Denník NViera za čias ŠtB. Slovenský film Služobníci mal slávnostnú premiéru na festivale Berlinale

Foto - Punkchart films/Juraj Chlpík
Foto – Punkchart films/Juraj Chlpík

Film Ivana Ostrochovského o kňazoch za totality korunuje úsilie slovenského filmu vyšvihnúť sa na svetovú úroveň.

Festival Berlinale je jedno z najlepších filmových podujatí na svete. Každý deň zažíva desiatky premiér výnimočných snímok, slovenský film Služobníci však dokázal aj v takejto konkurencii vyniknúť.

Máloktorú premiéru uvádza sám riaditeľ festivalu oblečený v čiernom kňazskom rúchu. A keď si pred divákov zavolal delegáciu k nášmu filmu, všetci sa ani nezmestili na pódium, tak veľa ich bolo.

Čiernobieli Služobníci sú príbehom kňazov, ktorí mali v totalitnom Československu na výber z dvoch možností. Mohli buď s režimom kolaborovať (presne na to komunistický režim začiatkom normalizácie zriadil cirkevnú organizáciu Pacem in terris), alebo sa mohli vydať „cestou svedomia“, ktorá bola riskantná, mala svoju cenu.

V prostredí tajnej podzemnej cirkvi im hrozila pozornosť zo strany Štátnej bezpečnosti a ďalšie perzekúcie.

Aj keď sa príbeh filmu odohráva v minulosti, presnejšie na začiatku 80. rokov, dilema jednotlivca zoči-voči tlaku moci je téma, ktorá je univerzálna, a Ivan Ostrochovský to veľmi dobre vie. Nenakrútil obyčajný retropríbeh, ale snímku so širším, nadčasovým posolstvom.

Už hneď prvý hypnotický, vťahujúci záber dáva tušiť, že to bude výnimočný vizuálny zážitok, a ďalší sled podmanivých čiernobielych obrazov vás v tomto pocite utvrdí. Služobníkov ťažko v našom filme s niečím porovnávať. Nie je takým zveličením povedať, že tretí film režiséra a producenta Ivana Ostrochovského korunuje dlhoročné úsilie slovenského filmu vyšvihnúť sa na svetovú úroveň. Teraz sa to podarilo.

Slovenský kolektív

Hovoríme pritom o slovensko-rumunsko-česko-írskej koprodukcii s účasťou mnohých zahraničných mien. Jedným z hercov po boku slovenských nehercov je Rumun Vlado Ivanov (nemecká komédia Toni Erdmann či nemenej slávny rumunský film 4 mesiace, 3 týždne, 2 dni). Na scenári spolu s Ivanom Ostrochovským a Marekom Leščákom spolupracovala uznávaná britská scenáristka Rebecca Lenkiewicz.

Dalo by sa ďalej v tomto duchu chváliť spoluprácu našich a svetových filmárov, no v celkovom nadšení by nemala zaniknúť doležitá vec: že Služobníci nestrácajú svoju miestnu identitu, zostávajú slovenským a na Slovensku ukotveným filmom.

Kto sa díva pozorne, ten si môže všimnúť, že Ostrochovský obsadil do vedľajších úloh niekoľko kolegov. Až z toho máte pocit, že vidíte akési radostné kolektívne vystúpenie celej jednej generácie slovenských filmárov.

Berlinale, ktoré patrí s Benátkami a Cannes do veľkej trojky najlepších filmových festivalov, oslavuje sedemdesiat rokov od založenia s novým riaditeľom na čele a viacerými novinkami. Jednou z nich je sekcia Encounters určená pre „esteticky odvážne a inovatívne filmy nezávislých filmárov“, ktorá má byť akousi protiváhou hlavnej súťaže. Medzi prvých 15 zahraničných snímok sa dostali aj slovenskí Služobníci.

Meno Ivan Ostrochovský je v Berlíne známe. Pred piatimi rokmi tu úspešne uviedol svoj hraný debut Koza. Skutočný rómsky boxer v ňom stvárnil sám seba vo zvláštnom diele na pomedzí hraného a dokumentárneho filmu. Snímka Koza zaujala kombináciou nehercov, sociálnej drámy a výtvarne silnou statickou kamerou Martina Kollára. Niečo z tejto estetiky rozvíjajú čiernobieli Služobníci.

V príbehu dvoch kamarátov študentov na bratislavskej fakulte teológie dominuje kamera Juraja Chlpíka s pomerom obrazu 4 : 3, čo nie náhodou pripomína slávny film Ida. Filmy Poliaka Pawla Pawlikovského aj Ivana Ostrochovského sa odohrávajú v cirkevnom prostredí a na oboch scenároch sa podieľala tá istá britská autorka.

Umelecký noir

Vzhľadom na to, aká doležitá bola úloha kresťanského disentu a podzemnej cirkvi v novodobých dejinách Slovenska, je zvláštne, že doteraz umelci po tejto téme nesiahli. Pritom by sme u nás ťažko našli iný typ lokálneho príbehu, čo by spájal reflexiu dejín s duchovným rozmerom a výživným potenciálom trileru až hororu. Takí sú len Služobníci rámcovaní skutočným prípadom zavraždeného kňaza Přemysla Coufala.

Píše sa rok 1980 a neznámy páchateľ na fakulte teológie v Bratislave rozširuje letáky proti hnutiu Pacem in terris. Hrozí, že školu zatvoria. Niektorí študenti navštevujú bytové semináre podzemnej cirkvi, čítajú si zakázané knihy, posielajú šifrované správy do Rádia Slobodná Európa a informujú Vatikán o príkoriach veriacich za socializmu.

Medzitým na poľnej ceste nájdu telo dobitého kňaza. Možno spáchal samovraždu a možno mu na druhý svet niekto pomohol. Eštebáci tlačia na učiteľov a tí tlačia na študentov, ktorí držia hladovku. Zaťažkávajúcou skúškou prechádza aj kamarátstvo dvoch mladíkov, Martina a Juraja, čo šli spolu študovať, no potom sa jeden druhému odcudzili.

Takto by šlo zhrnúť príbeh tohto filmu, ktorý však nie je možné prerozprávať slovami a ignorovať pritom jeho vizuálny štýl. Služobníci sú nekompromisným antidramatickým spôsobom vyrozprávaný umelecký noir, v nádherne komponovaných statických obrazoch s precíznou dramaturgiou a znepokojujúcou ambientnou hudbou (Miro Tóth a Cristian Lolea).

V princípe komorný film nebol úplne lacný, rozpočet bol jeden a pol milióna eur, náklady však na plátne vidieť, do centu sa oplatili.

Samozrejme, že aj v tomto filme by sa dali hľadať slabšie miesta a vznášať proti nim námietky. Dalo by sa pýtať, či sa snímka príliš nepodobá na Pawlikowského Idu, či jeho vizuálna forma nie je tak trochu umelecká maniera a či v tomto príbehu o služobníkoch božích nechýba autentická spiritualita a duchovný rozmer.

S kritickými námietkami však počkajme do slovenskej premiéry. Tá bude na Febiofeste 11. marca a o týždeň neskôr v bežných kinách.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].