Vlakom do večnosti

Nemôžeme si vybrať miesto, kde sa náš život začína, ale môžeme ho zakončiť tam, kde chceme, píše Tony Judt vo svojej knihe Penzión spomienok

Môže utrpenie prinášať radosť? Za istých výnimočných okolností áno. Túto knihu, Penzión spomienok (Salón 2015), ktorá prináša číru radosť z čítania, napísal výnimočný autor, ktorý prešiel nepredstaviteľným, výnimočným utrpením.

Tony Judt bol významný historik, esejista a jeden z posledných verejných intelektuálov už pred napísaním tejto knihy. Najmä jeho monumentálne dielo Povojnová Európa, ktoré vyšlo aj po slovensky, by malo byť povinným čítaním pre každého, kto chce porozumieť dnešnej Európe.

Noblesa, aká v dejinách literatúry nemá obdobu

Bol na vrchole svojich síl (po prekonanej rakovine), keď mu lekári oznámili, že ochorel na neurologickú chorobu, ktorá ho s istotou o niekoľko rokov zabije, predtým ho však ešte pochová zaživa v jeho vlastnom nehybnom tele. Ich predpoveď sa bohužiaľ naplnila a Judt po dvoch rokoch zomrel. Čas, ktorý mu zostával do posledného výdychu zmučeného tela, využil s noblesou, aká v dejinách literatúry nemá obdoby. Napísal tri knihy, jednou z nich je zborník týchto esejí písaných pre intelektuálny dvojtýždenník The New York Review of Books.

Vynález písma priniesol ľuďom okrem iných výhod aj útechu v smrteľnosti: to, čo napíšem, zostane živé. Málokto ju dokázal využiť, často najmä preto, lebo smrťou sa bežne nezaoberáme. Nesmrteľnosť si tak zaistili iba výnimoční autori skôr vďaka svojmu talentu než túžbe po večnom živote trvajúcom v jeho diele. Keď sa však stretne výnimočný talent s akútnou hrozbou blížiaceho sa konca, vzniknú diela, ktoré berú dych. Hovorí sa im väzenská literatúra a okrem existenciálnej naliehavosti je typická krásou jazyka a štýlu.

Tony Judt, uväznený v nehybnom tele, využil všetok zostávajúci čas, aby priviedol svoje vety k dokonalosti. Zoči-voči koncu je totiž každé zbytočné slovo hriechom. Sám si problém jazyka, ktorý často používame k zahmlievaniu toho, čo chceme alebo skôr nechceme povedať, uvedomoval: „Keď slová strácajú integritu, strácajú ju aj myšlienky, ktoré vyjadrujú,“ napísal v eseji o slovách.

Vzácna čistota jazyka

Krása jeho štýlu teda spočíva v čistote jazyka, aká je dnes, keď sa brodíme naplaveninami slov chrlených z internetu, nesmierne vzácna. Preto je pre nás, ktorí zatiaľ zostali nažive, čírou radosťou ich čítať.

Tony Judt napísal za tie dva roky tri testamenty. Jeden politický (Zle se vede zemi, vyšlo po česky), jeden historický (Thinking The Twentieth Century – rozhovor s priateľom a historikom Timothy Snyderom) a jeden osobný (V horskej chate spomienok). Práve v tom osobnom sa však prelínajú všetky tri. Cez spomienky na detstvo rozpráva o moderných dejinách Veľkej Británie, v textoch o školstve, intelektuáloch či revolucionároch účtuje s ideologickou a politickou zaslepenosťou svojich kolegov a všetko to drží pokope vďaka množstvu osobných zážitkov.

Nemá zmysel pokúšať sa žánrovo uchopiť túto knihu. Judt sa pohybuje v literárnom teréne s takou suverenitou, že každý pokus vopchať túto knihu do priečinka žánrov by bolo jej urážkou. Ostatne, on sám si uvedomuje, že sa vymyká kategóriám, keď o sebe píše ako o „človeku na okraji“. Nie je ani Angličan, ani Žid, ani ľavičiar, ani konzervatívec a pritom na seba vzťahuje aj tieto a ďalšie definície.

Toto zvláštne postavenie mimo kategórií si zvolil sám, presnejšie, bol do neho vrhnutý svojím židovským pôvodom, mimoriadnym intelektom a vášňou pre poznanie. Rokom narodenia síce patril k povojnovej generácii, ktorá sa vzbúrila v šesťdesiatych rokoch, on však v tom čase už mal za sebou skúsenosť z kibucu, takže nepodľahol ideologickým zvodom mladých maoistov.

Angličan v New Yorku

Pôvodom patril skôr k nižšej strednej triede, vďaka talentu sa však dostal medzi britskú intelektuálnu elitu, ktorá pochádzala z podstatne vyššieho sociálneho rebríčka. Aj tú však opustil a stal sa Angličanom v New Yorku. Prechádzal hranicami identít ako nôž maslom a mnohých tým fascinoval, iných poburoval. Dalo by sa povedať, že za svojich 62 rokov stihol prežiť niekoľko životov.

Všetky tieto životy počas čakania na smrť, počas nocí bez spánku, v existenciálnej aj fyzickej samote nanovo prežil, prešiel všetkými zákutiami mysle a pamäti, premyslel a vytriedil. Táto kniha je esenciou jeho samého, esenciou všetkých jeho životov. Vložil ich do viet, ktoré vyzerajú na prvý pohľad úplne jednoducho, lebo sú oprostené od všetkých pokusov básnicky ich prikrášliť, napriek tomu sú čistou poéziou, ak máme pod poéziou na mysli zhutnenie jazyka na samý prah jeho možností.

Odrážajú jeho životy s takou silou, že čitateľ má pocit, že ich prežil s ním. Toto je podstata literatúry. Tony Judt nám ju predviedol v jej dokonalej forme.

Ďalšou výnimočnou vlastnosťou tejto knihy je paradox, že hoci je písaná na sklonku života a s vedomím blížiaceho sa konca, autor sa nepokúša o transcendentálne úvahy o zmysle a podstate bytia. Je to jasný odkaz všetkým, ktorí by niečo podobné očakávali: zmysel našej existencie spočíva v pokuse pochopiť to, kým sme a prečo sme sa takými stali. Ostatné prenechajme okamihu, ktorý má prísť, o ktorom ešte nikto nepodal správu a tak to má aj ostať.

Klasický človek osvietenstva

Tony Judt je síce rovnocenným kolegom európskych mysliteľov od antiky až podnes, ale svojím založením bol klasický človek osvietenstva. Aj preto tak miloval vlaky, symbol tejto éry. On sám to zdôvodnil takto: „Bytie mi vždy spôsobovalo stres – všade, kde som bol, bolo treba čosi vykonať, niekomu urobiť radosť, splniť si nejakú povinnosť, nedokonale zahrať dáku rolu – vždy tam čosi nesedelo. Stávanie sa mi naopak prinášalo úľavu. Najlepšie som sa cítil, keď som sa niekam vybral sám; čím dlhšie mi trvalo sa tam dostať, tým lepšie. Prechádzky boli príjemné, bicyklovanie ma bavilo, cesty autobusom mi robili radosť. Ale vo vlaku som bol v siedmom nebi.“

Možno práve preto urobil jedinú výnimku, keď sa v súvislosti s vlakmi dotkol transcendentna a svojho prípadného pobytu vo večnosti. Je to posledná veta z celej knihy a týka sa jedného vláčika vo Švajčiarsku, ktorým sa vozieval ako dieťa: „Nemôžeme si vybrať miesto, kde sa náš život začína, ale môžeme ho zakončiť tam, kde chceme. Ja viem presne, kde budem: bezcieľne a navždy sa budem voziť týmto malým vláčikom.“

Medzi Slovákmi - kniha od tohto autoraobchod.dennikn.sk

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |