Denník N

Patria európski moslimovia do Voltairovho Paríža či do Mohamedovej Mekky?

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Samotná podstata Európy je rovnako idealistická ako zraniteľná.

Ked som mala 17 rokov, zaľúbila som sa do Abdelkadera. Školské noviny, pre ktoré som pracovala, mi dali za úlohu urobiť rozhovor s 21-ročným „menšinovým“ autorom, ktorý práve vydal knihu. Kniha o synovi ekonomického imigranta zo 70. rokov, ktorý išiel so staršou sestrou naspäť do Maroka, aby sestra mohla spoznať budúceho manžela, ma úplne dostala.

Keď som ho stretla naživo a začal mi recitovať romantické holandské básne z 19. storočia, úplne som sa roztopila. Stal sa mojím frajerom, neskôr sme sa rozišli, ale nikdy ma netrápilo, že je moslim.

Po útokoch na Charlie Hebdo v Paríži bolo o Abdelkaderovi počuť aj v zahraničí. V článku pre New York Times písal o tom, že ako 13-ročný holandský moslim nemal iné záujmy než dievčatá a literatúru. Kým sa jedného dňa v škole neobjavil Salman Rushdie spolu so Satanskými veršami a on bol konfrontovaný s pochybnosťami o svojej viere. Zrazu musel definovať svoju pozíciu ako veriaci v sekulárnej krajine, ktorá nemá problém komentovať či dokonca zosmiešňovať akúkoľvek vieru.

Ako tínedžer riešil rovnakú otázku o identite ako veľa moslimov v Európe: „Patrím do Voltairovho Paríža či do Mohamedovej Mekky?” Pomocou Franza Kafku a práve Salmana Rushdieho dospel k záveru, že sa dá cítiť empatia aj k tým, s ktorými nesúhlasí. Je mnoho marginalizovaných skupín, ktoré inklinujú k hnevu a fundamentalizmu.

Na Slovensku tvoria rizikovú skupinu ľudia, ktorí sú presvedčení, že multikultúrna spoločnosť je hrozbou pre Európu ich slovenských predkov. Lenže v demokratickej a humanistickej spoločnosti môžu spolunažívať aj rozdielne náboženské i nenáboženské presvedčenia. Alebo presnejšie: dokázali to veľmi, veľmi dlho.

Dnes Abdelkader s nechuťou sleduje snahu teroristov získať si mladých moslimov, ktorí majú o svojej identite rovnaké pochybnosti, ako mal on, keď bol tínedžerom. Keď vyrástol, pochopil samotnú podstatu Európy.

Podstatu, ktorá je rovnako idealistická ako zraniteľná. Pochopil tiež, že za krízu jeho identity môže zle položená otázka. „Moslimovia sú rovnakí Európania ako Rómovia, homosexuáli, intelektuáli, poľnohospodári a robotníci.” Literatúra mu dala najlepšiu zbraň proti extrémizmu a základ pre európsku spoločnosť: empatiu. No stačí to, aby sme spolu dokázali žiť?

Predminulý víkend som v Bratislave s nechuťou sledovala mladých extrémistov protestujúcich proti utečencom. A pripomenuli mi Abdelkaderovu mladosť a jeho dilemy.

Teraz najčítanejšie