Denník N

Mýty a fakty o prideľovaní mandátov pri parlamentných voľbách

Aj tí, čo neprídu voliť, ovplyvnia voľby – podporia tým tých, s ktorými najviac nesúhlasia.

Autor je vedúci Katedry ústavného práva
Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Článok bol napísaný pre časopis Naša univerzita

Voľby do Národnej rady pravidelne oživujú diskusie o tom, ako funguje náš volebný systém, ako sa prideľujú mandáty, čo sa deje s takzvanými prepadnutými hlasmi, prípadne či netreba niečo na volebnom systéme zmeniť.

V týchto debatách sa neraz objavujú aj nepresné či priamo chybné tvrdenia. Potom hrozí, že volič v dôsledku mylnej predstavy o niektorom inštitúte zaujme pri voľbách postoj, ktorý by nezaujal, keby jeho informácie o fungovaní volebného systému boli presné.

Na nasledujúcich riadkoch sa preto najskôr pozrieme na to, ako presne sa hlasy vo voľbách „prevádzajú“ na mandáty. Potom sa zameriame na niekoľko „volebných mýtov“, ktoré sa u nás vyskytujú.

Ako sa volebné hlasy „prevedú“ na mandáty?

Toto je otázka matematiky, ktorá má s právom spoločné len toľko, že vzorec, ktorý sa uplatní (z viacerých možných), stanovuje zákon. Ide o zákon č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva. Ten vychádza zo systému pomerného zastúpenia, čo v princípe znamená priamu úmeru medzi počtom získaných hlasov a počtom získaných mandátov. Nefunguje to však tak, že sa podľa percent každej strany vypočíta jej percentuálny podiel zo 150 mandátov v parlamente. Systém je zložitejší.

Slovensko tvorí jeden volebný obvod, mandáty sa prideľujú len na celoštátnej úrovni, a to jednokolovo. Bez zachádzania do detailov je sled krokov takýto: pri počítaní odovzdaných hlasov sa najskôr vyradia tie, ktoré sú neplatné. Potom sa zostaví celoštátne poradie všetkých strán podľa počtu získaných hlasov a zistí sa, koľko percent ktorá strana získala. Strany, ktoré dostali menej ako päť percent hlasov, do fázy prideľovania mandátov nepostupujú, teda nebudú mať zastúpenie v parlamente (pri koalíciách viacerých strán je tento prah vyšší: sedem alebo desať percent). S hlasmi, ktoré tieto strany dostali, sa už ďalej nepracuje, a to v tom význame, že sa na tieto hlasy neprihliada.

V ďalšom kroku sa urobí súčet hlasov (nie percent) tých strán, ktoré prekročili päťpercentný prah. Tento súčet, ktorý je rádovo sedemciferným číslom, sa následne vydelí číslom 151 (počet všetkých mandátov v NR SR zvýšený o jeden).

Výsledkom delenia je takzvané republikové volebné číslo, ktoré predstavuje počet hlasov potrebných na zisk jedného mandátu. Republikovým volebným číslom sa postupne delí počet hlasov každej z postupujúcich strán, pričom výsledkom je počet mandátov, ktorý táto strana získava.

Zákon ešte rieši drobné detaily, ktoré môžu nastať, no ktoré môžeme pre potreby tohto textu pokojne vynechať.

Mýtus č. 1: Hlasy voličov, ktorí neprídu voliť alebo volia stranu, ktorá nepostúpila do parlamentu, sa prerozdelia medzi postupujúce strany

Ako sme videli, nie je to pravda. Matematicky sa nič neprerozdeľuje. Na hlasy voličov, ktorí neprišli či odovzdali neplatný hlas, a na hlasy voličov, ktorí volili nepostupujúce strany (ľudovo sa hovorí, že ich hlas „prepadol“), sa vo fáze prideľovania mandátov neprihliada.

To znamená, že sa nezapočítavajú do veľkého súčtu hlasov, ktorý sa delí číslom 151, teda sa nepremietnu do výpočtu republikového volebného čísla. Čím je nižší súčet všetkých hlasov, tým je nižšie aj republikové volebné číslo. Čím je nižšie republikové číslo, tým menej hlasov stačí postupujúcim stranám na zisk jedného mandátu, teda tým viac mandátov každá strana získa pri tom istom výsledku.

Ukážme si to na praktickom príklade. Ak máme strany A, B, C, D, ktoré volebný prah bezpečne prekročili, a strany E, F, G, ktoré získali 5,01 percenta hlasov, 150 mandátov sa pomerne delí medzi všetkých sedem strán. Ak však zisk strán E, F, G nebude 5,01, ale iba 4,99 percenta, mandáty získajú len strany A, B, C, D.

Počty získaných mandátov budú vždy odrážať proporcionalitu. Ale aj napriek proporcionalite je jasné, že je vo výsledku zásadný rozdiel medzi tým, či sa tých istých 150 kresiel v parlamente rozdelí medzi sedem strán alebo medzi štyri strany. Počet hlasov i percent získaných stranami A, B, C, D bude pritom v oboch situáciách úplne totožný, lenže počet získaných mandátov bude výrazne iný, a to nie vďaka ich vlastnému výsledku, ale vďaka výsledku iných strán.

Mýtus č. 2: Ak neprídem voliť, neovplyvním výsledky volieb

Opäť to nie je pravda. Je jasné, že každý volič zapísaný vo voličských zoznamoch môže prísť voliť a ovplyvniť tak výsledky volieb priamo. Ak aj voliť nepríde, nič to nemení na tom, že je vedený v zozname, a teda prísť mohol. Z toho vyplýva, že i jeho neúčasť bude vždy niekomu na prospech. Ale komu? Ako sme si vyššie ukázali, matematicky sa jeho hlas nijako neprerozdeľuje. Lenže fakticky svojou neúčasťou niekomu pomôže. Niekedy sa stretávame s ľudovou formulkou: „Kto voliť nejde, volí toho, koho by nechcel.“

Opäť si pomôžme názorným príkladom. Predstavme si, že konkrétny volič je ostro názorovo vymedzený voči stranám A, C, D, absolútne s ich politikou nesúhlasí. Voči stranám B, E, F síce nemá až také silné výhrady ako voči prvým trom, ale stále dosť silné na to, aby uprednostnil možnosť nezúčastniť sa volieb. Výsledok: z jeho neúčasti majú najväčší úžitok strany A, C, D, keďže žiadna z nich by v prípade jeho účasti hlas od neho určite nedostala.

Môžeme predpokladať, že keby voliť išiel, rozhodoval by sa medzi stranami B, E, F. Nedokázal však prekonať (rádovo menšie) výhrady, ktoré voči nim má, a tak paradoxne svojou neúčasťou pomohol tým, voči ktorým sú jeho výhrady neprekonateľné. Toto by mal vedieť každý potenciálny nevolič. Ľudová formulka je teda v podstate pravdivá, trochu ju doplňme: „Kto voliť nejde, svojou neúčasťou najviac pomáha tomu, koho by najmenej pravdepodobne volil, keby voliť išiel.“

Keď je raz niekto vedený v zoznamoch voličov, bez ohľadu na to, ako sa zachová, vždy ovplyvní výsledky volieb, rozdelenie mandátov i podobu vládnutia, či sa mu to páči, alebo nie. Vo svetle tohto faktu argument „nejdem voliť, lebo nemám koho“ nemôže obstáť.

Rovnako neobstojí ani viac-menej detinský argument, že všetci sú rovnakí. Nik a nič v živote nie je rovnaké. Ako nejestvujú dvaja rovnakí ľudia, nejestvujú ani dve rovnaké strany. Áno, môžu existovať podobné. No medzi „podobným“ a „rovnakým“ je stále rozdiel. S odpustením za prirovnanie, ani vrah a zlodej nie sú rovnakí, nanajvýš v niečom podobní. Keby sme sa museli vydať do rúk buď jedného, alebo druhého z nich, a žiadna ďalšia možnosť by nebola, nemali by sme problém vybrať si.

Čo z toho vyplýva?

Voľby nie sú aktom lásky. Je to tvrdo racionálny akt. Pri voľbách si nevyberáme partnera na celý život, iba správcov verejných vecí na štyri roky. Preto ani prípadný povolebný pocit voliča, že sa „sekol“ či bol oklamaný, neznamená životnú pohromu a už vôbec nie je dôvodom na to, aby sa budúcich volieb nezúčastnil.

Na to, aby sme mohli niekoho s čistým svedomím voliť, sa s ním nemusíme v názoroch stotožňovať na 100, 80, ba ani menej percent. Budúci správcovia štátu nevyhnutne vzídu len z uzavretej množiny kandidujúcich strán, inej možnosti niet. Ak volič pre veľkú prísnosť nedokáže dať hlas tomu, kto jeho nároky spĺňa aspoň v menšej miere, svojou neúčasťou pomáha tomu, kto ich „spĺňa“ v mínusových číslach. A ak má niektorý volič až taký prísny meter, že medzi 25 kandidujúcimi stranami nevidí ani jednu, ktorej by aspoň s privretými očami vedel dať hlas, nuž preňho je možná len jedna rada: nech hneď v najbližších voľbách sám kandiduje…

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Voľby 2020

Komentáre

Teraz najčítanejšie