Ako na predsudky? Zafungovalo, keď ľudí nesúdili za názory a vymieňali si s nimi osobné príbehy

Ak druhým vynadáme, že sú zaostalí hlupáci, ktorí ubližujú Rómom alebo homosexuálom, lebo ich diskriminujú, možno si uľavíme, no ich postoje zmeníme iba ťažko.

Výskumy ukazujú, že ľudia, ktorí sa cítia ohrození kritikou, svoje názory nezmenia a skôr sa v nich ešte utvrdia (efekt opačného účinku – z angl. backfire effect).

Nová štúdia naznačuje, že na boj s predsudkami a na podporu politík na ochranu nečlenských skupín by mohla fungovať diskusia založená na (1) výmene osobných príbehov, pri ktorej sa (2) názory občanov – nech sú akékoľvek – nehodnotia a vypočujú sa bez odsudzujúcich súdov.

Vyplýva to zo zistení politológov Joshuu Kallu z Yalovej univerzity a Davida Broockmana z Berkeley publikovaných tento mesiac vo vedeckom časopise American Political Science Review.

„Zistili sme, že keď ľuďom načúvate a hovoríte s nimi o osobnom príbehu, úspešne (…) zvyšujete ich ochotu zmeniť sa,“ uviedol v správe Yalovej univerzity Kalla.

Trump hovoril o „karaváne migrantov“

Prvý experiment sa týkal postojov ľudí k nelegálnym migrantom v Spojených štátoch.

Výskum prebiehal v dvoch amerických štátoch, Tennessee a Kalifornia, v lete a na jeseň roku 2018.

Išlo o obdobie, keď americký prezident Donald Trump varoval pred „karavánou migrantov“, ktorá sa vydala z Hondurasu a smerovala do Spojených štátov.

Hoci ľudia utekali pred násilím, gangmi a zlou hospodárskou situáciou v domovskej krajine, americký prezident hovoril o „invázii zločincov a pašerákov“. Verejná mienka v Spojených štátoch im preto nebola naklonená.

Do experimentu zaradili vyše 2300 ľudí. Rozdelili ich podľa toho, či patrili do (1) kontrolnej skupiny, v ktorej sa hovorilo o témach, čo nesúviseli s migráciou; (2) placebo skupiny, v ktorej sa nevymieňali osobné príbehy, ale argumenty s cieľom presvedčiť druhého; alebo (3) experimentálnej skupiny, v ktorej sa otestovala nehodnotiaca výmena názorov a osobných príbehov.

Zafungovali osobné príbehy bez odsudzujúcich hodnotení

Rozhovory s miestnymi prebiehali vždy tvárou v tvár.

V experimentálnej skupine sa dobrovoľníci zverili s príbehmi o útrapách vlastných rodinných príslušníkov, ktorí boli ilegálnymi migrantmi, prípadne rozprávali príbehy, ktoré zdôrazňovali, aby sme sa k druhým správali láskavo a s úctou.

Respondentov potom požiadali, aby sa s nimi podelili o vlastné skúsenosti, napríklad s nelegálnymi zamestnancami na svojom pracovisku.

Dobrovoľníci nehodnotili, ale načúvali.

Postoje respondentov k nelegálnym migrantom sa merali pred intervenciou a po nej. Ľudia odpovedali napríklad na otázku, či by mali problém, ak by mali za suseda ilegálneho migranta.

Ukázalo sa, že v experimentálnej skupine, v ktorej sa bez hodnotenia vymieňali osobné skúsenosti a príbehy, došlo k 6-percentnému nárastu tých, ktorí boli tvrdo proti tomu, aby sa ilegálni migranti vyhostili z krajiny. V „placebo skupine“, v ktorej sa nevymieňali osobné príbehy, ale argumenty s cieľom presvedčiť druhého, nedošlo v tomto ohľade k zmene.

Prečo opatrenie s osobnými príbehmi a bez odsudzujúcich hodnotení zafungovalo?

„Myslíme si, že keď sa postoje ľudí nehodnotia, sú ochotnejší zapojiť sa do diskusie a sú otvorenejší k zmene názorov. Druhá zložka (opatrenia – pozn. red.), čiže príbehy, je užitočná preto, lebo poukazuje na spoločné hodnoty a skúsenosti,“ odpovedal politológ a spoluautor štúdie Joshua Kalla na otázku Denníka N, ako si vysvetliť pozitívny účinok intervencie.

Osobné príbehy aktivujú pocity sympatie a empatie k druhým, lebo nám umožňujú, aby sme veci precítili z perspektívy toho, komu sa ubližuje. Anonymný strašiak v našej hlave sa tak zmení na konkrétneho človeka, s ktorým môžeme súcitiť, lebo vidíme útrapy, ktoré mu strpčujú život.

