Zoznámte sa, Thanatos, osobne

Autor je bývalý poslanec NR SR

Bežné otázky dneška sú aj tieto: Kto je vlastne fašista? A poznám osobne nejakého? Nuž, neviem, či osobne, ale neskúmajte to radšej. Bol by v tom totiž čert, aby ste vo svojom okolí nejakého nenašli, a nemusí ísť iba o voliča Kotlebu. Nálepku fašistu prisudzujeme niektorým ľuďom inštinktívne, spakruky a bez dlhej úvahy. Zväčša sa nemýlime. Napríklad keď ju prilepíme hajlujúcemu kreténovi s vytetovaným hákovým krížom alebo človeku, ktorý nevie, či sa holokaust vôbec stal, lebo nie je historik.

Keď však chceme k fašizmu zaradiť spoločenský fenomén, politickú stranu, ideológiu či hnutie, je to zložitejšie. Kvalitných knižiek, ktoré sa snažia fenomén fašizmu systematicky opísať, je veľa. Asi treba na začiatok zopár vymenovať (bez nároku na úplnosť). Ich obsah sa tu, žiaľ, nedá celý sprostredkovať.

Že fašizmus nezomrel v roku 1945 spolu s Hitlerom v jeho berlínskom bunkri, vieme dávno. Bol klinicky mŕtvy sotva pár historických sekúnd, ale prežil, rýchlo sa otrepal a opäť usadil pri stoloch štamgastov, je majster premien a je ako pandémia – nevyhýba sa nijakej končine a zatiaľ ani nijakej generácii. Vymetá vládne paláce demokratického sveta, vymetá kostoly aj mešity, cíti sa doma v Kremli aj na tribúnach futbalových štadiónov, má dokonca aj pleť všetkých farieb. Americký novinár Martin A. Lee zmapoval v knihe Beštia sa prebúdza už v roku 2000 jeho púť moderným svetom. Odvtedy neprestal putovať na stále nové miesta.

Neexistuje nijaká všeobecne prijatá definícia fašizmu v jednej vete ani jediný univerzálny fašizmus. Existujú iba črty, ktoré ho dovedna tvoria, a tie sa dajú ľahko rozpoznať. Napríklad konšpiračný výklad sveta, viera v svetové sprisahanie (samozrejme, predovšetkým Židov), pocit, že vlastná skupina (národ, kmeň, religiózna komunita) je obeť sprisahania a prenasledovania a zároveň heroické mýty a bludy o dejinách vlastnej skupiny, pocit výnimočnosti a dejinnej predurčenosti vlastnej skupiny a zároveň hrôza z úpadku vlastnej kultúry či civilizácie, hrôza z hocijakej inakosti, trebárs sexuálnej či rasovej, kult násilia, pohŕdanie slabými a tak ďalej. Ešte sú aj mnohé ďalšie. Historik Robert O. Paxton nazval vo svojej knihe Anatómia fašizmu (2004) tieto ingrediencie fašizmu motivačnými vášňami. Rozpoznal ich v citoch ukotvenú silu a účinok.

Spisovateľ Umberto Eco je autorom vynikajúcej eseje Ur-Fascism, ktorá vyšla v roku 1995 v The New York Review of Books. On našiel 14 čŕt fašizmu, o ktorých hovorí, že sa nedajú zorganizovať do systému, mnohé si vzájomne protirečia a sú tiež typické pre iné typy despotizmu či fanatizmu. Ale vraví, že postačuje, aby bola prítomná iba jedna z nich, aby umožnila fašizmu koagulovať (vyzrážať sa) okolo nej.

Črty fašizmu, ktoré našiel Umberto Eco, sú komplementárne a niektoré aj zhodné s tými Paxtonovými. Vidí medzi nimi napríklad kult tradície (isto si spomeniete na „starých Slovanov“), odpor k modernite a osvietenstvu, pohŕdanie slabými, posadnutosť sprisahaniami a podobne. Z tohto výpočtu tiež určite nemožno vynechať pohŕdanie až odpor k liberálnej demokracii a k individualizmu.

Aj bývalá americká ministerka zahraničia Madeleine Albright napísala pred dvomi rokmi skvelú knižku o fašizme, s podnadpisom „Varovanie“. Je dcérou československého diplomata, ktorá ako dieťa utiekla s rodičmi pred fašizmom, a vie o ňom všetko. Hneď prvá kapitola jej knižky má názov „Doktrína hnevu a strachu“ – čo sú citové komponenty každého fašizmu.

A rád pripomínam, že je tu aj vynikajúca monografia Fašizmus od mladého slovenského historika Jakuba Drábika, ktorá vyšla iba pred pár mesiacmi. Je neobyčajne akademicky poctivá, dôkladná a obsiahla, a siaha až k slovenskému dnešku. Slovenskej spoločnosti by veľmi prospelo, keby ju čo najviac ľudí čítalo. A potom aj Roberta Paxtona, pani Albright či Umberta Eca.

Kto sú teda fašisti?

Pri pohľade na