Denník N

Kto zmení Slovensko?

Nezatracujem dobré v mene dokonalého, ale kladiem si otázku, či naozaj nechce Slovensko viac.

Autor je bývalý člen Rozpočtovej rady, vyučuje na univerzite v Yorku 

Osobne sa rád pohybujem v prostredí, ktoré je rozmanité, otvorené voči svetu a novým nápadom, riadené písanými aj nepísanými pravidlami slušnosti a je v zásade meritokratické. Spoločnosť na Slovensku – ba ani len Bratislavu – žiaľ takto nevnímam.

Zdá sa mi, že nadšenie a ťah na bránu, ktoré bolo cítiť v čase okolo vstupu do Európskej únie, je preč. Slovensko sa cíti dobre v bezvetrí hlavného pelotónu, nemyslí na únik, nechce byť hviezdou. Čoraz menej známych na Slovensku mi rozumie, keď im o tomto rozprávam, a ešte menej z nich cíti urgentnú potrebu niečo zásadne zmeniť.

Kladiem si preto otázku: ak mnohí mladí, vzdelaní, scestovaní a na Slovensku úspešní ľudia nebudú veci meniť, kto potom zmení Slovensko? Na základe mojich skúseností, Slovensko zmenia ľudia, ktorí tam nemajú čo stratiť.

Slovensku by zmena prospela. Žilo by sa lepšie, keby si ľudia viac dôverovali navzájom a verili aj férovosti systému, v ktorom žijú. Lepšie by sa podnikalo, viac by sa investovalo do strojov, aj do mozgov. Aj hokej by mohol byť znovu na svetovej špičke.

Nezatvárajúc oči pred problémami, ktoré by väčšia otvorenosť a rozmanitosť priniesli, celkovo by to znamenalo väčší blahobyt vďaka inováciám, intenzívnejšej súťaži o zákazníka či pracovné miesto a v starnúcej spoločnosti aj pohodlnejší život v starobe.

Treba však rátať s tým, že občania takúto zmenu nechcú. Možno im vyhovuje, keď nie všetko má jasné pravidlá alebo cenu, keď sa niektoré veci dajú „dohodnúť“ za dverami, alebo zahladiť pri poháriku dobrého vína.  Ktovie, kedy sa zíde niekomu v rodine, že sa práca prideľuje a oceňuje nie nutne podľa výkonu? Všetci z niečoho musíme žiť, tak prečo by niekto platil viac za  kachličky do kúpeľne, keď sa to dá aj bez účtu? Radšej takéto istoty ako dynamickosť otvorenej spoločnosti.

Možno postačia aj pomalé zmeny

A možno Slovensku stačí odteraz aj pomalá zmena. Tvár krajiny sa v mnohom a výrazne zmenila v posledných troch desaťročiach, z čoho sa najmä starší ľudia stále len spamätávajú. Únavu zo zmien, aj pozitívnych, nemožno podceniť. Najväčšie zmeny nastali v oblastiach, kde pôsobia globálne trhové sily, alebo toľkokrát zatracovaný „Brusel“.

Kde dominuje domáce politikum, zmeny sú buď pomalé, žiadne, alebo sledujeme kroky späť. Možno to takto v zásade vyhovuje aj tým mladším, úspešným.

Tablet si vedia kúpiť na každom rohu a za päť minút si už sťahujú videá zo zámoria alebo čítajú zahraničné magazíny. Majú prístup k mnohému z toho, čo rozmanitosť ľudstvu prináša bez toho, aby im pod oknom nejakí zahalení cudzinci vyhadzovali autá do vzduchu.

Miesto v dobrej škole pre deti už nejako zohnali a medzi kontaktmi v najnovšom smartfóne majú zachytenú každú profesiu od gynekológa po inštalatéra. Sieť známostí im v rámci mnohosmerného barteru promptne vyrieši každý problém, ktorý sa môže vyskytnúť v ich múrom obohnanej izolačke.

Stali sa súčasťou systému a nežije sa im v ňom zle. Hromžia na vládu, na drzých úradníkov a na parkovanie v meste, ale v podstate chybu v systéme nevidia. Ten zvyšok sa už nejako časom vyrieši.

Naozaj nechceme viac?

Nezatracujem dobré v mene dokonalého, ale kladiem si otázku, či naozaj nechce Slovensko viac. Na Slovensku je a bude stále veľa zaujímavých príležitostí. Aj v súkromnom sektore je stále čo doháňať, veď nákup televízora online môže aj so zaplatením a doručením trvať vyše týždňa.

Zaujímavé príležitosti rozhýbať zaostalý systém sú však najmä vo verejnej sfére, od miestnej škôlky po Národnú banku Slovenska. Podľa niektorých hodnotení už máme jednu univerzitu v rebríčku 500 najlepších na svete a iste má Slovensko aj na viac.

Významnou pozitívnou zmenou nemusí byť revolúcia či bláznivý experiment. Nejde ani o prekonanie alebo poníženie istej generácie. Vo väčšine prípadov, ktoré mi napadajú, by šlo len o nastolenie slušného (medzinárodného) štandardu, z ktorého by následne mala prospech veľká väčšina.

Išlo by o vyslobodenie potenciálu Slovenska uviaznutého v pavučine netransparentných vzťahov a mentálnej uzavretosti.

Predpokladajme, že by Slovensko chcelo viac. Kľúčovou otázkou je, kto by takú zmenu inicioval a presadil. Podľa mojich skúseností sú toho schopní najmä ľudia, ktorí na Slovensku nemajú čo stratiť. Sú to ľudia, ktorí nemusia rátať s tým, že by prípadný neúspech či úspech ohrozoval v budúcnosti ich samých.

Ľudia, ktorí nebilancujú, že sa v rámci nového budú musieť nejako dohodnúť s nositeľmi starého. Možno preto, lebo sú medzinárodne mobilní alebo sú úspešní v oblasti nezávislej od oblasti, ktorú menia. Môžu byť aj jednoducho „za vodou“, a to vlastným usilím. Tieto kritériá potenciálne spĺňa široké spektrum ľudí od zamestnanej dôchodkyne s prijateľným dôchodkom až po bývalého konzultanta McKinsey.

Séria nedávnych udalostí či už z hospodárskeho, politického alebo športového diania naznačuje, že je momentálne na Slovensku v dôležitých oblastiach takých ľudí málo. Našťastie viac neziskových organizácií sa venuje mentoringu mladých ľudí. Pomáha im, aby sa stali outsidermi v tom dobrom zmysle slova, hlavne prostredníctvom medzinárodne konkurencieschopného vzdelania.

Často počujem a čítam, že by sa títo mladí ľudia mali vracať zo zahraničia čo najskôr a pomáhať krajine, v ktorej prežili detstvo. Mám celý zoznam argumentov, prečo by tak nie nutne mali robiť. Touto úvahou mi do zoznamu pribudol ďalší: ak chcú niekedy Slovensku citeľne pomôcť, mali by si zachovať profesionálny odstup.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie