Volebná poviedka: Pri múre

Na konci vecí

Má niekoľko snov a žiadne ambície, ale ak by ste sa ho na sny opýtali, nevedel by ich pomenovať. V jeho živote dominuje nič: nič je všetko. Nechce nič konkrétne, ale vo všeobecnosti chce všetko a je frustrovaný z toho, že namiesto všetkého má nič. Zároveň nevie povedať, čo to všetko vlastne je, a tak zúri hneď trikrát: prvýkrát preto, že nič nemá, druhýkrát preto, že by chcel všetko, a tretí, lebo nevie, čo to všetko je.

Prežíva život, s dôrazom na prežívanie, nie na život. Naráža na ten strašný kontrast: navonok sa nič nedeje — prežíva — vnútri však horí — to je ten život. Nedokáže sa s tým vysporiadať a kvôli tomu obrovskému rozporu vytrvalo stojí na mieste. Nazval by to dizonanciou, ale nenazve, nemá ako; nevie, čo dizonancia znamená. Nemá na ňu čas.

Je tu. Odmieta odísť. Niekto by sa ním už konečne mal zaoberať, túži po tom, aby ho niekto už konečne zobral do úvahy. Trvá na tom. Dni trávi tým, že si predstavuje, ako by to urobil, keby mohol. Nemôže však, a ak by aj mohol, nevedel by, čo mal robiť. Raz príde jeho čas, hovorí, keď má pocit, že ho niekto počúva. Nepočúva ho však nikto; hovorí napriek tomu. Raz príde. Bude na ňom záležať. Musí na ňom záležať. Zatiaľ nezáleží a tak — čo vlastne? Nič iné neostáva? To nie je pravda, naopak: ostáva práve to nič.

Ako teraz: včera bola zábava, dnes zbiera trosky, ktoré po nej ostali. Hnevá sa. Kto za to môže? Brodí sa odpadkami, špinavé blato mu čvachtá pod nohami. Dedina ešte spí, v sychravom ráne sa jedinou ulicou lenivo prevaľuje hmla. Otočí sa na Petra; niečo by mu povedal, ale nič mu nenapadne. Čo s takým človekom? položí si otázku. Nechá to tak. Posadí sa na lavičku. Je presvedčený, že je unavený.

Myslí na včerajšok. Miluje zábavu a predstavuje si pod ňou výlučne rozpad; vtedy sa to v ňom búri, vtedy cíti, že žije. Keď všetko vybuchuje, keď neostane nič, len trosky, vtedy vie, že je to naozaj.

Hľadí na polia zmáčané odmäkom, na horu. Tiež je len taká, aby sa nepovedalo. Ďalej už nič nie je. A čo by aj bolo? Napadne mu aj márnosť, ale je to skôr len pocit, lebo ani toto slovo nepozná.

Poďme, povie Petrovi po chvíli.

Ostanú sedieť.

 

Spoznávanie

Nedávno kdesi začul, že by sa mal snažiť spoznať sám seba. Trochu ho to urazilo, aj keď presne nevedel povedať prečo. Napriek tomu sa dnes rozhodol, že bude pátrať, čo má v duši. Počkal, kým žena odišla, nechcel, aby ho pritom niekto videl. Bál sa, že bude vyzerať trápne.

Konečne odišla, tak sa posadí do kresla a zahľadí pred seba. Zavrie oči, stíska ich tak, až mu začnú slziť. Čaká, že to príde. Snaží sa sústrediť, ale naráža iba na útržky. Nachádza slová, ale chýbajú vety. Všade samé výkričníky! Kto sa v tom má vyznať?! Ak by zatriasol hlavou, počul by, ako to tam špliecha. Ale netrasie. Aj tak sa mu točí.

 

Spoznávanie II.

Minule sa pred chlapmi rozplakal; len tak, aby ho ľutovali. Aj on je človek!

Keď neprestával, pýtali sa ho, čo sa stalo, a on im nevedel odpovedať, lebo sa nestalo nič. Aj tak ho ľutovali a on ich odohnal. Čo sa tak sprosto pýtajú? Nepotrebuje ľútosť.

Ľudí od seba odháňa, ale cíti, že ním opovrhujú. Ľudí od seba odháňa, lebo cíti, že ním opovrhujú. Nevie, čo má robiť, ale je nedocenený. Podľa nálady viac alebo menej nenávidí. Poctivo pátral v hlave, toto objavil.

Spomenie si, ako mu to minulo dobre išlo, a opäť zoberie do ruky pero a papier. Snaží sa spísať, čo má rád a čo rád nemá. List papiera predelí hrubou čiarou, na začiatok jedného stĺpca dá veľké plus a na začiatok druhého veľké mínus. Potom naň mlčky pozerá.

Nič. Zvažuje, že celá rubrika, do ktorej má napísať, čo má rád, je úplne zbytočná.

 

Spoznávanie III.

Pozrie sa von oknom a do kolónky plusov napíše múr. Zamyslí sa a potom ho zapíše aj medzi mínusy. Nepáči sa mu vlastná nerozhodnosť, pretože sa za nerozhodného nepovažuje, a tak múr z mínusov vyškrtne. Potom ho vyškrtne aj z plusov, len pre istotu. Papier skrčí a zahodí do kúta. Nadáva mu. Potom vstane a zase ho zodvihne. Bude hádam lepšie, keď ho nikto nenájde.

Zvažuje, či to má zmysel, snaží sa spomenúť si, prečo to vlastne všetko robí. Zoberie si druhý papier. Je zase na začiatku.

Po polhodine je celý priestor určený negatívam aj tak zapísaný a medzi pozitívami nič nepribudlo. Asi to tak musí byť, uvažuje.

Ide sa prejsť.
Narazí na múr.

