Denník N

Kým sa vieme rozprávať, dobre je

Foto - Eva Lavríková
Foto – Eva Lavríková

Ľudia túžia po kultivovanej rétorike vo verejnom priestore, túžia, aby sa o veciach hovorilo priamo, ale slušne.

Autorka je členka Za slušné Slovensko

Je utorok ráno, štvrtý deň našej trojtýždňovej cesty po Slovensku. Prichádzame ku kontajnerovej škole pri rómskej osade v Muránskej Dlhej Lúke, husto sneží. Vnútri je však útulne, prváci v triede, ktorú ideme navštíviť, na koberci skladajú z písmeniek slová. Keď vojdeme, posadajú si do lavíc, začína sa jeden z mnohých krásnych rozhovorov našej cesty.

Vysvetľujeme, čo robíme – cestujeme po krajine a pýtame sa ľudí, v akej krajine by chceli žiť –, aj čomu sa venujeme, keď práve necestujeme. Kto vlastne sme v našich každodenných životoch – učiteľka, filmár, novinár. Aj my sa ich pýtame, čím by chceli byť oni, keď vyrastú. Poštárka, policajt, lekárka, astronaut, učiteľka, v odpovediach sa objavuje celá škála obvyklých detských snov. Na záver učiteľka osloví drobného chlapca v prvej lavici, ktorý doteraz nepovedal ani slovo. „A čím by si chcel byť ty, Nikolasko?“ Ozve sa potichu, ale jasne: „Zodpovedný chlap.“

Dva dni predtým, v nedeľu na obed, sme v Krupine. Scenériu spomaleného slnečného nedeľného poludnia dotvárajú hlúčiky ľudí idúcich z kostolov. Rímskokatolíckeho aj evanjelického. „Voliť? Pôjdeme určite. Len keby sa tí hore toľko nehádali. Keby na seba toľko špiny nevyťahovali. Ako sa my máme vedieť spolu rozprávať, keď sa oni nevedia?“ vraví pani a smutne krúti hlavou. Nedá sa nesúhlasiť. A predsa, kamarátka, s ktorou kráča držiac sa popod pazuchu, namietne: „Ale veď my sa rozprávať vieme!“ Usmejeme sa na seba; má pravdu. Kým sa ešte vieme rozprávať, dobre je.

Inokedy, inde. Pokročilé popoludnie uprostred týždňa, Smolník. Ulice pusté, vchádzame do miestnej kaviarne. Majitelia nám rozprávajú o histórii tohto krásneho banského mesta, o bývalej tabakovej továrni, o tom, že práce tu niet a ľudia odchádzajú. Podobný scenár sa opakuje naprieč celou krajinou. V Čiernej nad Tisou, Medzilaborciach, Trebišove i Starej Turej. Miesta krásne, ale opustené a opúšťané. A tí, čo zostali, sklamane vravia o politikoch – tých, čo sú tam teraz, aj tých, ktorí by ich mohli, mali nahradiť.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Voľby 2020

Komentáre

Teraz najčítanejšie