Denník N

Je demokracia schopná zmeny? V čom sú brexit a Trump nádejou pre Slovensko

Veľká časť obyvateľstva svetových demokracií túži po zmene, ktorá by naplnila tie očakávania, ktoré kladú na demokratický režim. Mladšie demokracie, ku ktorým patrí Slovensko, sú obzvlášť zraniteľné v prípade volebného úspechu nedemokratických síl, ale majú väčší potenciál prispôsobiť sa niektorým z nárokov verejnosti.

Autor pôsobí na Katedre politológie Univerzity Komenského

Vystúpenie z Únie a následný ústavný chaos vo Veľkej Británii, Trump americkým prezidentom s kongresom neschopným efektívneho rozhodovania, pravicový autokrat Bolsonaro v Brazílii či rozpad jednoty v príslušnosti k základným hodnotám demokracie a ľudských práv v Európskej únii. Tieto udalosti samy osebe naznačujú, že demokracie sú jednoznačne schopné zmeny, hoci často nie k lepšiemu.

Čo spôsobuje zmenu

Britský politológ David Runciman tomuto záveru oponuje. Zvolenie neliberálnych, prípadne otvorene autokratických politikov rozhodne signalizuje túžbu po nejakej zmene, ale ich podpora môže plynúť práve z presvedčenia, že ak sa im nepodarí zlepšiť životné pomery ich voličov, minimálne vďaka zakoreneným inštitúciám nedokážu rozložiť základy demokratického režimu. Runciman zmenu chápe reštriktívne – buď demokracia definitívne zanikne, alebo prejde systémovou premenou, ktorá, napríklad, umožní efektívne čeliť klimatickej zmene alebo zmierniť prehlbujúce sa spoločenské nerovnosti.

Profesor politológie je však skeptický, že súčasné demokracie sú toho schopné. Historická analýza ukazuje, že pre zásadné demokratické zmeny je potrebná buď vojna, alebo rozšírenie volebného práva. Keďže prvý spôsob zjavne nie je akceptovateľný, ostáva ten druhý. Runciman preto obhajuje zavedenie volebného práva pre deti, ktoré by podľa neho mohlo obnoviť dôveru v demokraciu a primať politické elity k prelomovým riešeniam.

Toto riešenie je zaujímavé, lebo chýba presvedčivý dôkaz, že kognitívne kapacity osôb mladších ako 18 rokov by boli prekážkou pre ich schopnosť informovaného hlasovania. Nepredstaviteľné je umožniť voľbu už šesťročným deťom, čo je len Runcimanov provokatívny návrh, ale už zníženie o niekoľko rokov by mohlo zásadne prekresliť volebné mapy.

Podľa tohto predpokladu by totiž rozšírenie volebného práva zmenilo „pravidlá hry“ v oblasti vzdelávania k demokracii. V súčasnosti mnohí mladí ľudia vystupujú zo vzdelávacieho systému približne v rovnakom čase, keď nadobudnú volebné právo. Systémový nezáujem (až na vzácne výnimky) o túto oblasť preto môže plynúť nielen zo strachu z racionálnych, kritických občianok a občanov, ale aj z jednoduchého rozporu v cieľovej skupine. Keďže časť mladých ľudí nemôže voliť, a tak „oceniť“ snahu politikov, ktorí sa o nich zaujímajú, tí sa nemajú prečo zamerať na ich konkrétne potreby. I (napríklad) trojročné zníženie volebného veku naprieč demokraciami je však v súčasnosti vysoko nepravdepodobné.

Zmena demokracií nemusí byť demokratická

Zostávajúci Rucimanov „liek“ na neduhy demokracie je experimentovanie s jej novými formami (napríklad viac prvkov priamej demokracie pri zachovaní ústavnej štruktúry reprezentatívnej demokracie, budovanie demokracie na medzinárodnej úrovni či demokracie na pracoviskách). Dve (podľa neho) najväčšie dlhodobé ohrozenia demokratického modelu, Čína a Facebook, v experimentovaní vynikajú, a to práve preto, lebo sú riadené autoritársky. Tento predpoklad možno ilustrovať aj stredoeurópskym príkladom – Orbánov Frankenštát (ako ho nazvala profesorka Kim Lane Scheppele) v experimentovaní, ako skĺbiť členstvo v Európskej únii a autokraciou na domácej pôde, taktiež exceluje.

