Denník N

O očiste justície

Zo zasadnutia súdnej rady. Foto N – Tomáš Benedikovič
Zo zasadnutia súdnej rady. Foto N – Tomáš Benedikovič

Bez hlbokej sebareflexie mlčiacej väčšiny nikto neverí, že akákoľvek snaha o nápravu a zmenu je myslená úprimne.

Autorka je emeritná sudkyňa

„Za kľúčové považujem, aby úsilie o reformu justície nestroskotalo na nereformovateľnosti celej spoločnosti. Pretože účinnosť a rešpektovanie akýchkoľvek noriem je priamo úmerné vyspelosti spoločnosti a jej schopnosti uvedomovať si vlastné sebadeštrukčné sily.“

Alexandra Krsková v rozhovore pre Otvorené právo

„Prajú si elity právny štát, dostatočne silný a dostatočne autonómny (ktorý by dopadal i na nich), praje si to vôbec zmätená spoločnosť? Má stredná Európa sebaúctu? Je pripravená na hľadanie miery vecí, miery medzi slobodou a verejnými dobrami, medzi osobným úspechom a solidaritou, aktivitou a zdržanlivosťou a ohľadmi? Ak áno, z akých zdrojov má pritom čerpať?“

Problém sebaúcty. Úvodná poznámka. Pavel Holländer: Právo a dobro v ústavnej demokracii

Tieto slová boli vyslovené pred asi trinástimi rokmi.

„Ak veríme, že veľká časť policajtov, prokurátorov, sudcov a právnikov sú čestní ľudia, pri takom masívnom útoku na právny štát, akého sme svedkami, už nemôžu byť len mlčiacou väčšinou. Lebo systém, ktorý mal zastaviť ľudí ako Monika Jankovská alebo Dobroslav Trnka, nie je anonymná mašinéria, ale tvoria ho reálni ľudia na všetkých úrovniach polície, prokuratúry a súdov. Nastal čas, aby prehlušili tých, ktorí čakajú na nejakého ďalšieho Kočnera, aby im dopomohol k peniazom a pocitu moci.“ 

Beata Balogová, úvodné slová denníka SME 10. 1. 2020

Tieto slová boli vyslovené začiatkom tohto roka.

V prílohe Téma plus o právnom štáte denníka SME bol uverejnený rozhovor s Jánom Mazákom, bývalým predsedom Ústavného súdu. Jeho slová považujem za kľúčové stanovisko k súčasnému stavu slovenskej spoločnosti. Lebo policajti, prokurátori a sudcovia sú jej súčasťou a vzišli z nej.

Kľúčovým postrehom je konštatovanie, že „v súčasnom stave justičného marazmu je nepredstaviteľné, aby sa sudcovia zúčastňovali akýchkoľvek návštev, posedení a večierkov organizovaných a platených advokátmi. Bez ohľadu na skutočnosť, kto by bol všetko účastníkom takýchto akcií. Nikto zo sudcov, a pokiaľ tak učinila predsedníčka vrcholného sudcovského orgánu, je to ďalší signál úpadku sudcovského stavu. Domnievam sa, že v krajinách západnej Európy by sa taký predstaviteľ okamžite vzdal zastávaného postu. Nielen členstva v komisii zriadenej súdnou radou na očistu justície, ale funkcie vôbec. Urobil by sebareflexiu a stiahol by sa do úzadia. To by bol relevantný signál smerujúci ako dovnútra justície, tak aj do spoločnosti, signál o tom, že sudcovia to mienia so samoočistným procesom vážne a úprimne.“

Je pravdou, že vedúci činitelia (nie jeden) prípady prešľapov v justícii neriešili alebo bagatelizovali, ak ich dokonca neschvaľovali a sami sa na nich podieľali, iniciovali ich. Avšak tento postoj mnohokrát zavrhnutiahodného konania vedúcich justičných činiteľov sa odohrával v priestore ostatných sudcov, v kolektívoch sudcov… A dialo sa to za ich hlbokého mlčania.

Jednotlivci sa postavili zlu, bránili nespravodlivo prenasledovaných sudcov, boli následne pranierovaní, prenasledovaní, opäť za hlbokého mlčania väčšiny. Môže byť potom mlčiaca väčšina slušná? Stačí vyhlásenie mlčiacej väčšiny, že oni sú tí slušní? Spytujme si svedomie.