 

Vzbura

Vytrvalo žije v sebaklame vlastnej moci; je presvedčený, že dokáže všetko. Problém je v tom, že nevie, čo by dokázal ako prvé. Vlastne je problém v tom, že nevie, čo by dokázal.

Obzrie sa po krčme a vidí samých zdravých chlapov.

Povstaňme! zreve. Chlapi!

Otrávene naňho pozerajú a čakajú, čo bude ďalej.

Čo ďalej? Doboha. Dobrá otázka. Rozmýšľa, čo by chcel, ak by tá vzbura nastala, lenže opäť namiesto viet nachádza len rozhárané slová. Za čo je? Spomenie si na zoznam, v ktorom medzi plusy nenapísal nič. Mykne plecami a odpije si. Čo sa dá robiť. V tom mu však v hlave skrsne spásonosná myšlienka, samého ho to aj trochu prekvapí: mohol by byť aspoň proti niečomu! Opäť sa zamyslí, ale opäť na nič neprichádza.

A nestačí byť proti tak celkovo? zašepká nakoniec bezradne. Pre istotu to urobí tak, aby ho nikto nepočul.

 

Vzbura II.

Povstaňme! zreve znova o niekoľko pív neskôr. Sám ostane sedieť. A toto je presne ten problém, skonštatuje. Sám pre seba.

 

Vzbura III.

Konečne sa zorganizujú, konečne má pocit, že sa deje niečo veľké.

Vstane ešte pred úsvitom a starostlivo si pobalí veci. Potom zrazu nevie, čo ďalej, tak len sedí za stolom a pije kávu. Všetci ešte spia. Kuchyňu osvetľuje malá lampa nad sporákom, chladnička vrčí a on rozmýšľal, čo raz bude o tomto momente rozprávať. Takto išli do boja, takto to bolo. Ale čo povie? Že pil kávu a chladnička mu liezla na nervy? Vôbec to nevyzerá tak, ako keď chlapi odchádzajú do vojny. Síce nevie, ako to vyzerá, keď chlapi odchádzajú do vojny, ale rozhodne si to predstavoval inak. Potom mu z tej kávy príde na sranie. Stále nevie, čo raz o tomto momente povie, keď sa ho budú pýtať. Hádam len nie toto.

Vyserie sa, je mu lepšie.

Stretnú sa pred ôsmou pred kostolom, to už bolo aspoň šero. Trochu prší, sneh sa topí, ale tiež len tak. Obyčajne. Tiež sme si mohli vybrať lepší deň, napadne mu, ale potom si podobné reči zakáže. Toto je predsa vzbura!

A je to pravda: zo všetkých strán prichádzajú chlapi zababušení v hrubých kabátoch, na chrbtoch vaky a v rukách flinty. Sprevádzajú ich horekujúce ženy, spoza okien ich s naširoko otvorenými očami sledujú deti. Padne hmla. Veľký pocit.

Chlapi idú do boja, ženy ich objímajú. Oni hovoria slová, ktoré sa v týchto situáciách hovoria, ony vzlykajú. Aj on naveľa objíme ženu, ale nevie, ktoré sú tie slová, čo sa v takýchto situáciách hovoria a nechce sa pýtať. Na druhej strane vie, že mu už je aj zima a nohy mu premokli, tak proste povie len doboha. Normálne takto. Veď dobre povedal. Žena zdvihne uslzený pohľad.

Kde je Peter? zakričí.

Polhodinu ho čakajú, potom sa zhodnú, že ďalej už čakať nemôžu. Hodiny na kostolnej veži by odbili pol deviatej, ale hodiny na kostolnej veži neexistujú. Vykašlú sa na Petra a vyrazia; on ide prvý, oni ho poslušne nasledujú dlhou a prázdnou ulicou. Verné psy okolo nich poskakujú a pýtajú sa, čo sa deje, ženy ich pozorujú; keď zhrbené postavy brodiace sa pľušťou zmiznú za prvou zákrutou, potichu sa rozídu domov. Aj psy sa vrátia domov; odteraz ostáva len hľadieť von oknom a načúvať. Ostáva len čakať.

Asi po hodine dôjdu k múru. Hádam sú už aj unavení. Chvíľu si múr obzerajú, hľadajú v ňom diery, potom nerozhodne hľadia jeden na druhého. Je im trochu dlho.

Niekto by tam mal vyliezť, povie, aby bolo jasné, kto je veliteľ. Pozrieť, čo je na druhej strane, dodá, ale nikomu sa nechce. Zamyslí sa. A vlastne pravda. Načo? Kto potrebuje vedieť, čo je na druhej strane?

Čo teraz? pýtajú sa ho. Proti komu sme? Kde je nepriateľ? Znervózňuje ho to. Čo nevedia, čo majú robiť? Nakoniec vylezie na peň a zatiaľ čo sa podopiera o dvoch kumpánov, vydá rozkaz.

Teraz, chlapi, budeme strážiť!

Ide príkladom: zlezie z pňa, flintu položí na zem a posadí sa do mokrého snehu. Pozerá sa pred seba. Ostatní ho zvedavo sledujú, potom sa posadia k nemu.

Sedia. Tiež pozerajú. No veď tak je.

Nič sa nedeje, len život ich omína. Zjedia všetko jedlo, ktoré im ženy nabalili; vypijú. Mali by kopať bunkre, ale nie je pred kým. Mali by hliadkovať, ale na múr nikto vyliezť nechce. A na čo aj? Veď keď niekto bude niečo chcieť, tak príde. A keď príde, tak mu dajú. Prejde hodina a stále je všade pokoj, tak sa zdvihnú a idú domov.
Cestou stretnú Petra, ktorý ide v ich stopách.

Čo, vyhrali sme? opýta sa ich.

Zbijú ho.