Čo tento štát odkazuje mladým, talentovaným a odhodlaným

Slovenská vláda bude čoskoro rozhodovať o programe, ktorý by mal za približne milión eur ročne pomôcť doniesť pár desiatok ľudí zo zahraničných univerzít, firiem a výskumných pracovísk späť na Slovensko, aby robili pre štát.

Je jasné, že ani to nedorovná ponuky, ktoré dostávajú mimo Slovenska talentovaní ľudia s diplomom, no pár váhajúcich to môže presvedčiť.

V porovnaní so sumami, ktoré sa systematicky vyhadzujú na hlúposti a tunely v eurofondoch na ministerstve školstva, je milión eur zanedbateľná suma.

Skúsenosť nám zároveň ukazuje, že aj relatívne malá skupina vzdelaných a talentovaných ľudí dokáže svojím intelektuálnym vplyvom pomôcť štátu k správnym rozhodnutiam aj v prepolitizovanej verejnej sfére.

Celé sa to navyše náramne hodí do aktuálnej vlny akéhosi nového vlastenectva.

Najväčší frajer v kaviarni už nie je účtovník, ktorý sa z kancelárie bratislavského biznis centra stará o klientov niekde v Portugalsku, ale napríklad tridsiatnik, ktorý robí pre štát, a už po pár rokoch praxe rutinne kraľuje debatám medzirezortných odborných komisií.

Vďaka za tú módu, potrebovali sme už aj iné ako valaškové vlastenectvo a úroveň našej verejnej správy si zjavne pýta nové podnety.

Ale vráťme sa späť na zem. Hoci je štát najbohatší z nás, nemôže svoju atraktivitu budovať na tom, že pracovné miesta extra dotuje. Ani v prípade špecialistov.

Spomeňme na príbeh tisícok eurofondových úradníkov, ktorých štát pred rokmi zháňal za extra platy. Keď sa to horko-ťažko podarilo, noví úradníci pochopili systém a veľká časť z nich odišla robiť eurofondových poradcov. Aj preto sa štátu v eurofondoch tak darí.

Jediná normálna cesta, ako trvalo zatraktívniť štát ako zamestnávateľa a objednávateľa služieb u slušných a bystrých ľudí a firiem, je trpezlivo, no neustále vyžadovať, aby sa úrady správali aspoň natoľko korektne ako súkromné organizácie.

Alebo aby aspoň v tých najviditeľnejších prípadoch nekonal štát presne opačne, ako káže rozum a morálka.

Napríklad ako minister vnútra, ktorý má na starosti verejné obstarávanie, a buduje v hlavnom meste klientske centrum štátnej správy tak, že niekoľkonásobne obíde povinnosť tendra.

Alebo ako vedenie katastra, ktoré keď môže dostať od osvedčených programátorov zadarmo riešenie problému, na ktorý už minulo milióny eur, radšej nahovorí konkurenciu, aby im riešenie ukradlo a dodalo štátu za peniaze.

Samozrejme, aj takto riadený štát prežije a kto sa mu prispôsobí, nemusí sa mať zle. Len sa potom nečudujme, že musíme uplácať vlastných študentov, aby boli ochotní vrátiť sa žiť a pracovať domov.