Denník N

Všetko je naše. Lúpežnícko-rozdávajúce kultúry v strede Európy

Foto - TASR
Foto – TASR

Víťazom je u nás ten, kto obsadí národný štát, vyvlastní ho, aby cezeň získal majetok, peniaze či lepšiu životnú dráhu

Na území medzi Nemeckom a Ruskom, respektíve Sovietskym zväzom, nastali od prvej svetovej vojny aspoň štyrikrát zmeny hraníc a režimov a tomu zodpovedajúce zmeny vo verejnej a v osobnej sfére, v politickej moci a vlastníctve. Elita spoločnosti a davy ľudí si zvykli, že sa menia nielen hranice štátov a štátna príslušnosť, ale aj vedenie štátov, kariérne postavenia, spoločné a súkromné vlastníctvo. Prijali sme tézu, že vyvlastnenie majetku a jeho verejné či súkromné znovurozdelenie nie je hanbou, keď môže ísť o svätý národný či revolučný cieľ.

Pod označením INÍ sme mysleli národnostné/rasové menšiny, ktoré boli zaradené medzi triednych nepriateľov. Rozumieme pod ním cudzích, ktorých máme MY právo, či dokonca povinnosť zbaviť ich postavenia, peňazí, majetku alebo vlastníctva pozemku.

Kruh sa neuzavrel

Spod nadvlády štyroch veľkých ríší, ktoré existovali pred prvou svetovou vojnou – Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Rusko a Turecko –, sa po vojne dostali nové „malé štáty“, z ktorých sa v rokoch 1918 až 1924 stali lúpežnícko-rozdávajúce kultúry. V týchto štátoch sa znovuzrodili národné spoločenstvá, ktoré si žiadali úplné politické a administratívne právo vládnuť nad menšinami a tak došlo k novému prerozdeleniu veľkého aj malého vlastníctva. V rokoch 1938 až 1945, po zrútení sa československej, poľskej, pobaltskej, juhoslovanskej a rumunskej vlády došlo k ďalšiemu obrovskému prerozdeleniu územia. Maďarsko si zväčšilo svoj štát, vznikol nový chorvátsky a slovenský štát, a došlo k olúpeniu menšín a predovšetkým k vyhladeniu židovského národa.

Národnostné/rasové zbíjanie a rozdeľovanie sa sústavne spájalo s veľkými spoločenskými nerovnosťami vychádzajúcimi z nenávisti. So strašnou brutalitou vykonané vykorisťovanie z rokov 1938 až 1945 nebolo žiadnou spravodlivosťou, ale v rokoch 1945 až 1989 aj tak nasledovalo ďalšie zbíjanie a prideľovanie a nekonečný kruh sa neuzavrel.

Zase staré požiadavky

V spoločnostiach sa stalo prijateľným, že víťazi, tí silnejší majú vždy právo rozhodovať o životoch a statkoch. Nasťahovať sa k porazenému, do jeho bytu, medzi jeho nábytok, obsadiť jeho polia sa pokladá za „múdre“ rozhodnutie. A víťazom je ten, kto obsadí národný štát, vyvlastní ho, aby cezeň získal majetok, peniaze či lepšiu životnú dráhu. Stačí mať národnú/etnickú/náboženskú/triednu legitimáciu.

Roky 1989 až 1995, keď prebiehala ďalšia vlna zbíjania a delenia, presvedčili ďalšiu generáciu, že dostať sa k majetku a statusu znamená to isté, ako byť na správnom mieste, mať stranícku alebo osobnú lojalitu, ale nemať nič spoločné s usilovnou prácou a výkonom. Vo väčšine spoločností to vyvolalo pocit okradnutia a krivdy.

Za uplynulých sto rokov boli konsolidačné obdobia veľmi krátke a neboli vhodné na to, aby sa určujúcimi stali pokojné kariérne cesty, poctivý kapitál, vedomosti, civilizačné návyky a aby tak odsunuli vykorisťovanie a lúpežnícko-rozdávajúce kultúry. Ak sa môžu z hodiny na hodinu zničiť majetky a vedomosti, rovnako rýchlo môžu vyrásť, avšak len krátkodobo.

Na prelome storočí, keď sa tieto krajiny blížili k EÚ a napokon sa do nej dostali, sa otvorili nové oblasti koristníctva: sčasti ide o medzinárodné spoločnosti, ktoré zneužívajú rast svojej sily, sčasti o medzinárodné spoločenstvo, kde sa kradnú európske peniaze. Spoločnosť sa sčasti obrátila proti politickým elitám. Opäť počuť staré požiadavky, vznikajú hnutia požadujúce „zmenu systému“, hlásajúce „skutočnú zmenu“, požadujúce znovurozdelenie majetku. Môže to znamenať práve tak vzburu proti vládnucej elite, ako aj túžbu získať zahraničný majetok.

Všetko je naše

Týmto systémom permanentne chýba demokratická legitimita. Ak sa mocní svoju moc nepokúsia dosiahnuť výlučne brutálnym násilím, potom svoju spoločnosť k poslušnosti donútia rozdeľovaním majetkov, dôchodkov, služieb a ekonomickými kompenzáciami. Kúpa legitimity vytvorila závislosť. Zmeny režimov demokratickú legitimitu vytvárali iba dočasne alebo vôbec nie. Strany si svojich voličov kupovali neustálymi sľubmi a nadmerným rozdávaním štátnych prostriedkov, čím vytvorili začarovaný kruh. V takomto prípade spoločnosť očakáva od štátu, aby v majetkovej i príjmovej sfére a v sektore služieb zabezpečoval potreby, a potom je schopný fungovať iba po starom: cyklami rozdávania a obmedzovania.

Európska únia nemá demokratickú legitimitu. Aj Brusel získava svoju podporu materiálnou kompenzáciou, a práve preto sa aj Európska únia stáva článkom závislosti hospodárskeho rozvoja. Aj západne orientované národné elity sú uznávané iba vďaka spomínaným európskym peniazom, teda možnosti účasti vo väčšej prerozdeľovacej sústave. Pascou však je, že takéto peniaze vyvolávajú opakujúce sa a stále nové a nové neuskutočniteľné požiadavky a tým aj krivdy, lebo spoločnosť nedostane to, čo „jej patrí“, a „prislúcha“, teda podpora a príspevky.

A hneď nato sa mobilizujú protizápadné, euroskeptické nacionalistické sily, ktoré ubezpečujú rozhorčených NÁS, že suverénny národný štát zaručuje nielen iba hrdosť a na území štátu aj neobmedzené práva NÁS, ale zároveň eliminuje všetky obmedzenia Európy takým spôsobom, že medzitým pre NÁS získava aj nám patriace európske peniaze. Politické sily okupujú štát a snažia sa o to, aby sa znova ocitli v stredobode spoločenského a hospodárskeho života.

Najsmutnejším spoločenským dôsledkom lúpežnícko-rozdávajúcej kultúry je, že členovia spoločnosti kradnutie a podvod považujú za výsledok politickej koristi. Alebo za národnú prednosť. Ak je moc naša, mám ako Maďar právo, ba povinnosť, aby som zobral tvoje veci, aby som ich oplotil, ale ak moc nemáme my, tak môžem počítať s tým, že mi vy vezmete môj majetok. Za každou národnou zlosťou a neprávosťou je strata, odňatie, zisk nejakého majetku: „Žiješ v dome mojich rodičov, náš podnik sa stal tvojím, sedíš v kancelárii môjho otca.“ Z miliónov stien izieb preniká inojazyčný šepot: „Tu sme bývali my, ako si sa sem dostal?“ Na to znie hlasno po námestiach: „Tu je všetko naše, vy musíte preč!“

Komentáre

Teraz najčítanejšie