme veriť, že vďaka týmto voľbám sa ľudia nebudú báť inakosti. Veríme, že sa k možnosti meniť v tejto krajine veci k lepšiemu dostanú ľudia, ktorí zastúpia čo najširšiu paletu menšín: národnostných, etnických, náboženských, ale aj ľudí so zdravotným hendikepom, mladých, starých, žien, ľudí s inou sexuálnou alebo rodovou identitou, ako aj ľudí pôvodom z iných krajín.

Preto by títo všetci, ktorých hlas často nepočuť, rozhodne mali ísť voliť. A mali by sme ísť voliť aj my. Pretože na Slovensku nám bude dobre len vtedy, keď tu bude dobre všetkým, bez rozdielu.

Sociálna oblasť

Sme krajina, kde máme veľký počet celoročných pobytových ústavov, kde tisíce seniorov, ľudí so zdravotným postihnutím a ľudí s duševnými problémami roky čakajú na smrť namiesto toho, aby žili v komunite medzi nami s primeranou podporou.

Ľudia v krízovej situácii potrebujú pomoc, radu, ale v prvom rade nádej, že svoju situáciu zvládnu. Preto potrebujeme, aby odborníci videli viac ľudí ako papiere a zákony. Potrebujeme, aby deti s postihnutím dostali asistentov, aby mohli chodiť do bežnej školy. Potrebujeme konečne prepojiť sociálnu a zdravotnú starostlivosť. Potrebujeme žiť inkluzívne.

OZ Dobrý úradník

Prispejme k zlepšeniu štátnej kultúry, otvorme nové riešenia vnútri systému a meňme vnímanie povolania úradníkov verejnosťou! Premeňme abstraktný štát na konkrétne tváre, pretože štátna správa je plná iniciatívnych, motivovaných a vzdelaných úradníkov, ktorých práca vo verejnom záujme napĺňa a ktorí ju považujú za zmysluplnú. Viem to, pretože aj ja som úradníčka.

Pretože nám to nie je jedno, poďme voliť!

Hana Strašáková, Milion chvilek

Ani bych neřekla, že se při akcích Za slušné Slovensko scházíme už dva roky. Odkaz Jána a Martiny je totiž ve společnosti pořád tak silný – a to především díky těmto akcím, díky neustálému upozorňování na událost, která nejen že připravila o život dva nevinné, schopné a nadané lidi, ale která odstartovala řetězec obvinění a dostala na světlo nespočet hrozivých podvodů, které vzbuzují větší a větší nedůvěru v instituce.

Ve středu jsem byla na debatě v Trenčíně s Fedorem Gálem a Andrejem Zháňačom. Když jsme si pak dále povídali o politické situaci na Slovensku a já jsem se dozvídala více detailů, další a další bizarní situace, které ve vaší republice převládají, asi poprvé mě napadla myšlenka, že žít v Česku vlastně není až tak špatné. Probírali jsme z různých úhlů pohledu, proč je důležitý aktivismus v našich zemích, co zmůžou občanské iniciativy a jak velkou jsou protiváhou politickým institucím. Jenže ať už jsou občanské skupiny a iniciativy sebelepší, je vždycky, vždycky a pokaždé nutné začít sám u sebe.

Když Fedor při zdánlivě neřešitelných situacích nadhodil řečnickou otázku Čo s tým? Ale čo s tým?, zjistili jsme, že to primární, čo s tým každý z nás můžeme udělat, je jít příkladem. Žít zodpovědně, slušně, s respektem k přírodě a s respektem k bližním. Ať už jde o šíření nacismu, oligarchizaci institucí nebo chladnokrevnou nájemnou vraždu.

Žijme svůj život zodpovědně. Hlídejme poctivost institucí, upozorňujme na společenské problémy. Při setkání se zlem pak můžeme stát v klidu a pevně na obou nohách s pocitem, že když nastane otázka Čo s tým?, budeme moct říct – žij zodpovědně svůj život občana – tak, jako já.

Na závěr bych ještě ráda zdůraznila, že se tu scházíme a upozorňujeme na problémy, které jsou ve vaší republice následně řešeny jen a pouze díky vám! K čemu by bylo náměstí bez hlasu lidu. Děkujeme vám, že jste nám vzorem, že se můžeme upínat k iniciativě na Slovensku jako k naději, že lidský hlas má v této společnosti smysl. Děkujeme!