Jedným z limitov Runcimanovej analýzy je, že pokrýva iba demokracie, ktoré existujú aspoň sto rokov, a teda prežívajú akúsi „krízu stredného veku“. Jeho zameranie zdôvodňuje nová správa o globálnom vývoji miery spokojnosti s demokraciou. Výskumný kolektív, ktorý viedol politológ Roberto Foa, spojením množstva existujúcich prieskumov došiel k záveru, že ľudia žijúci v rozvinutých demokraciách sú so súčasným stavom demokracie obzvlášť nespokojní.

Nejde o nový trend, jeho príznaky sú viditeľné od roku 2005, čiže krátko po vstupe Slovenska do Európskej únie a ešte pred začiatkom ekonomickej krízy. Výnimkou sú prevažne malé, ekonomicky rozvinuté demokracie v Európe a v Ázii. Tie, podľa autorov správy, ktorí však už na tento predpoklad nemajú „tvrdé dáta“, boli v menšej miere vystavené ekonomickým problémom, korupčným škandálom a ďalším príčinám rozširujúcej sa priepasti medzi (občas až nerealistickými) očakávaniami a skutočnosťou.

Na rozdiel od veľkých a dlhodobo existujúcich (Británia, USA), ako aj malých, no ekonomicky rozvinutých (Škandinávia, Malajzia) demokracií, chýbajúca stabilita politických inštitúcií v mladých demokraciách ako Slovensko prináša dobrú aj zlú správu. V mladých demokraciách existujú priamočiarejšie spôsoby prehĺbenia dôvery v inštitúcie než radikálne rozšírenie volebného práva (napríklad presvedčivé odsúdenie nedemokratických režimov z nedávnej minulosti). Takéto opatrenia môžu vzápätí zabrániť trumpovskému alebo brexitovskému scenáru.

Lenže je tu háčik. V prípade zvolenia autokratov, hoci len ako prejavu frustrácie zo zlyhaní „štandardnej politiky“, krehké inštitúcie nemusia byť schopné zachovať základy, ako napríklad slobodné voľby či garanciu politických práv (ako to ukazuje príklad Maďarska). V takom prípade dochádza k úpadku (hoci nie nevyhnutne zániku) demokracie.

Slovenský experiment?

Čo tieto zistenia znamenajú pre Slovensko krátko pred voľbami? V zmysle Runcimanovej interpretácie otvárajú priestor nielen na zmenu nositeľov politickej moci, ale aj na inovatívne opatrenia. Slovensko by sa napríklad mohlo stať symbolickým vzorom v presadzovaní plnohodnotnej medzinárodnej alebo aspoň európskej demokracie – najmä k ostatnému kroku sa odhodláva iba veľmi málo aj „nových politikov“. Od zásadných opatrení k uskutočneniu málokedy vedie priama cesta, ale idealistické, no podnetné návrhy (napríklad aj zníženie volebného veku) môžu prehĺbiť záujem a diskusiu o veciach verejných, čo samo osebe demokraciu posilňuje.

Pritom však nie je rozumné zabudnúť: návrhy extrémnych politických aktérov sú väčšinou krajne nerealistické, ale obvykle prispievajú k ich popularite. A nie je na škodu vyvarovať sa očakávaní, pri ktorých „vôľa ľudu“ vedúca hoci aj k pohodlnej parlamentnej väčšine pre demokratickú opozíciu prinesie okamžité, viditeľné zmeny vo verejnom priestore.

Ak má pre vás práca našich novinárov pred prezidentskými voľbami väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete ich podporiť aj darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie