Volebná poviedka: Čo je to vlastne demokracia
Oslovili sme 9 spisovateľov, aby pre nás napísali volebné poviedky. Ak v nich budete vidieť Igora Matoviča, Roberta Fica, Mariana Kotlebu, Michala Trubana, Borisa Kollára, Richarda Sulíka, Andreja Kisku, Alojza Hlinu alebo Andreja Danka, máte na to právo, ale pamätajte, že to je iba literatúra. I keď volebná. Príjemné čítanie.
Mám trinásť, je leto 1988 a ja sedím na tráve vo vypálenej obci Ležáky. Je krásny slnečný deň, táborový vedúci, myslím, že sa volal Miloš, nám rozpráva o tom, prečo túto dedinu nacisti vypálili.
Sme na trojdňovom puťáku, bolia nás nohy a jeho rozprávanie vnímame ako povinnú jazdu. Socialistické deti, ktoré o vojne počúvajú stále a jazyk, ktorým nám o ňom hovoria súdružky učiteľky, je nudný, odosobnený a v duchu naratívu komunistickej strany.
Lenže Miloš hovorí inak. Rozpráva nám príbeh o vražde obyčajných ľudí, ktorá diktatúre slúži ako odstrašujúci príklad. Prejav sily. Smrť ako propaganda. Hovorí o deťoch ako my, ktoré iba zhodou okolností skončia v plynovej komore. A tam, v kontrolnej kabíne sedí človek, ktorý otočí kohútikom, pustí plyn, umyje si ruky, zbalí sa po šichte a ide domov k svojej rodine. Človek, ktorý bol len v práci. To otrasie mojím svetom. Vraždenie ľudí ako pracovná náplň. Ako zamestnanie. Žiadny pocit viny. Neviem sa tej predstavy zbaviť ďalšie desiatky kilometrov.
V noci spíme v stanoch a
