Zúfalí ľudia písali prezidentovi Tisovi. A čo na to on?

Jediná nádej. Posledná záchrana. Dobrý otec. Aj takýmito slovami sa obracali mnohí slovenskí Židia v listoch na prezidenta vojnového Slovenského štátu Jozefa Tisa. Američanka Madeline Vadkerty objavila v Slovenskom národnom archíve plné škatule takýchto listov a rozhodla sa pátrať po ďalších osudoch pisateľov. Tie osudy boli vo veľkej väčšine prípadov tragické. V knihe Slovutný pán prezident, ktorú v marci vydá Absynt, ponúka trinásť dokumentárnych poviedok. Tie otvárajú málo známe kapitoly holokaustu na Slovensku. Jednou z nich je príbeh ružomberskej učiteľky jazykov Eugenie P., ktorú štát pripravil aj o to posledné.

Boa
Eugenia P., Ružomberok

Bolesť hrdla. Vracia sa každú jeseň. A zostáva s ňou až do jari. Bolesť, verný spoločník. Neviditeľné klince zaseknuté v sliznici hrdla. Bolí každý nádych. Každé prehltnutie. Každý jeden úsmev. Nevinná bolesť. A predsa sa zdá, že oddeľuje hlavu od zvyšku tela.
Eugenia P. naposledy prešla prstami po svojom boa. Bol to láskavý dotyk. Nežný. Ten kus oblečenia má takmer celý život. A naraz musí preč. V tej chvíli ju prepadla vlna obrovského smútku.
Pre túto sedemdesiatosemročnú učiteľku francúzštiny bol život pod čižmami ľudáckeho režimu čoraz zložitejší a ťažší. Prišla tretia krutá zima za sebou. Akoby vojna ovplyvňovala aj počasie – dokonca aj tu, v Ružomberku, ďaleko od bojového frontu.
To kožušinové boa bolo pre ňu dôležité práve v tomto čase. Potrebovala ho, aby svoje krehké hrdlo udržala v teple. A teraz sa ho musí vzdať – musí ho odovzdať gardistom na základe najnovšej vyhlášky, ktorá Židom zakazuje vlastniť kožušiny. Načo to všetko potrebujú?
Jej život sa v tých rokoch premenil na nepretržité kľučkovanie medzi čoraz absurdnejšími nariadeniami. Zakaždým hľadala nejakú štrbinku, v ktorej by mohla na chvíľu pokojne pokračovať v bežnom živote. Teraz je to boa. Čo ďalšie jej zoberú? „Chceš, aby som šla s tebou?“ spýtala sa jej dcéra Sidónia. „Alebo tam môžem ísť aj sama a ty ma zatiaľ počkáš doma v teple. Vrátim sa hneď, keď to vybavím.“ Eugenia však krútila hlavou. Nie, nie, ešte naposledy sa s ním rozlúčim.

Keď sa k moci dostal nový režim, Eugenia bola prekvapená koľko antisemitskej propagandy zrazu vyvrelo na povrch. Kruté kresby a heslá opisujúce Židov ako nepriateľov Slovenska sa objavili takmer v každom výklade i novinách, štvavé heslá sa ozývali aj zo žurnálov pred filmovými predstaveniami. Bolo to všade!
Naozaj tomu ľudia veria? Karikatúre Žida s veľkým nosom, plným mešcom a tučným bruchom? Ktovie. Eugenia si však všimla, že na ulici ju niektorí ľudia prestali zdraviť a tvárili sa, že ju nepoznajú, hoci ešte prednedávnom to boli známi či dokonca kamaráti.
Kiežby ešte žil jej manžel Alexander – určite by sa oňho mohla oprieť. Ovdovela však už pred viac ako šesťdesiatimi rokmi. Je to veľmi smutný príbeh. Vydávala sa v sedemnástich. Dodnes si pamätá svoj svadobný deň, hoci je už tak veľmi vzdialený.