O slobode slova

Sloboda prejavu je jedným z najdôležitejších znakov demokracie. Možnosť vyjadriť svoj názor, ale aj nesúhlas. V posledných rokoch si však čoraz častejšie kladiem otázku, čo je v rámci slobody prejavu ešte akceptovateľné a čo je úplne za čiarou. Právne, eticky či hodnotovo.

Je otvorené prezentovanie nenávisti – osobnej, rasovej, religióznej, sexuálnej alebo sociálnej ospravedlniteľné slobodou prejavu? Sú novodobí podporovatelia nacizmu, komunizmu a akejkoľvek totalitnej ideológie ešte súčasťou demokracie? Treba s ľuďmi ako Kotleba, Blaha, Harabin alebo Daňo diskutovať, ignorovať ich alebo sa voči nim ostro postaviť?

Fascinuje ma, ako sa títo kazatelia na jednej strane tvária, že im ide o pravé hodnoty – dobro, právo a spravodlivosť … A na druhej šíria vulgárne a primitívne zlo. Lebo nenávisť, identifikácia nepriateľa, jeho verejné potupenie a rituálna poprava spoľahlivo fungujú od začiatkov ľudstva.

Parafrázujúc aforizmus Stanislawa Jerzyho Leca: Pozrite, musel som tie svine zadupať do zeme. Lebo iba ja vám môžem dať všetko to dobro, hoci aj násilím.

Začiatkom deväťdesiatych rokov som sa po absolvovaní FFUK dostal po prvý raz do Londýna. Konečne som mohol navštíviť miesta, ktoré som poznal iba z kníh. Jednou z najsilnejších spomienok bol