Od jaskyne k volebným urnám
Naša úspešná cesta k modernému spôsobu života sa začala prvou podanou rukou cudziemu človeku.
Ľudstvo prešlo obrovský kus cesty. Sme najúžasnejší príbeh tejto planéty. To, čo sme dokázali, je neuveriteľné. Ak si predstavíme, že by u nás pristáli mimozemšťania pred šiestimi miliónmi rokov, asi by nad nami iba mávli rukou. Práve sme sa lúčili so šimpanzmi, ale naša spoločná babička by za nás asi ruku do ohňa nedala.
Keby sa na nás prišli pozrieť dnes, padla by im sánka. Ani nie tak preto, čo všetko sme odvtedy vymysleli. Hoci aj to je úctyhodné. Ale skôr preto, kam sme sa ako druh posunuli. Čo všetko sme si o sebe boli schopní uvedomiť a ako sme sa naučili spolu žiť.
Je takým malým zázrakom, že dnes vojdete niekde v úplne cudzej krajine prvýkrát do nejakej kaviarne a úplne cudzí človek, ktorého vidíte prvýkrát v živote, vás prívetivo pozdraví, vy si v jeho jazyku vypýtate kávu a on vás rád a s úsmevom obslúži. Berieme to ako samozrejmosť, ale pred tisíckami rokov by to bol nereálny scenár.
Keby ste v praveku stretli cudzieho človeka, nedajbože ešte na jeho území, jeden z vás by pravdepodobne z tohto stretnutia neodišiel živý. Báli sme sa vtedy jeden druhého, chránili si svoje, nič nás nespájalo, ak sme nepatrili do toho istého kmeňa.
Ak nás ako ľudstvo niečo posúvalo dopredu, tak to bola práve
