Slovensko treba zachraňovať odspodu
Ľuďom na Slovensku stačí často emociálny zážitok, na reflexiu nemajú vôľu.
Autor je bývalý politik
Na Slovensku žije veľa zaujímavých ľudí. Sú to odborníci v najrôznejších odvetviach, aktivisti tretieho sektora, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky. Slováci sú pracovitý, pohostinný národ, vedia byť priateľskí a vytvárať osobné vzťahy. Na Slovensku tradícia, rodina a rodinné sviatky stále nie sú prázdnymi slovami. Keď sa však pozrieme na novodobé dejiny Slovenska, na najvyššej úrovni nášho politického života nenachádzame takmer žiadny príbeh, ktorý by nakoniec nesklamal. Na Slovensku zostávajú legendami najskôr ľudia, ktorých život sa skončil tragicky, podobne medzi našimi svätými sú najskôr ľudia, ktorí zomreli ako mučeníci. V politickom a spoločenskom živote ťažko nachádzame príbehy, ktoré tvoria nespochybniteľný životný oblúk, a keď aj také boli, rýchlo sa na ne zabudlo.
Samozrejme, stáročia nám vládli iní a nenaučili sme sa vládnuť, nenaučili sme sa, že nás raz budú posudzovať dejiny. Nemáme zmysel pre pamäť. Ale na druhej strane, tie elity vytvárali ľudia, oni rástli tak, že sa ľuďom prispôsobovali. Ľuďom na Slovensku stačí často emociálny zážitok, na reflexiu nemajú vôľu. Aj dnes im postačuje, že ich túžbu po vyrovnaní sa s korupciou predstavuje človek, ktorý síce vie ukázať na chyby protivníka, ale jeho slovník je vulgárny, natočil tajne rozhovor s iným politikom a potom ho zverejnil a mohli by sme pokračovať – hlavná vec, že sa nám páči. Za nejaký čas možno od neho odskočíme, ako sme odskočili od predchádzajúcich „záchrancov“ Slovenska, a potom si nájdeme niekoho iného. A takto sa to za roky slobody stále opakuje. Tak čo bolo skôr? Dobrí, ale naivní slovenskí ľudia bez pamäti, alebo vodcovia, ktorí nakoniec pravidelne sklamú?
Ale nie sú to len obyčajní voliči. Dve hlavné tváre novembra 1989 prepožičali pred
