Alibisti a Ficových tridsať percent

Poznáme priveľa desivých príbehov, filtrujeme ich cez seba, dotýkajú sa nás a musíme sa s nimi vyrovnávať. Vieme sa zachraňovať radosťou z iných vecí, veselosťou, tieto prostriedky však neslúžia na to, aby nejakým spôsobom vytesňovali to zlé, čo sa stalo. Jeden z najdesivejších príbehov mal práve druhé výročie. Tlačíme ho pred sebou ako skarabeus a bude to tak, až kým sa právoplatne neskončí. Potom si ho budeme „už len“ pamätať. Odkaz, v ktorom sľubujeme, že nezabudneme, je naozaj silný.

Veľmi sa nás to dotklo, ale videli sme niektorých ľudí škľabiť sa. Napríklad keď bývalý premiér podával demisiu u prezidenta, aj to z donútenia, lebo u nás je odstúpenie z vlastnej vôle dôvod na oslavu. Bezprostredne po vražde síce pozbieral toľko chochmesu, aby čin verbálne odsúdil, hneď však odmietol „politické zneužívanie tejto tragédie, ktoré takmer okamžite spustila slovenská opozícia“.

A pri druhom výročí sa zas blysol tým, že obeť urobil zo seba: nebyť vraždy, doteraz by bol predsedom vlády s tridsiatimi percentami podpory. V tých slovách bolo toľko empatie ako v hŕbe konského hnojiva. Vy čo cítite v súvislosti s vraždou? Technický následok? Tak zneli vysvetľujúce slová Erika Tomáša, ktorý rovnako spôsobne ako jeho šéf pritancoval objasniť kontext. Tí dvaja tuším položili životy len preto, aby vám pošramotili kariéru.

No keby som sa cítila za tie vraždy morálne vinná, nesprávala by som sa inak.

Čo keby ste sa šli zodpovedne zmeniť niekam, kde vám nebude moc ďalej deštruovať tie atrofované duše?

Oslávte s nami 17. november kvalitným čítaním z knižnej edície Denníka N. Len dnes kniha 1989. Pád sovietskeho impéria s 20 % zľavou na obchod.dennikn.sk