Prečo sa vo Veľkom Krtíši organizovania protestov nechytili mladí, ale stará garda? Boja sa, tvrdí Jozef Filkus
Po vraždách Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej zorganizoval v meste, v ktorom je silný Smer aj Kotleba, 14 zhromaždení Za slušné Slovensko. Jozef Filkus vysvetľuje, prečo to museli ťahať ľudia, ktorí sa angažovali už v revolúcii v roku 1989.
Kde vás pred dvomi rokmi zastihla informácia o tom, že zavraždili novinára Jána Kuciaka a jeho partnerku Martinu Kušnírovú?
Práve som cestoval na lekárske vyšetrenie do Banskej Bystrice. Tej správe som nechcel veriť, myslel som si, že je falošná. Uveril som, až keď tú informáciu opakovali vo všetkých správach. Bol som v šoku, vedel som, že to výrazne zmení celú krajinu, bude to však chcieť angažovanosť ľudí. Vtedy som ani len netušil, že vznikne čosi ako Za slušné Slovensko a rozleje sa obrovská vlna po celej krajine.
Čo ste chceli robiť?
Nemal som konkrétnu predstavu, len som premýšľal, lebo bolo jasné, že to nesmieme nechať len tak. Keď sa už rozbiehali zhromaždenia po Slovensku aj po svete, Veľký Krtíš bol mimo tohto záberu.
Predsa len, dlhodobo tu majú úspech smeráci a kotlebovci, elity sú zväčša preč, mladí tiež, a tak tu nie je veľa ľudí, ktorí by sa chceli aktivizovať. Aj ja s manželkou sme premýšľali, že svojou účasťou podporíme skôr akcie v Bratislave či Banskej Bystrici.
Čoskoro sa mi však ozval kamarát Bohuš Beňo, právnik, bývalý námorník, ale aj okresný koordinátor a neskôr šéf Verejnosti proti násiliu vo Veľkom Krtíši z čias revolúcie. Povzbudil ma, aby sme urobili zhromaždenie aj u nás. Dohodli sme sa, že akciu zverejníme na Facebooku a obvoláme našich známych a kamarátov, o ktorých vieme, že patria k slušnej časti spoločnosti.
Prišlo 50 ľudí. V porovnaní s inými mestami veľmi málo.
Ja to nevnímam ako neúspech. Na celoslovenské pomery nás síce bolo málo, ale vidieť vo Veľkom Krtíši takúto masu bolo nádherné. Bol 2. marec 2018, vonku bol obrovský nečas, snežilo. Aj vzhľadom na počasie som mal radosť. A ešte raz – žijeme v meste, kde roky bodujú Smer a ĽSNS.
Prvé dve zhromaždenia sme ešte nespolupracovali s hnutím Za slušné Slovensko, skoordinovali sme sa až pri treťom. Vždy sme to robili na kolene a sami s už spomínaným Bohušom a ďalším kamarátom Eugenom Káderom, ktorý v roku 1989 moderoval mítingy vo Veľkom Krtíši a bol aj miestnym hovorcom VPN.
Práve to je zaujímavé – vy máte 56 rokov, Beňo aj Káder ťahajú na sedemdesiatku. Inde sa vo veľkom zapájali mladí ľudia, v Krtíši nie, všetkých doterajších 14 zhromaždení musela riešiť stará garda.
Mnoho mladých je preč za prácou v zahraničí, domov chodia len raz za čas. Navyše, nejakí mladí sa predsa len pripojili, napríklad Ivan Vredík mladší nám zhotovil plagáty či pripravil videoprojekciu.
Áno, naša predstava bola, že my starší to rozbehneme a že potom to už potiahnu mladí. Nestalo sa. Oslovil som viacerých, až na pár výnimiek to nefungovalo a aj tie výnimky nakoniec odišli za prácou inam.
Mnohí mladí v Krtíši volia kotlebovcov, ďalším sa zase nechce zapájať. Navyše, nie všetci sú preč. Nie je argument odcestovaním za prácou výhovorka?
Hlavný problém je v tom, že mladí tu majú strach. Keď s nimi hovorím, vravia, že sa boja a že nechcú, aby do nich niekto len tak kopal. Postaviť sa na námestie a povedať pár viet tiež nie je jednoduché. Ťažké je dokonca aj čítať posolstvá iných, napríklad list od rodičov či súrodencov obetí.
Strach? A z čoho? Nie je za tým skôr ľahostajnosť, nechuť niečo robiť?
Ale veď ani nám nebolo všetko jedno. Tiež sme netušili, ako na nás zareagujú smeráci a kotlebovci. V malom meste každý každého pozná. Sám seba som sa pýtal – nebudú nás za tieto akcie urážať miestni straníci, ale aj ich voliči? Nebudú nám chcieť ublížiť?
Trochu prehnané obavy, nie?
Ale veď nejaké nepríjemné reakcie aj boli. Miestny smerák a župný poslanec mi