V koľkých krajinách Európskej únie je v rámci justície zriadený Špecializovaný trestný súd, súdna rada? Pripomeňme si odôvodnenia, prečo boli tieto inštitúcie zriadené u nás, ako sa postupne vyvíjala situácia v týchto inštitúciách, kto bol a je na ich čele v súčasnosti. Započúvajme sa do zvukových záznamov zo zasadaní Súdnej rady SR najmä z minulosti, čo všetko sa dialo za hlbokého mlčania väčšiny. A deje sa aj dnes…

A bývalý predseda Okresného súdu Bratislava III David Lindtner. Podľa môjho názoru je stelesnením sofistikovaného zla. Priznal sa k stykom s Kočnerom s odôvodnením, že nevedel, že je toxický. Nič neoľutoval. Povedal, že ľutuje len to, čo neurobil. Prerušil si výkon funkcie sudcu bez akejkoľvek sebareflexie, pokory a hanby. Za hlbokého mlčania väčšiny. Dal sa zapísať do advokátskej komory. Pár advokátov vyslovilo rozhorčenie, ale advokátska komora ich prehlušila. A mlčiaca väčšina advokátov…

Ján Mazák veľmi presne opísal stav spoločností v zahraničí, v západnej Európe. „Nový sudca vstupuje do systému, v ktorom slová korupcia, úplatkárstvo, zaujatosť sú trikrát preškrtnuté, v ktorom nikto netrpí falošnou kolegialitou, krytím prešľapov druhých.“ Nápravu vidí v zmene formy výberu nových sudcov. „Spôsobilosť sa skladá z viacerých komponentov: všeobecnej vzdelanosti, vedomosti z práva, schopnosti analytického myslenia, potvrdenia logického úsudku a nespochybniteľnej morálnej integrity potvrdenej predchádzajúcim pôsobením! Zmena obsahového zamerania, žiadne skúšanie à la právnická fakulta!”

Za tohto stavu v justícii, prokuratúre, ostatných právnikov, na pozadí mlčania ostatných členov týchto štruktúr nemôžeme predpokladať, že spoločnosť by uverila schopnosti samoočisty justície. Počas celej existencie Slovenskej republiky sa tak nestalo, situácia sa priam zhoršovala.

Nech sa v spoločnosti udeje čokoľvek, čo by nasvedčovalo snahe o nápravu, napríklad zadržanie Dobroslava Trnku, je to pre spoločnosť ďalšia neprávosť, za ktorou vidia nekalú spoluúčasť ostatných. Nech by postup prokurátora pri jeho prepustení z väzby bol akokoľvek právne relevantný. Všetko nepredstaviteľné zlo Dobroslav Trnka robil na pozadí hlbokého mlčania kolegov prokurátorov. Už nikto neverí, že akákoľvek snaha o nápravu a zmenu je myslená úprimne. Bez hlbokej sebareflexie mlčiacej väčšiny.

Preto nie je možné pozastavovať sa nad skutočnosťou, že v súčasnom stave predvolebného zápasu politické strany bodujú v rámci programov na zmene stavu pri poskytovaní spravodlivosti, na zlepšení právneho štátu.

Politici, ako aj sudcovia sú súčasťou tejto spoločnosti, ktorá sama vykazuje znaky úpadku. V spoločnosti sú hlboko zakorenené a rozšírené cost benefit analýzy, kedy sa zákon vyplatí porušiť a kedy nie (vypočítané na základe pravdepodobnosti pristihnutia a výšky trestu vis-à-vis možnému zisku, Tomáš Sedláček: Ekonomie dobra a zla). To všetko na pozadí mnohých ťažko a statočne pracujúcich, lekárov, žien za pásom, všetkých nekonečné hodiny bez oddychu, nedostatočne odmeňovaných, ľudí bez domova na uliciach… Obrazom porušovania takého skvelého Zákonníka práce je český dokument Saše Uhlovej Hranice práce.

Teda ani politici nemôžu byť bez vlastnej sebareflexie nositeľmi očisty.

Je výlučne v moci sudcov, prokurátorov, policajtov, ostatných právnikov, všetkých, nielen jednotlivcov, aby presvedčili spoločnosť, že sú schopní samoočisty.

V sudcovskej komunite je veľa slušných, poctivých a čestných sudcov, aj takých, ktorí nemlčia. Konajú pre dobro a očistu justície, je potrebné ich počúvať a spolupodieľať sa na ich činnosti.

Domnievam sa preto, že je nevyhnutné, aby sa sudcovia snažili napríklad verejne diskutovať o etickom kódexe, o stave v justícii, samozrejme, rešpektujúc prezumpciu neviny jednotlivcov, a vysielali tak spoločnosti rôzne signály smerujúce k samoočiste justície. Aby spoločnosť presvedčili. Lebo doposiaľ sa tak nestalo.

Komentáre

Teraz najčítanejšie