Podľa sociálnej psychologičky Barbary Lášticovej z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV je výhodou nehodnotiacej konverzácie to, že pri nej človek nevníma ohrozenie svojich hodnôt či morálnych presvedčení. „Tým, že je nehodnotiaca konverzácia obojstranná a dáva hlas aj presviedčanému, môže byť vnímaná ako menej hodnotovo ohrozujúca,“ vraví vedkyňa a dodáva: „Do hry vstupuje aj zvyšovanie empatie, zaujatie perspektívy druhého človeka a menšie odmietanie zmeny postojov. Obojsmerný tok konverzácie je veľkou pridanou hodnotou, keďže je vypočutá aj presviedčaná strana, čo sa typicky nerobí pri zmierňovaní predsudkov, kde presviedčaný často len počúva príbeh príslušníka stigmatizovanej skupiny.“

Znížili transfóbiu

V druhom experimente sa vedci zamerali na transfóbiu, čiže neopodstatnený strach z transrodových osôb. Na rozdiel od prvého experimentu však dobrovoľníci nehovorili o vlastných skúsenostiach a s respondentmi sa bavili o príbehu cudzej transrodovej osoby, ktorý im pustili na tablete.

Aj tretí experiment bol o transrodových osobách, rozhovor však neprebiehal zoči-voči, ale cez telefón. Ukázalo sa, že obe uvedené opatrenia zafungovali.

Keď sa výsledky z týchto dvoch experimentov dali dokopy, ukázalo sa, že v nich došlo k 8-percentnému nárastu podpory pre navrhované antidiskriminačné zákony.

Osobné príbehy a nehodnotiaci postoj teda zafungovali, aj keď konverzácia neprebiehala tvárou v tvár (ale cez telefón) a dobrovoľník nesprostredkúval vlastné peripetie, ale útrapy iných (cez video).

Pre každý z uvedených experimentov platilo, že účinky nevyprchali hneď, ale pretrvali aj niekoľko mesiacov po opatrení.

Aj na iné nečlenské skupiny

Podobné experimenty, hoci s menšou vzorkou, robili Kalla a Broockman aj v minulosti; v roku 2016 o ich štúdii z prestížneho vedeckého magazínu Science písal aj Denník N.

„Zdá sa rozumné predpokladať, že konverzácie na redukciu predsudkov proti transrodovým osobám by mohli znižovať aj predsudky proti podobným skupinám, napríklad gejom a lesbám,“ odpovedal politológ Kalla Denníku N na otázku, či by zvolené opatrenie mohlo fungovať aj na iné menšiny ako tie, s ktorými pracovali v experimente.

Priebeh nehodnotiaceho rozhovoru. Výsledky opísal Kalla a Broockman v roku 2016 v magazíne Science. Zdroj – TheLeadershipLAB/YouTube

Je preto možné, že by sa navrhovaná intervencia – čiže výmena osobných príbehov bez odsudzujúcich súdov – dala využiť aj na Slovensku na zmierňovanie predsudkov voči Rómom, ktorí sú najdiskriminovanejšou menšinou v Európe. Podľa európskeho prieskumu z roku 2015 až 20 percent ľudí povedalo, že by nechceli mať za kolegu Róma.

Podľa nedávnych zistení prieskumu PolRom až 80 percent opýtaných skôr súhlasí s tvrdeniami, že Rómovia na Slovensku majú nezaslúžené výhody a zneužívajú sociálny systém. Takmer dve tretiny slovenských respondentov (64 percent) sa skôr stotožňujú s otvorene negatívnymi stereotypmi o Rómoch a súhlasia napríklad s tvrdením, že „je len veľmi málo slušných alebo rozumných Rómov“.

„Hoci väčšina výskumu vychádza z americkej politiky a kultúry, viem si predstaviť, že by sa s istými zmenami dal zovšeobecniť a aplikovať aj v iných oblastiach,“ dodal pre Denník N Kalla. Podľa Lášticovej možno opatrenie preniesť aj na Slovensko, no veľmi by záležalo na zvolenej forme, keďže u nás nie je zvykom, aby sme otvorili cudzím ľuďom a diskutovali s nimi o politike. „Nehodnotiacu výmenu príbehov možno aplikovať aj v iných kontextoch, napríklad v školách počas vyučovania alebo počas tréningov vo firmách,“ dodala psychologička.

Dostupné z: DOI: https://doi.org/10.1017/S0003055419000923