O reálnej či fiktívnej bezmocnosti mocných

Autor je nezávislý poslanec NR SR

Prednedávnom som členom slovenskej vlády adresoval sedem interpelácií. Dovoľte mi zareagovať aspoň na niektoré z ich odpovedí.

Predsedu vlády a ministra kultúry som sa pýtal, ako je možné, že významná Národná kultúrna pamiatka Kaštieľ v Moravanoch sa dostala do súčasného katastrofálneho stavu, kto je za túto situáciu menovite zodpovedný, aká politická a trestnoprávna zodpovednosť bude voči tejto osobe vyvodená a ako plánujú ministerstvo a vláda túto situáciu riešiť.

Odpovede oboch opýtaných boli takmer zhodné. Informovali ma o tom, že majiteľom objektu sú slovinskí štátni občania, ktorým boli uložené pokuty vo výške 3 300 a stotisíc eur. Tieto pokuty však vlastníci neuhradili a konaniam v tejto veci sa vyhýbajú.

Snahy o vyvlastnenie pamiatky boli neúspešné, pretože sa údajne nepodarilo nájsť seriózneho záujemcu, v prospech ktorého by bola vyvlastnená. Trestné konanie vo veci podozrenia zo spáchania zločinu zneužívania vlastníctva v zmysle Trestného zákona bolo prevzaté Slovinskou republikou, a preto Slovenská republika nemôže v predmetnej veci konať. Konečné rozhodnutie nebolo Slovenskej republike dosiaľ doručené.

Navyše, aby toho nebolo málo, celé Kocúrkovo je o to väčšie, že, ako som sa dozvedel z odpovede pána ministra Maďariča, konanie pred Krajským pamiatkovým úradom Trnava bolo sťažené aj vydaným uznesením Okresného súdu v Piešťanoch o predbežnom opatrení, ktoré zakázalo s pamiatkou nakladať. V danej veci konala – opäť však bezvýsledne – aj Pamiatková inšpekcia ministerstva kultúry… a tak podobne.

Takže mám doplňujúcu otázku ku kauze Moravany: Koľkokrát bola poslaná protestná nóta Slovinskej republike a koľkokrát bol v tejto veci predvolaný slovinský veľvyslanec, keď konanie v tejto veci prevzala na seba Slovinská republika a čas pracuje proti nám?

V polovici apríla som interpeloval ministra životného prostredia Petra Žigu vo veci takzvaných hausbótov na dunajských ramenách pod Bratislavou. Odpoveď mi prišla 22. mája, teda osem dní po zákonom stanovenej lehote. Nestalo sa tak prvý ani druhý raz, a preto podľa známeho trikrát a dosť budem v tejto veci aj postupovať.

Z odpovede ministra Žigu som sa dozvedel, že predmetné zariadenia sa nachádzajú na území, ktoré je súčasťou Chráneného vtáčieho územia Dunajské luhy a čiastočne aj Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy. Podľa zákona o ochrane prírody a krajiny je v tomto prípade na státie plávajúceho zariadenia na vodnom toku alebo inej vodnej ploche potrebný súhlas okresného úradu, odboru starostlivosti o životné prostredie s účinnosťou od 1. apríla 2014. Väčšina plávajúcich zariadení bola v danom území umiestnená vraj už pred uvedeným termínom, teda v čase, keď uvedený súhlas nebol potrebný.

K tomu mám tieto doplňujúce otázky či komentáre: V príslušnom zákone sa hovorí o státí, a nie o výstavbe, umiestnení či inštalácii, takže po 1. apríli 2014 nastali dve možnosti: buď sa tieto objekty dodatočne legalizovali, alebo na dunajských ramenách stoja bez povolenia, teda nelegálne. Nemusím azda zdôrazňovať, že tieto možnosti sa od seba líšia len tým, že jedna je horšia ako druhá.

Ak by sme aj uznali, že väčšina týchto objektov tu bola umiestnená pred 1. aprílom 2014, ako sa nakladá s tými ostatnými? Prečo bola novela príslušného zákona prijatá, respektíve nadobudla účinnosť až od 1. apríla 2014, keď táto vláda bola vymenovaná dva roky predtým a nič jej nebránilo zákon novelizovať podstatne skôr? Argument, že táto kauza nebola dávno známa, neobstojí, lebo nielen médiá, odborníci a občianski aktivisti, ale aj ja a kolega Hlina sme z tohto miesta viackrát upozorňovali na to, že ide o závažný problém, a apelovali sme na vládu, aby sa ním zaoberala.

Na otázku, kto povoľuje vjazdy motorových vozidiel k týmto objektom, som sa dozvedel, že takéto súhlasy sú vydávané pre občianske združenia, najmä ochranárske, pre rybárov, ale aj pre súkromných majiteľov pozemkov a nehnuteľností, ak nemajú možnosť iného prístupu. Tak toto je už naozaj vrchol, vážení! Najskôr niekomu dovolíme umiestniť v chránenom území niečo, čo tam nemá čo hľadať, a potom mu k tomu ešte povolíme prístup Landroverom, lebo veď ako by sa tam inak, chudáčik, dostal?

To, že som žiadal doložiť stanoviská príslušných orgánov, ktoré som nedostal, a to, že som sa pýtal aj na to, či náhodou existencia a prevádzka hausbótov plus prístup motorovými vozidlami k nim neohrozujú vodné zdroje, na čo som odpoveď taktiež nedostal, je už len čerešničkou na torte, lebo veď čo tam po nejakej vode, všakáno! Hlavné, že jej ochranu sme slávnostne a za zvukov fanfár vlani (apropo, dosť čudesne) dostali aj do ústavy.

Odpoveď ministra Žigu na moju interpeláciu považujem nielen za neuspokojivú, ale za priam škandalóznu.

Už začínam mať podozrenie, že odpovede na moje interpelácie sa píšu cez kopírovací papier tak, že sa len vymenia osoby a obsadenie, ale inak je obsah stále rovnaký: všetko je v poriadku, a ak náhodou aj nie, potom každý kompetentný urobil všetko, čo mal a čo bolo v jeho silách, nikto nie je za nič zodpovedný, a ak aj zodpovedný je a dokonca mu je udelená pokuta alebo iná sankcia, jednoducho ju ignoruje, pojednávaniam sa vyhýba a národné kultúrne pamiatky, vzácna príroda, krajina, verejné priestory i štátne financie odchádzajú do nenávratna. A príslušné orgány Slovenskej republiky sa tvária, že sú voči tomu úplne bezmocné.

Otázka znie: načo ich potom máme? Parafrázujúc Václava Havla: Je táto bezmocnosť mocných reálna alebo len fiktívna? Mňa totiž odpovede typu: Áno, prichádzame o obrovské hodnoty, ale nemôžeme nič proti tomu robiť, lebo mimozemšťania…(tentoraz preoblečení za záhadných Slovincov, inokedy za zelených mužíčkov či niekoho iného) jednoducho neuspokojujú. Prepáčte!