Denník N

O bytostnej potrebe ľavicového buričstva

Autor je filozof, publicista, politik

Od finančnej krízy, teda už asi desať rokov, sa hľadajú korene súčasného nárastu pravicovo-nacionalistického vzplanutia naprieč Európou. Ale aj v USA.

V mainstreamovom diskurze sa zafixovala množina príčin, viazaná hlavne na nezvládnutú globalizáciu, rastúcu príjmovú nerovnosť, frustráciu tých globalizáciou „zabudnutých“, odstrčených či neúspešných. Už v diskusiách v politickej skupine sociálnych demokratov v europarlamente som sa usiloval ukázať, že príčiny sú inde. Že hodnotová a svetonázorová orientácia dnes (v systéme univerzálneho sociálneho zabezpečenia) sa nedá priamočiaro odvodzovať iba zo sociálno-ekonomickej situácie jednotlivcov či skupín. Paradoxne, tento zvyk viazať názory a politické preferencie na sociálnu realitu núti analytikov, komentátorov a ideológov k doslova konštruovaniu negatívnej sociálno-ekonomickej reality – aby sa im potom z tejto negativity ľahko odvodili nežiaduce politické orientácie.

Pozoroval som tento jav snáď vo všetkých krajinách: a dôvody, prečo napríklad vyhral Trump v štátoch s permanentným ekonomickým rastom a s nízkou nezamestnanosťou alebo prečo Salvini a Liga severu vyhrávajú v najvyspelejších regiónoch Talianska, alebo Kaczyński v dlhodobo prosperujúcom Poľsku, ostali nevysvetlené.

Prečo sa o Slovensku hovorí ako o konzervatívnej krajine a väčšina politikov prispôsobuje svoje témy, postoje a hodnoty tomuto obrazu? A to za situácie, keď ústavný systém, kodifikované právo, zmluvy o Európskej únii vykazujú skôr moderný, pokrokový rozmer? Ba ani „miklošovský“ neoliberálny model sa neviazal na žiaden konzervatívny cieľ (ako napríklad u amerických republikánov na náboženské komunity alebo u nemeckých ordoliberálov na oživenie miestnych komunít).

Odpoveď je jasná: Zápas proti komunizmu, teda vytvorenie demokratického politického systému v jeho všeobecnosti, potom štátne osamostatnenie Slovenska a napokon integrácia do Únie prekryli svetonázorové, hodnotové rozvrstvenie slovenskej spoločnosti. V pozadí týchto troch historických krokov, ktoré sme absolvovali v dejinne extrémne krátkom čase, samozrejme, hodnotové protiklady bublali, ale nestali sa principiálne dominantné.

Bol to práve Smer, ktorý začal politickú diferenciáciu, ale na sociálno-ekonomickej pôde. Oproti celým spektrom akceptovanej neoliberálnej transformácii (vrátane vtedajšej SDĽ) postavil koncept sociálneho štátu (a čo-to z neho aj uskutočnil, aj keď v okovách oligarchického zovretia…).

Na druhej strane sa formovala konzervatívna línia, od počiatku stojaca na pozícii politického katolicizmu. Spomeňme si na Čarnogurského útok proti slobodnej voľbe interrupcie hneď po „Nežnej“ (čo mu spôsobilo nečakaný pokles voličov či voličiek), odchod KDH z druhej Dzurindovej vlády (pre blokovanie aplikácie vatikánskych zmlúv). Ale predzvesťami boli už Lipšicove úsilia o rozšírenie výhrad vo svedomí, útoky na súdnictvo, predovšetkým európske, ktoré interpretovalo zmluvy EÚ v „hodnotových“ otázkach (LGBT, registrované partnerstvá atď.) skôr v liberálnom duchu. Palkov spor s KDH, jeho útok na západoeurópske kresťanskodemokratické strany, že podľahli liberalizmu, ťaženia „posledného križiaka“ Krajniaka sú už priamo namierené proti všetkému liberálnemu. A pre túto líniu patria do jedného vreca liberáli aj ľavičiari: sú to dediči osvietenstva.

Áno, osvietenstvo a všetko, čo podľa týchto bojovníkov za pravú vieru z neho pochádza a sa ním napája, je tým, čo ničí „našu“ civilizáciu, čo nás vykoreňuje, odtrháva od rodnej zeme: a, rozumej, civilizáciou, koreňom a zemou je katolicizmus; a to ani tak nie ten rímsky, ten je príliš univerzálny a všeľudský, ale ten náš národný; ten ochranný, protekcionistický. Prorocko-mesianistický v Kuffových extázach; politicko-fašistický v Kotlebovej vízii národno-klerikálneho štátu.

Spoločným menovateľom je presvedčenie, že reprezentatívna demokracia, právny štát a ľudské práva sú príliš slabé, aby ochránili „tradičné hodnoty“, „naše korene“, „slovenské“ rodiny, mravnú a národnú čistotu – všetko videné cez zidealizované národné vzory. A, samozrejme, ako opozícia k rovnako zidealizovanému vzoru „Západu“, ktorý v očiach jeho ideológov predstavuje vrchol pokroku, humanity a slobody. V očiach jeho odporcov sa však tradične spájal s obchodníckym duchom, manchesterským industrializmom, židovským kapitálom, skazenosťou mesta a liberálnym voľnomyšlienkárstvom.

Táto myšlienková schéma je živá najmenej 150 rokov. A tak pre konzervatívcov aj dnes nebezpečenstvá prichádzajú „zvonka“, ako javy našej slovenskej „prirodzenosti“ cudzie, cudzorodé, neslovenské, ohrozujúce! Migranti, Soros, NATO, islam, LGBT, liberalizmus… to sú rovnaké kategórie rozkladajúce našu pôvodnú, mravne čistú, rýdzu slovenskosť.

Druhým zdrojom či prameňom, z ktorého sa živí slovenská ultrapravica, je potreba antikonvenčnosti. Tá nie je redukovateľná na antiestablišment, na „protisystémové“ postoje. Je to generačné ozvláštňovanie sa: tragédiou je, že to fašizujúce nemá reálnu ľavicovú alternatívu. Antifa je vždy u nás len reakciou ad hoc.

Mladá generácia potrebuje revolučnú, a ak nie, tak aspoň buričskú alternatívu. To buričské naladenie sa má „sprava“ o čo oprieť v zmysle univerzalizujúcich hodnôt: o národ, o vieru, o Boha; historicky o symboly Hlinku (v tichosti a skrytosti o Tisa – ešte aj s tým magičnom zakázanosti); to všetko v konzervatívnej interpretácii, lebo Slovensko si liberálnu a ľavicovú alternatívu nevytvorilo.

Liberálna bola vždy spájaná s čechoslovakizmom a za ideami občianstva a demokracie sa vždy skrýval pražský centralizmus a česká dominancia. Ľavicový koncept prijal tento rámec a po vojne jeho vývoj úplne zastavila stalinizácia. Po novembri ’89 je vývoj ľavice tragický: sociálna demokracia, ktorú som krátko viedol, bola zatienená sporom o rozdelenie republiky, KSS sa v skutočnosti nedokázala transformovať na „demokratickú ľavicu“ a Smer, ktorý som sa usiloval posunúť od pragmatického stredu doľava, napokon podľahol záujmom veľkého biznisu a Fico neodolal lákadlám tradicionalizmu, nacionalizmu a konzervativizmu à la Orbán.

„Ľavicové buričstvo“ si v tejto fáze nevie nájsť historické vzory ani víziu budúcnosti. Proste, reálne nie je. Chmelárovo úsilie je buričské, ale nie je vynaliezavé, inovatívne, je echom, ozvenou starej dobrej ľavice. Tá však už nepriťahuje! A tak jediná ponuka v ideologickom diskurze je pravicová, konzervatívne buričstvo à la Kotleba, absorbujúce aj jeho okrajové podoby neonacizmu a skinheadstva.

Progresívne Slovensko sa v počiatku javilo ako kultivovaná stredoľavá opozícia voči spiatočníctvu politického katolicizmu, etnického nacionalizmu a protieurópanstva. Nachádzalo oporu v mladej „buričskej“ generácii, ktorá chcela byť moderná, pokroková, európska i svetová – a chcela byť opozíciou konzervatívnej reakcii v akejkoľvek podobe. A stále chce byť! PS však túto nádej nenaplnilo, stratilo sa v technokratizme a akademickej ťažkopádnosti. A tak „revolučne“ skôr – vo svojej prostoduchosti – vyznieva Matovič, oplývajúci práve tým, čoho by sa naša politika mala zbaviť, „nápadmi“. Či inak povedané – avantúrami!

Komentáre

Teraz najčítanejšie